AKO SME MALI HOSŤA A AKO ŤUKŤUK PIŠŤAL
Ráno som sa zobudil na čudný šramot pri svojej posteli. Pomaly som otvoril jedno oko, ale druhé som už otvoril rýchlo. Ťukťuk ležal na zemi a plazil sa ako had.
„Stalo sa ti niečo?“ ustráchane som sa ho opýtal.
„Nie, iba sa hrám.“
„Na hada?“
„Čo si?!“ pobúrene povedal Ťukťuk, „na Indiána!“
„Práve pod mojou posteľou?!“
„A kde inde? Sledujem tu stopy. Pozri sa.“ Ťukťuk si po indiánsky sadol a ukázal na podlahu.
Zohol som sa. Naozaj, v hrubej vrstve prachu pod mojou posteľou som zbadal drobné šľapaje.
„Čo to môže byť?“ opýtal sa Ťukťuk, keď videl môj udivený pohľad. Nebudú to baktérie? Čo ak ťa opäť prišla navštíviť Nádcha.“
„Hlúposti!“ nesúhlasil som. „Po prvé, tohto roku tu už bola, a po druhé, baktérie nemajú nožičky, preto nerobia stopy do prachu.“
Zliezol som z postele a sadol som si k Ťukťukovi. Chvíľu sme mlčky sedeli a tuho premýšľali. Na nič sme však neprišli.
„Jedno je isté, v byte máme tajomného hosťa,“ ukončil naše premýšľanie Ťukťuk a dodal, „poďme sa najesť, lebo som z toho stopovania akosi vyhladol. Dnes robíš raňajky ty.“
Mal pravdu. Musel som vstať zo zeme a pobrať sa do kuchyne. Ťukťuk šiel tesne za mnou. Bol asi skutočne veľmi hladný, lebo na raňajky si rozkázal veľký krajec chleba s maslom, a nie iba pomaranč, ako to býva u Ťukťukov zvykom.
Vzal som z chladničky maslo a chystal som sa vybrať aj chlieb. Keď som však otvoril skrinku, do ktorej odkladáme pečivo, vnútri čosi zarachotilo a niečo sivé vybehlo von.
„MYŠ! MYŠ!“ vykríkol Ťukťuk a vyskočil na stôl. „Myš! Myš! Myš!“ neprestával kričať.
„Vidím, nemusíš mi to toľko opakovať,“ upozornil som ho, „radšej zlez dolu, po stole sa neskáče.“
No Ťukťuk ma vôbec nepočúval, držal sa za hlavu a ziapal: „Myš! Myš!“ a v prestávkach vysoko pišťal. Pochopil som, že si s ním neporadím, preto som si sadol na stoličku a čakal, kým prestane. Prestal, ale až o päť minút. To nám už sused Klofák búchal na stenu.
„Teraz mi povedz, čo si to robil?!“
„Nič, normálne som pišťal,“ pokojne odvetil Ťukťuk. Videl som to v telke. Tam tiež jedna ženská vyskočila na stôl a pišťala, keď zbadala myš.“
Zhlboka som si vzdychol. Stále tvrdím, že z televízie mäkne mozog. „Pozri sa! To bola ženská. Ale ty si Ťukťuk a takému sa nepatrí skákať po stole a pišťať, keď vidí myš.“
„Nie?“ Ťukťuk zostal vykoľajený, „a ja som si myslel, že sa to musí.“
„Nemusí.“ Vysvetlil som mu, že po stole skáču len tí, ktorí sa myší boja.
„Máš pravdu, ja sa myší nebojím,“ súhlasil Ťukťuk, ale potom dodal, „aspoň si to myslím. Problém je v tom, že som ešte žiadnu myš zblízka nevidel.“
Už som sa chystal na to čosi povedať, no Ťukťuk ma predbehol: „Chytíme ju!“
Nápad to bol zaujímavý. Ale ako ho uskutočniť? Klepec sme použiť nemohli, lebo Ťukťuk ju chcel chytiť živú.
„Mohli by sme ju skrotiť...“ navrhoval.
Dobre sa ešte pamätám, ako Ťukťuk krotil topánky a aké z toho potom boli problémy, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Nepokazím mu radosť.
„Ráno by nám do postele mohla nosiť papuče alebo noviny,“ fantazíroval Ťukťuk.
„Si normálny?“ nevydržal som. „Taká malá myš, a také veľké noviny!“
„Veď by nám nosila len malé noviny, iba také novinky alebo klebety,“ vynašiel sa Ťukťuk.
Dumali sme, ako myš ulovíme. Vylúčili sme udicu i sieťku na motýle, aj kovbojské laso a uspávaciu injekciu. Celkom sa mi pozdávala jama ako na mamuta, ale v kuchyni sme ju nemali kde vykopať. Ťukťuk síce navrhol, aby sme ju vykopali na dvore a potom preniesli dnu, ale aj to bolo neuskutočniteľné. Jama sa nám po ceste rozsypala. Zdalo sa, že myš sa nám asi chytiť nepodarí a my sme z toho začali byť zúfalí. A keď sme boli takí zúfalí, že zúfalejší sme už ani nemohli byť – myš sa chytila sama. Vlastne nechytila, spadla do umývadla.
„Asi chcela zjesť moje pomarančové mydlo,“ špekuloval Ťukťuk.
Myš spadla dnu, a von už nedokázala vyliezť.
Ťukťuk bol nadšený, stál pri umývadle, nechcel ani raňajkovať, usmieval sa na chytenú myš a robil: „Pí, pí, pí, pí...“
„Vysielaš morzeovkou?“ skúšal som hádať.
Ťukťuk sa div neurazil: „Nepočuješ, že sa s ňou rozprávam?!“
Skutočne mi to viac pripomínalo morzeovku alebo pokazený telefón, no nechal som ho tak.
Keď už nevládal pípať, rozhodol sa, že začne s krotením a výcvikom. To nosenie novín myslel skutočne vážne.
„Idem jej ukázať, kde je novinový stánok,“ vyhlásil, zobral myš a vybehol na ulicu.
Bol som zvedavý, ako sa to celé skončí.
A skončilo! O chvíľu prišiel Ťukťuk späť, smutný a bez myši.
„Čo sa stalo?“
„Ušla.“
„Nehovor! A ako?“ vyzvedal som ďalej.
„Normálne,“ nebolo mu veľmi do reči. „Spočiatku prebiehalo všetko podľa plánu. Ukazoval som jej cestu. Pomaly, aby si ju dobre zapamätala. Keď sme prišli k stánku, predstavil som ju pani predavačke. Trochu pišťala...“
„Tá myš?“ prerušil som ho.
„Nie, tá predavačka. Možno by aj vyskočila na stôl, ale v novinovom stánku stôl nebol. Potom som kúpil jedny noviny a dal som jej ich ovoňať.“
„Pani predavačke?“
„Ale nie, predsa myši. Noviny som položil na zem a vedľa nich myš. Chcel som ju naučiť, ako ich má chytiť do papuľky. Aj som jej to dvakrát ukázal. Ale ona si noviny vôbec nevšímala, len sa poobzerala dookola, a zrazu frnk, zmizla preč.“
Mlčali sme a bolo nám smutno.
„Možno sa vráti, keď si jej tak dôkladne ukázal cestu.“
„Myslíš?“ Ťukťuk ožil.
„Určite!“
„Budem ju čakať!“ sľúbil Ťukťuk a šli sme obedovať, lebo raňajky sme v ten deň už nestihli.
Myš sa zatiaľ nevrátila, pretože jej stopy sme v prachu viac nenašli. Alebo sa možno aj vrátila? Teraz mi svitlo, veď ja som ten prach pod posteľou už poutieral! To nič, napadá nový.
