Vyhľadávanie
(úryvok)
Unavene som si skontrolovala mobil, či sa Juro náhodou neozval, aj keď som vedela, že nie. Nastal prvý deň môjho vládnutia v prázdnom byte, deň vypnutia šedých buniek mozgových po niekoľkých usilovných dňoch plných diplomkárenia. Marcový týždeň bol zaliaty teplými slnečnými lúčmi, ktoré poniektorých odvážlivcov vyhnali k chytaniu prvého tohtoročného bronzu a bol ako stvorený na radovánky, o ktoré sme my, študenti magisterského ročníka, tak tvrdo ukrátení. Deň čo deň som od ôsmej rána do druhej v noci vysedávala nad notebookom, až som sa začala titulovať Mrs. Notebook a svojho Mr. Notebooka zo srdca nenávidela, pretože okrem diplomky som schytala aj niekoľko seminárok – a všetkým horel termín v rovnakom čase. Cítila som sa nešťastne, prepracovane a nedocenene. Chýbala mi aspoň fyzická podpora od Jura, ktorého taktiež zhltol nával povinností a náladu mi dvíhal jedine prostredníctvom občasných písmeniek na polnočnom čete, keď sme obaja ťukali každý do svojich pracovných Wordov. Ani rodičia pre mňa príliš pochopenia nemali, nechápali, že naozaj nestíham, naozaj musím ponocovať a nemám čas tráviť s Leilou hodiny na prechádzkach, pomáhať s upratovaním, variť, žehliť, prať – raz večer si tu dokonca usporiadali diskotéku, takže som si do uší musela nastrkať chumáče vaty.
Magisterský ročník nám skrátka prerastal cez hlavu. Tina bola zúfalá z Paľa, ktorý túžil využiť neobvykle krásne počasie a vyraziť si na čunder pod stan, čo ju síce lákalo, ale nemohla. Saša si trhala vlasy, lebo musela pracovať popri uvrieskanom sedemročnom bráškovi, ktorému nič nespôsobilo väčšie potešenie, než sledovať reakcie svojej sestry na trýznenie rodinným benjamínkom, a jej sestra sa pre zmenu odúvala, že Saša celé dni sedí pri počítači a ona sa k nemu nedostane. Domča z nás štyroch bola najšťastnejšia - Mišo uvažoval, že si nájde prácu v Bratislave, aby mohli byť častejšie spolu, hoci svoj vzťah pre istotu stále tajili.
Suma sumárum, žiadalo si to menší reset, a tak keď sa baby dozvedeli, že mám byt len pre seba, všetky tri sa ku mne nahrnuli. Aj so štósom poznámok, papierov a s notebookmi, aby sme makali spoločne (nakoniec každej z nás pribudol možno malinký odsek), až sme rezignovali, vzali Leilu a šli poničené bunky zregenerovať na Sandberg.
„Aaach, tu je krásne,“ rozkošnícky sa naťahovala Saša, ktorá sa usalašila na mojej obľúbenej skale a hompáľala nohami vo vzduchu. Domča sedela vedľa nej na tráve a spokojne sa pomrvila, tvár nastavujúc slnku.
„Ja ti tie kliešte zo zadku vyberať nebudem,“ upozornila som ju preventívne.
„Myslíš, že už sú tu?“ opýtala sa ma Tina.
„Bola by som prekvapená, keby nie. Však tie majú vyššiu životaschopnosť, než ktorýkoľvek iný živočíšny druh, čo tam po tom, že pred týždňom sme ešte nosili hrubé mikiny,“ skonštatovala som a hodila Leile kus dreva.
„Baby, a čo po štátniciach?“ napadlo Saši. „Chcelo by to riadnu kompenzáciu tohto martýria... Čo tak more?“
„More?“ pozrela som sa na ňu. „Nieee...“
Domča sa zachichotala: „Už máš averziu? Však si tam nemusíš hľadať amanta.“
Sašena si veľavravne poklopkala po hrudi: „To skôr ja!“
„Daniela predsa spomínala nejakú chatu,“ pripomenula Tina. „Aj keď chata pre tridsať ľudí s ich polovičkami... No neviem, neviem, vidím to skôr na hotel,“ vyprskla.
„Na relax s Danielou naozaj nie som zvedavá,“ ohrnula som nos.
Saša sa zaškerila: „Aká si na ňu háklivá.“
„To hej, ale odkedy sa spoznala s Jurom... Sú v kontakte?“
Pokrčila som plecami, že netuším.
„Počúvaj,“ nedala pokoj Saša, „keď ste spolu tak málo, odkiaľ máš istotu, že ti je verný?“
Škaredo som na ňu zazrela. (...) Sašine slová ma nepotešili. Čo ak je v nich trochu pravdy...?
