Vyhľadávanie
Kapitán Stein a jeho pobočník zápasia so psím počasím, ale vďaka šťastnému stretnutiu s plzenským rodákom nájdu skrýšu na noc. Posedenie pri zohriatom pive preruší príchod význačného hosťa.
Okolo poludnia sa k hustému sneženiu pridal vietor a Jaroš spod šálu vytiahnutého až k očiam zamumlal, že takú fujavicu jakživ nezažil. Stein naňho prekvapene pozrel, pretože jeho pobočník sa nezvykol ponosovať na ťažkosti a nepohodlie na cestách. Musel však pritakať – hoci chodil po tvári sveta dvakrát tak dlho ako seržant, ani on takýto nečas nepamätal. Zimy boli z roka na rok dlhšie a chladnejšie, ale táto si s poriadnou snehovou nádielkou počkala až na prvé dni nového roka. Ešte na Božie narodenie boli cesty suché, no po Štefanovi akoby niekto rozpáral nebesá a medzi Prahou a Plzňou to teraz vyzeralo ako v biblickom proroctve.
Ni vprostred dňa bieleho nebudeš na tri kroky videti.
„Musíme si nájsť úkryt, pane!“ snažil sa Jaroš prekričať meluzínu.
„Ako, keď nevidieť ani na cestu?“ odsekol Stein.
„Sme ešte vôbec na nej alebo sa trmácame krížom cez polia?“ V záveji, do ktorého sa zabárali skoro po strmene, im tá obava začala pripadať nepríjemne oprávnená, ale potom sneh pred nimi rozkrojila čerstvá stopa – niekoľko koní tu prešlo v rade za sebou. Pustili sa po nej a znenazdajky zistili, že sú naspäť v úvoze cesty. V skučaní vetra začuli vrzgot dreva a vľavo rozoznali stromy, zrejme okraj lesa. Po chvíli sa pred nimi vynorila ošarpaná poľná kaplnka, zasvätená bohvie komu, lebo sošku vo výklenku sneh zafúkal až po hrdzavú gloriolu.
