Vyhľadávanie
Viktor sa zo všetkých síl pokúšal žiť. Aspoň navonok sa snažil vyzerať ako človek, ktorý všetko zvládne sám. Odmietal pomoc svojich aj Ivaniných rodičov, akoby prijatie ich pomoci bolo prejavom slabosti a neschopnosti. Nahováral si, že Ivana je s nimi, v ich byte, každý večer si líha vedľa neho. Dokonca mal pocit, že počuje, ako dýcha, prehadzuje sa na posteli v úsilí zaspať po náročnom dni. Ani sám nevedel vysvetliť prečo, ale nepochyboval o tom, že tam je.
Po tej nehode mu z polície oznámili, že ju nespôsobila jeho žena, ale muž, ktorý vletel do križovatky veľkou rýchlosťou na červenú. O tri dni v nemocnici zomrel. Nebolo koho nenávidieť, nebolo koho trestať, neboli vinníci, iba obete.
Večer často sedával na posteli svojej dcéry a počúval, ako ticho vzlykala do vankúša, kým nezaspala. Mlčal a plakal v duchu s ňou, pričom ju nežne hladkal po hlave, akoby ju tým mohol zbaviť trápenia a bolesti. Obaja chápali, že všetky slová sú márne, nič už nebude, ako bolo.
Viktor sa potuloval po prázdnom byte a spomínal na všetko možné aj nemožné, a tak sa spomienky v jeho mysli opakovali donekonečna. Premietali sa mu pred očami ako starý, ale krásny film. Každá vec, každá drobnosť mu pripomínala, že sa jej dotýkali Ivanine ruky. V kúpeľni visel jej župan, zubná kefka ešte voňala jej obľúbenou zubnou pastou, posteľ ostala rozostlaná, skrine boli plné jej šiat, na toaletnom stolíku ležali jej šminky a v izbe jemne rozvoniaval jej parfum. Iba ona sa nevracala domov. Každé buchnutie výťahových dverí, každý pohyb na chodbe či zatrúbenie auta pred domom mu rozbúchalo srdce. Prosebne hľadel na vchodové dvere, ako psíča čakajúce svojho pána v nádeji, že zaštrkocú kľúče a ona vojde usmiata ako vždy a všetko bude iba zlý sen. Márne.
Obviňoval sa zo všetkého možného aj nemožného. Neprestajne si vyčítal každú hádku, každú chvíľku, keď k nej nebol láskavý a nežný. Do zbláznenia si v mysli preberal to osudné ráno, tisíc ráz ju v duchu prosil o odpustenie, že nešoféroval on, že ju neodviezol do práce, vrúcnejšie neobjal a nepobozkal, keď sa s ňou lúčil, nebol pri nej, keď trpela, že umrela sama a opustená. Bez neho. Mal pocit, že sa z toho zblázni.
Vážne premýšľal v prvých dňoch o tom, že skončí so životom. Niekoľko ráz mal v dlani kôpku tabliet a myslel na to, že sa už nezobudí a nebude trpieť. Vždy dlho hľadel do očí vlastnej smrti, ale nezvládol to. Myšlienka na to, že by Sandra musela ešte raz prežiť také peklo a potom ešte zostala sama, bola obrovskou brzdou. To by mu Ivana neodpustila ani na druhom svete. Lenže ako sa dá žiť s takým utrpením?
Zopár ráz sa opil do nemoty, keď Sandra zaspala. Iba tak si v zúfalstve a bolesti vybral z baru fľašu a pil, kým nestratil nad sebou kontrolu. Boli to krátke, ale aspoň na chvíľku oslobodzujúce okamihy zabudnutia. Ráno vstával s boľavou hlavou a roztraseným žalúdkom, zhnusený sám zo seba. Izba bola presiaknutá alkoholovým pachom a na zemi sa váľala, nehanebne ho napodobňujúc, prázdna fľaša od whisky. Prisahal si, že to už nespraví, ale po čase opäť nezvládol zničujúcu bolesť a znova ju zalial riadnou dávkou alkoholu. V tej príšernej úzkosti udieral hlavou do vankúša a zatínal päste.
Všetko sa skončilo vo chvíli, keď ho raz ráno Sandra našla v obývačke, smrdiaceho, s týždňovým strniskom a prázdnou fľašou v ruke. Keď otvoril oči, stála nad ním so smutným výrazom v tvári, ale pevne zovretými perami, ktoré zakrývali zhnusenie.
„No super! Do práce nechodíš, slopeš, ak tebe toto pomáha zabudnúť, čo mám robiť ja, aby som si tiež nejako pomohla? Pridať sa k tebe?“
Odišla skôr, ako stačil čokoľvek povedať. Vlastne ani nebolo čo povedať, a tak s alkoholom prestal. Noci boli opäť nekonečne dlhé, únavné a alkoholové zabudnutia vystriedali nočné mory. Často sa mu sníval sen, v ktorom Ivana sedela zakliesnená v zdemolovanom aute, vystierala k nemu zakrvavené ruky a zúfalo ho prosila, aby ju zachránil. On iba nečinne stál na kraji cesty a nemohol sa k nej dostať. Nohy ho napriek jeho obrovskej snahe nechceli poslúchať a on nedokázal spraviť ani krok. Ivana zatiaľ kričala tak veľmi, že sa na ten krik vždy zobudil. Až keď sa celý vydesený a spotený posadil na posteli, uvedomil si, že to v skutočnosti kričal on.
V tie rána vstával dolámaný a s červenými páliacimi očami. Bezradne blúdil po kuchyni, keď sa nešťastný a nemotorný pokúšal pripraviť Sandre raňajky a desiatu presne tak, ako to robila jeho žena. Prvý týždeň po Ivaninej smrti sa im o domácnosť starala Ivanina mama, ale rýchlo odmietli jej ďalšiu pomoc. Pohľad na ňu, uplakanú a čiernu, im trhal srdce. Chytala do rúk veci svojej dcéry a liala na ne slzy zúfalej matky. Jej bolesť bola ľudsky pochopiteľná, ale im obom ubližovala. Odišla od nich sklamaná. Asi cítila potrebu, či skôr povinnosť, nahradiť mŕtvu dcéru. Najmä Sandra nevládala počúvať jej neprestajné náreky a neustále pripomínanie: „Keby tu bola tvoja mama, chuderka…“ „Toto nerob, dieťa moje, to by ti mama nikdy nedovolila!“ Alebo: „Mama by určite chcela, aby si to spravila takto.“ Snaha sa jej rozhodne nedala uprieť, napriek tomu, čo prežívala, sa usilovala udržiavať chod domácnosti, ale vydržať s ňou dvadsaťštyri hodín denne nedokázali.
Po jej odchode nechával Viktor všetky skrinky v kuchyni otvorené, aby mal aspoň akú-takú šancu zapamätať si, kde majú čo uložené. Nikdy predtým sa o to nemusel starať. Jeho žena sa vzorne starala o domácnosť a on považoval za samozrejmosť, že mu vždy podala všetko, čo potreboval. Predtým si to neuvedomoval. Zrazu stál sám prostred kuchyne a pripadal si ako opustené šteňa. Sandra bola v rovnakej situácii ako on. Mala však jednu veľkú výhodu. Bola primladá, aby sa vedela o seba postarať, a teda očakávala od neho, že to spraví za ňu. Nepopierateľne bola aj poriadne rozmaznaná a veci, ktoré by už mohla urobiť aj sama, nechávala naňho. Ich prvé samostatné raňajky vyzerali zúfalo. Dojedali studené mastné hrianky, ktoré prezieravo, aspoň tak si to vtedy Viktor myslel, odložil z predchádzajúceho rána do chladničky. Čaj, našťastie, vedel uvariť, ibaže zabudol kúpiť kryštálový cukor, tak si ho osladili práškovým. Väčší problém mu robila desiata. Nakoniec to vyriešil tak, že dal Sandre peniaze, aby si cestou do školy niečo kúpila sama.
Keď po dvoch týždňoch stál ráno uprostred neporiadku, bolo mu jasné, že takto to nemôže nechať už ani deň. Kuchyňa sa strácala v kope neumytého riadu a pohádzaných igelitových tašiek z náhodných nákupov. V kúpeľni sa z preplneného koša na zem vyvalila špinavá bielizeň.
„Sandra!“ vyklonil sa z kúpeľne a zakričal na dcéru.
Odpovedalo mu ticho, mal pocit, že je v byte sám.
„Poď sem, prosím ťa! No pozri, ako to tu vyzerá, takto to už fakt nemôžeme nechať. Veď je tu ako v chlieve. Večer mi musíš pomôcť!“
„Akože ja?“ vykukla z izby a úprimne sa začudovala, pričom sa jej oči dvojnásobne zväčšili.
„Nie, americká ministerka zahraničných vecí! Kto iný? Si predsa dosť veľká, nie? A vieš čo? Začni upratovať hneď, ako prídeš zo školy. Je piatok, času máš habadej!“
„Už to za nás nikto iný neurobí,“ dodal smutne a rýchlo vyšiel z kúpeľne.
Keby sa obzrel, z grimasy na tvári svojej dcéry by ľahko pochopil, že jeho slová sa rozhodne nestretli s pochopením.
„Akože tu teraz budem robiť slúžku?“ zahundrala Sandra pre seba.
Našťastie, Viktor nepočul jej slová. Sandra mykla plecom a vrátila sa do svojej izby. Bola rozhodnutá, že nebude míňať drahocenné voľno na špinavé domáce práce. Napokon, aj tak mala dohovorené stretko s kamoškami. Ale o tom nemala chuť s otcom hovoriť. Nikdy si s ním nerozumela. O dva týždne bude mať pätnásť a v jej živote to prinesie isté zmeny. Keby tu bola mama... Všetko by bolo iné. Nechcela vyzerať ako malá, ale veľmi túžila byť s ňou. Každý večer, keď ležala a hľadela do tmy, myslela na ňu a tichý plač sa proti jej vôli postupne menil na vzlykanie. Vtedy prichádzal otec a ticho si sadal na peľasť postele. Nehovoril nič, ale nežné pohladenia hovorili zaňho. Vedela, že trpí rovnako ako ona, ak nie ešte väčšmi. Každú noc počula, ako potme blúdi bytom a zadržiava bolestné vzdychy až tak, že zneli ako hlboké nadýchnutia. Nechcela myslieť na bolesť, ale tá sa jej zaryla hlboko do duše.
Viktor vytiahol zo skrine posledné čisté tričko a natiahol ho na seba. Bolo pokrčené. Aj pranie ho dnes čaká! Ako to len zvládala? Ako to robila, že všetko stihla? Bol aj nebol rád, že je posledný pracovný deň. Aspoň bude mať čas všetko dobehnúť. No na druhej strane bude sám. Teraz mu bolo najlepšie v práci. Rozhodol sa, že dnes sa pokúsi niečo uvariť na večeru. Špagety alebo toasty. To je ľahké. Sandra už dávno nič poriadne nejedla. Ani on. Cítil, že nohavice mu padajú a pred totálnym fiaskom ho zachraňuje iba opasok. V kuchyni si všimol, že sa Sandra čudne oblieka. Veľmi sa v tom nevyznal, ale pripadala mu ako chodiaca reklama na sekáč.
„Prosím ťa, čo to máš na sebe? Vyzeráš pochybne. Aj vlasy máš akési strapaté. Nepripadáš si ako debil?“
Obchádzal ju zo všetkých strán a skúmavo si ju obzeral.
„Tuším, že na zadku máš atramentovú škvrnu. Alebo to je srdiečko? Počkaj, daj preč tú ruku!“
Pokúšal sa odtiahnuť jej ruku, ktorou si zakrývala inkriminované miesto.
„Oco, prestaň! Nemám si čo obliecť. A vlasy mám také ako vždy. Nie som malé decko. Mohol by si mi prihodiť nejaké euro?“
Lišiacky sa k nemu privinula.
V poslednom čase nemala problém s rozhadzovaním peňazí, to si uvedomoval aj Viktor, napriek tomu jej ich mlčky podal. Pravdupovediac, vyhovovalo to nielen jej, ale aj jemu. Aspoň sa nemusel starať o desiatu. Aj tak doma nič poriadne nemali. Dal jej posledné dva kúsky chleba, na ktoré nakrájal syr, a vlažný čaj. Iba ten si dal Viktor spolu s ňou. Ustavične bola hladná. Ich spoločné raňajky bývali teraz ponuré a obaja sa pri nich cítili ako cudzí ľudia, ktorých dokopy zviedla iba čudná náhoda. Nemali si veľmi čo povedať. Zrazu aj ich spoločné hádky sa stali nudnými a trápnymi. Také boli teraz ich rána. Z domu vychádzali naraz, ale hneď pri bráne sa každý z nich rozbehol opačným smerom. Mohli ísť aj spoločne, ale prežité nešťastie ich nezblížilo, naopak. Aspoň cez deň cítili potrebu oddýchnuť si od seba, od vzájomného prežívania bolesti.
Úryvok z románu, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
