Vyhľadávanie
- Som Genoveva, ale volajú ma Veva.
- Ja sa volám Jano.
- Janko, nehnevaj sa, že ťa využívam. Idem po ťažký náklad, sama by som to nezvládla. Bývam na štvrtom poschodí, výťah často nefunguje. Nezdržujem ťa? Aby si doma...
- Ja som slobodný. Žijem so starou mamou v rodinnom domci.
Za niekoľko dní, čo sme sa poznali, vedeli sme o sebe veľa, no mne chýbalo to najdôležitejšie: Čo so mnou zamýšľa?
- To je fajn, Janko, že si voľný, - zabočila z asfaltky na poľnú cestu, čo viedla k osamelému domu.
Brána bola otvorená. Na izbovom okne ktosi odhrnul záclonu. Potme vyšiel von. S Vevou si čosi povedali. Vrátil sa do predizby a vyniesol škatuľu plnú fliaš. Pomohol som mu ju položiť na zadné sedadlo. Vzápätí ďalšiu. Bolo mi jasné, že Veva tu má výhodný prameň alkoholu do baru. Prečo by išla večer autom na samotu? Bez svetla vykĺzla z dvora a svetlomety zapla až na asfaltke. Akcia prevzatia škatúľ prebehla ako vo filme o pašerákoch. Ale prečo ma zasväcuje do svojich machinácií? Veď sa poznáme len niekoľko dní. Keď sme išli na samotu, zašvitorila, aby som sa nehneval, že ma chce využiť. Dúfam, že ma nechce len využiť, ale že ma aj chce.
- O čom rozmýšľaš, Janko?
- Som rád, že sa trochu preveziem autom, - poviem, čo mi zíde na um.
- Nemáš auto?
- Nie. Ale šoférovať viem.
- Veľmi ťa zdržiavam?
- Ničoho nemám teraz toľko ako času.
- Daruj mi trochu, čoho máš nazvyš. Ja mám všeličo, len čas mi chybuje, - usmeje sa Veva.
Zdalo sa mi, že som účastníkom hry mačky s myšou: Veva si namýšľa, že ona je mačka, kým ja len biedna myš, ja som tej mienky, že ona je myš a ja zdatný kocúr.
Snívanie je darom nebies. Môj spolužiak na priemyslovke prehral v stávke sto korún. Bol z toho veľmi smutný. Triedny profesor ho chlácholil, že dakedy nie je rozdiel, či sto korún máš alebo či si iba namýšľaš, že ich máš. Pán profesor, povedal mu žiak, aj by som s vami súhlasil, keby som si za peniaze, čo si iba namýšľam, že mám, kúpil na dva týždne stravné lístky.
Výťah v paneláku fungoval. Škatule s fľašami som bez námahy vyviezol k Veve do bytu. Usadila ma do kresla. Z jednej zo škatúľ vytiahla fľašu s vinetou Vetrofuč prírodný, Natural Mineral Water. Veva povedala, že je to minerálka z akýchsi nových a utajovaných prameňov. Dostať ju len pod pultom, lebo na trhu by bola o ňu bitka.
Veva odbehla do kuchyne po poháre, že ma tou minerálkou ponúkne. Využil som chvíľku a nakukol do škatúľ. V jednej boli na vrchu dve fľaše vetrofuča, pod nimi fľaše džinu, v druhej koňaky.
Naliala do pohárov minerálky a sadla si oproti mne. Ukázala mi fotografiu svojej dcéry s vnukom. Vydala sa na Moravu, tam žije. S mužom sa Veva dávno rozišla. Lepšie je vraj v pokoji osamote, než s nevydareným mužom celý život ako v tŕní.
- A ty, Janko, taký fešák a...
- Doteraz som nenašiel odvahu... A život letí.
- Ach, táák, - začudovane sa usmiala. - Smiem naliať niečo ostrejšie? Dakedy si musíš aj vypiť, alkohol posmeľuje.
- Alkohol nepijem. Principiálne... - Očakával som, že sa pokúsi o sondu do môjho vnútra, do duše. Cítil som, že mi zasa horia uši, chvel som sa na celom tele. Kalištek pálenky by ma buď upokojil alebo rozohnil. Možno by som Vevu objal.
Navrhla, že uvarí párky, zajeme si, hádam sa neponáhľam, veď noc je ďaleko. Súhlasil som a rozmýšľal, Jano, si so ženou, pre ktorú sa už dobrý mesiac v noci strhávaš zo sna. Si s ňou v jej byte. Nebuď hlúpy, Jano, nečakaj, že ona ťa strhne do postele. Veva je skúsená dáma, nezhodí sa. Možno stačí urobiť krôčik a ocitneme sa v objatí, Veva na to čaká, Jano, ukáž jej i sebe, že si chlap, ako sa patrí. Na prvý pohľad si sa buchol do nej ako vyhladnutý žrebec do kôpky sena, teraz alebo nikdy...
V duchu som sa zhováral sám so sebou, posmeľoval som sa prejaviť, čo k nej cítim. Dúfam, že ma nepochytí ten záchvat vo chvíli, keď Veva privolí... Od môjho rozhodnutia k činu je dlhá a neznáma cesta do jej náruče. Čo ak si to iba namýšľam? Stačí ju pohladkať po vlasoch, jemne a láskavo ako zajaca, keď sa ho chystáme chmatnúť za uši a vzápätí ho po väzoch...
Veva prišla z kuchyne, párky vytiahla z mrazničky, na chvíľku ich dala do vlažnej vody. Neušlo mi, že si ma skúmavo všíma, zrakom ma zasiahla, až sa mi v krvi zaiskrilo, a to bol pre mňa povel prejaviť sa ako chlap. Znova sa ma spýtala, či naozaj odmietam alkohol, ona má chuť na koňak. Keď si pravou rukou nalievala do pohárika, osmelil som sa ju chytiť za ľavé zápästie, a ako som ju ťahal k sebe, sadla si mi na kolená. V horúcom objatí sme splynuli perami a náruživo sme sa bozkávali.
Po chvíľke vstala, rozpálená ani fakľa, že ide uvariť tie párky. Predchádzajúca smelosť mi dodala odvahu a zdvihla sebavedomie. Vyhnal som zo seba ubíjajúci pocit, že som sirota, syn alkoholika, chorý človek, o ktorého súca žena neprejaví záujem. Veva mi poskytla nádej stať sa chlapom z mäsa a krvi.
Išiel som za ňou do kuchyne. Už bola v nebovom župane, a keď som sa k nej zozadu pritúlil, párky v hrnci akurát začínali vrieť.
Sám neviem, ako sme sa ocitli v izbe na gauči. Veva mala župan na holom tele, bolo mi jasné, že sa stalo, čo sa muselo stať. Na vrchole rozkoše mi pošepla do ucha: Ľúbim ťa. Jej pošepnutie bolo výkrikom radosti z milovania, ktoré som počul iba ja, patrilo iba mne.
Príjemne som jej spočinul na ramene a v nozdrách som cítil štipľavú vôňu jej podpažia. O hodnú chvíľu, keď sme po ďalšom milovaní zadriemali, z chodby doliehal krik. Ktosi zabúchal na dvere a kričal, či je Veva doma, či vraj necíti ten odporný zápach z jej bytu.
- Joj, párky!
Platnička bola žeravá a párky v hrnci zoškvarené. - Zaspala som,- oznámi Veva na chodbu. - Večera mi prihorela.
Otvorila okná, aby vyvetrala byt. Po chvíľke sme drkotali zubami, lebo vonku bolo chladno. Zvyšok večera a noc sme strávili v spálni pod teplunkým paplónom. Ráno ma zobudila tým sladkým a okúzľujúcim do ucha: Ľúbim ťa.
V ten deň pracovala do šiestej večer. Keď ma popoludní zbadala vo dverách baru, zdalo sa mi, že našpúlila pery, akoby mi chcela pošepnúť do ucha... Zaviedla ma do bočnej miestnosti slúžiacej ako kancelária. Otvorila chladničku s džúsmi a pálenkami od výmyslu sveta. Odišla do baru obsluhovať hostí a mňa oblapil pocit radosti, že za jediný deň som dosiahol viac ako za celý predchádzajúci život. Na faktúrach, čo ležali na stole, som si všimol, že majiteľkou baru Tulipán je Veva. Z pohára som si chlipol pomarančového džúsu. Zadíval som sa do zrkadla na stene a zdalo sa mi, že uhre sa mi zmenšujú a v tvári sa mi črtá chlapská rozhodnosť.
Sebaobdiv neobľubujem ani u iných, nieto u seba, no videlo sa mi, že prvý raz v živote som našiel spravodlivé zrkadlo.
V skrinke pod zrkadlom som bruškom prsta vbehol do krému na vlhkú pokožku, natrel som si tvár a vyšúchal som si ju dlaňou. Prežíval som opojenie šťastím. Iba keď mi vhuplo do hlavy varovanie: Koľko človek prežije radosti, toľkému žiaľu sa nevyhne! Ale veď ja som doteraz iba trpel. Pre mňa platí: Koľko si si vytrpel, toľko radosti si užiješ.
Veva uvarila večer klobásku. Dávali sme pozor, aby neprihorela ako tie včerajšie párky. Objali sme sa a dal som najavo túžbu milovať sa. - Už zas? - zhíkla Veva.
Po večeri vytiahla zo škatule, čo sme priniesli z baru, prázdne fľaše originálneho anglického džinu a škótskej. Z inej škatule vytiahla plné fľaše a ukázala mi, z ktorej do ktorej mám preliať.
- Nie až po hrdlo, Janko, fľaša musí vyzerať ako načatá.
Keď sme sa zberali do postele, Veva otvorila na nočnom stolíku Kámasútru. Včera som sa vraj preriekol, že so ženou som sa miloval prvý raz. Kámasútra je skvelým návodom...
- Janko, kým celú knižku dôkladne preberieme, budú Vianoce. Ak chceš mať v krvi užitočné vedomosti, musíš si ich opakovať. Do jari máme pred sebou krásne noci, - usmievala sa.
Po prvých lekciách Kámasútry som zaspával ako v oleji s medom. A Vevino „ľúbim ťa“ mi v uchu zvonilo do bieleho rána. Nadišli príjemné jarné dni s korenistou vôňou pučiacich stromov. Od jesene lanského roka žijem s Vevou a pre Vevu, bože, čuším jej pri nohách ako verný pes, odhodlaný kedykoľvek jej olízať členok. Videl som ju pred sebou pri pokladnici benzínky, videl som ju na ulici, na oblohe, všade, kde som sa pozrel. Kolegyňa v benzínke si ma s obdivom všímala, Jano, dobre vyzeráš, mladneš, uhre z tváre ti zmizli. Na dobrého doktora si natrafil.
- Na doktorku... - poviem.
- Vidieť na tebe um a šikovnosť odborníčky.
Popoludní som išiel domov s obavami, čo povie starká, že chodievam k nej iba na skok, ostatné dva týždne som nespal doma. Nechal som ju samu, veď sa mohla užialiť. Panenkamária, čo keby ma starká dala hľadať policajtmi? Tá stará dobrá duša si zaslúži, aby som jej povedal, že dlhší čas nebudem nocovať doma. Nuž čo, jazyku rozkážeš, srdcu nie. A srdce mi ovládlo jazyk. Veva ma opanovala skrz-naskrz.
Keď som vošiel na dvor, husi gágali, kohút pri plote pojímal sliepku a suseda priviedla z ulice starú mamu, že v ostatných dňoch býva nesvoja, žiali, lebo Jano sa stratil, netrafí domov.
- Akási čudná býva odvtedy, - povedala mi suseda, čo si prestal doma nocovať.
Radosť a žiaľ sa vo mne striedajú ako deň a noc i ročné obdobia. Veve robím radosť, starkej žiaľ, Veva mi pridáva žiaľ, starká mi neuberá z radosti. Chytro ma spoznala a očividne zbodrela.
- Janko, hádam si aj hladný, keď si tak dlho nebol doma.
- Veď som bol... ako doma. Nie som hladný.
- A kde si to bol?
- Veď vravím - ako doma...
- No dobre, dobre, že si nebol u cudzích, - spokojná je starká. - Janko, tuším si omladol, - pohladila ma po líci, - bez tých uhrov som si ťa nevedela predstaviť. U ktorého doktora si bol?
- U doktorky...
- Zvedieš aj mňa k nej? Na nohe sa mi rana otvára... Z kŕčových žíl.
- Tá moja doktorka lieči len tvár, - nevedel som, čo starkej povedať. - Venuje sa kozmetike.
- Koz... motyke? A to je čo? - natŕča ucho. - Tebe, Janko, prišla na liek, len čo je pravda, - zahmká starká.
- A drahá je? Doktori vraj teraz majú hlboké vrecko.
- Účet mi ešte nepredložila, - trápne mi bolo klamať. Skrútil som reč: - Keby ste ma potrebovali, vo dne ma nájdete na benzínke, nocovať budem v meste.
Bielila zemiaky, že navarí kulaše, ale obielené zemiaky položila do hrnca aj so šupkami.
- Janko, povedz mi ty svätú pravdu. Mne sa vidí, že si sa do dajakej zaľúbil. Preto zabúdaš, kde si doma, - zahúdne.
- Stará mama, veď pochopte...
- Máš už svoje roky, Janko, ja ti žičím dobrú ženu. Len si merkuj, lebo ženské sú teraz potvory. Chlapa hľadia len obalamutiť a ošklbať ako vykŕmeného gunára.
- Čože na mne ošklbe, keď som sa ešte nestihol operiť.
- Ty máš dobré srdce, Janko, a to sa nedá zaplatiť. Nijaká nemá toľko peňazí, aby si mohla kúpiť tvoje srdce. Iba ak by zaň dala svoje rovnako dobré srdce.
Veva má dobré srdce, lepšie si ani neviem predstaviť. Privediem ju k starej mame, zavše prenocujeme tu, zavše v meste. Veva pristane. Aj starká bude súhlasiť, horšie to bude so susedami a celou dedinou. Vedia, že som slobodný. Ak s Vevou budeme ráno odchádzať z domu, hneď sa pustia do starkej, ako môžeš, duša kresťanská, privoliť, aby nezosobášení pod tvojou strechou smilnili, z nebies ti švacne blesk do domu, načo je taký dom, kde sa hriechy páchajú.
Starkej som sa spýtal, či by moja priateľka mohla u nás zavše prenocovať. Súhlasila, veď hádam ju nedáme na noc s kurami. Máme izbu i spálňu, posteliem jej na gauč. Ja sa vyspím v kuchyni na diváne.
V nasledujúce noci, zaujatí ďalším opakovaním horúcich lekcií Kámasútry, sme spávali u Vevy. Miloval som ju do zblaznenia, vychutnával jej šťavnaté telo a tešil sa, že na vrchole telesnej rozkoše mi pošepne to očarujúce „Ľúbim ťa“.
V tých dňoch a týždňoch nebolo na svete šťastnejšieho a spokojnejšieho človeka.
- Janko, majitelia súkromných áut nestoja o pokladničný účet na benzín, - nadhodí jedného dňa Veva. - Také účty zhromažďuj! Speňažíme ich.
Nechápal som, ako možno pohodené papieriky speňažiť. Veva mi otvorila oči. Majiteľ firmy si spotrebu pohonných hmôt dáva do nákladov. Za účet na tridsať litrov mi zaplatí sto korún, ale on získa deväťsto. Janko, školila ma Veva, ty si nemal kde nabrať do krvi umenie podnikať. Bez takého umenia teraz radšej nevykročiť z domu, sedieť na zadku a cmúľať suchú kôrku.
Nadhodil som jej, že aj stará mama by ju rada privítala u nás doma. Prikývla, ale zdôraznila, že niekoľko týždňov musí teraz byť vo dne i v noci v meste. Spýtala sa, či som odhodlaný urobiť pre ňu...
- Čo treba?
- Majiteľ baru Zlatý roh, Dionýz Rajnička, vytŕča rožky. Treba mu ich zraziť. Na dvore baru plánuje otvoriť piváreň, na chodníku pred barom sa na leto chystá položiť prútené stoličky a stoly. Zlatý roh je od Tulipánu na dohodenie kameňom. Pre mňa to znamená hotovú pohromu. Vyjdem na mizinu, - vytriešťa oči Veva.
- No a... - zastanem s pootvorenými ústami.
- Treba mu napísať výhražný anonym, že ak s tým neprestane a nestiahne sa, bar mu vyšmaríme do luftu, neostane kameň na kameni.
- Ale veď... odosielateľa listu môžu...
- Figu drevenú... - struhne potmehúdsku grimasu. - Bola som na pošte a ako pravá dáma som si na ruky natiahla biele rukavičky a kúpila som známky. Tak som kúpila aj obálku s listom. Mám pre teba rukavičky a majiteľovi Zlatého rohu napíšeš, čo ti nadiktujem. Píš: "Vážený pán Rajnička, vagabund a zlodej. Ak sa s tým poondiatym barom budete rozťahovať do dvora i na ulicu, bar vám vyhodím do luftu. Aj s vami. Vy sráč, rozdriapem vás na kusy mäsa pre psov, nič iné si nezaslúžite. Upozorňujem vás, že nešpásujem, čo píšem, to aj urobím, Ruka spravodlivosti."
- Ak sa ten chamtivec nepoučí, dáme mu príučok, - zastrája sa Veva. - Pôjdeš do baru, akože na džús, vo WC necháš čosi ako zápalkovú škatuľku, ktorá v noci vybuchne a Rajničku doženie k rozumu.
Každý večer kula plány, ako svojim konkurentom skriviť hrebienok a zahnať ich na chodník, čo im určí ona. Bola batohom zlosti a ja som mal byť palicou, čo vykoná pomstu. Už som sa chystal vzoprieť, že si robí zo mňa novodobého pandúra, ale keď moje odhodlanie dosahovalo vrchol, sa pribrala opakovať ďalšiu lekciu Kámasútry a ja som sa tešil, že mi zasa pošepne do ucha to čarovné „Ľúbim ťa“.
Veva ma nahovárala, že ak Rajnička neuposlúchne varovanie „Ruky spravodlivosti“, najme mi spoločníka, Rajničku pozve do iného baru akože na poradu v podnikateľskej spolupráci, a len čo vystúpi z auta, zmlátime ho ako žito. Netreba si na ňom ruky drať, najmúdrejšie bude kopnúť ho do rozkroku; to je krátka akcia, ale účinná. Bolesť i poníženie sa znásobia a k poslušnosti už priviedli väčších tvrdohlavcov, ako je Rajnička.
V nasledujúci deň mi priniesla činky, pružiny, boxerské rukavice a na bojler v kúpeľni zavesila kožený vak. Trénoval som ako kandidát na olympiádu, a keď som bol spotený ako myš, Veva mi pomohla do vane s teplou vodou a do ucha mi pošepla Ľúbim ťa.
- Janko, - oslovila ma, keď mi umývala chrbát, - ak ma naozaj miluješ, splníš mi ďalšie želanie?
Tŕpol som, čo zas naplánovala, kde ma chce použiť za baranidlo, ale priznám sa, bol som odhodlaný urobiť pre ňu všetko, len aby som o ňu neprišiel.
Vyrozprávala mi, ako ťažko sa musela pretĺkať životom. V dedine chodila z domu do domu a predávala periny, netušila, že jej manžel tie periny kradol zo skladu. Policajti ju prichytili priamo pri predaji a odviedli do vyšetrovacej väzby. Hrozil jej súd a roky za mrežami. Ktosi jej poradil, že z tej šlamastiky by mohla uniknúť, keby jej psychiater potvrdil, že je duševne chorá. Dostala sa k primárovi Slatiarovi. Tvrdila, že ju prenasledujú a chcú zabiť, celé noci nespí, bojí sa, že z toho zdivie. Primár ju týždeň držal na oddelení, zhováral sa s ňou, kládol jej otázky ako najprísnejší spovedník. Napokon jej naordinoval elektrický šok. Pozval ju do ambulancie práve vo chvíli, keď inej pacientke priložil na sluchy elektródy a zapol prístroj. Tú chuderu začalo skrúcať ako užovku, keď jej pristúpiš hlavu, upadla do bezvedomia, vysvetľovala mi Veva, a vyzeralo to tak, že dušu z nej v kŕči vytriaslo. A po nej išiel rad na Vevu. Keď videla, čo sa s tou chuderou porobilo, vybehla na chodbu, utekala dolu schodmi, a ošetrovateľ za ňou. Chytil ju na dvore nemocnice. Nechtami mu skrvavila tvár, hrýzla ho, kade zasiahla. Keď sa už zdalo, že ju premôže, kopla ho do rozkroku. Zvrešťal od bolesti a skrúcal sa, ani čo by mal zrádnika. Na súde jej naparili dva roky nepodmienečne. Po šestnástich mesiacoch ju za vzorné správanie prepustili.
- Janko, ak ma miluješ, primára Slatiara kopneš do rozkroku, nech trpí, ako som ja trpela.
- Veva, Vevka, - začudovane som sa na ňu zadíval, - veď ja toho človeka nepoznám.
- Janko, dáš sa prijať na psychiatriu, a keď ťa primár bude vyšetrovať, využiješ chvíľu a kopneš ho...
Dva týždne ma školila, ako sa dostať na psychiatriu dostať, čo mám tam hovoriť a ako sa správať. Blázon môže všetko.
Úryvok z románu Bláznove radosti a žiale
