Vyhľadávanie
V jesenných ránach, poznačených zápasom medzi životom a duchom, pod vládou milovania, ti píšem o Alešovi a Lucii!
Okamihy na hranici medzi človekom a časom pomenovali milovanie a toto im bolo jedným zo znamení: Lucia si zložila veľkú žltú mašľu a vlasy sa jej v tmavých vlnách dotkli obnažených ramien; tu sa začínalo územie Alešovej istoty.
Hudba, krátke dotyky, pomalý tanec, zmyselná hra rúk, všetko, čo predchádzalo tomuto gestu, sa inokedy menilo v opak. Lucia náhle prudko odskočila, prerušila túto hru a odchádzala. Bolo tu ešte jej vyzývavé gesto, Alešovo mlčanie vo váhaní medzi milosťou a nenávisťou alebo súboj ich pohľadov, bojujúcich na hranici zapierania a túžby, premáhania a urážky, hry a skutočnosti. Nahradil v ten deň súboj ich nahých tiel.
Cez špinavú záclonu sa Aleš díval, ako Lucia prechádza cez ulicu, robí drobné divadelné gestá, upútava svojou krásou mužov, postávajúcich pred výčapom, a nevšímavo ich míňa; otáčali sa za ňou a muž za záclonou poznal ich myšlienky, možné krátke vety utápané v pivnej pene. V jeho mozgu sa na ne rodili odpovede a bolestivo sa preskupovali v pomalom procese myslenia. Ale skôr ako sa definitívne sformovali, Lucia sa stratila v prúde chodcov.
Zostal sám so svojím ťažkým smútkom, so svojím svetom, na ktorý sa mohol pozerať aj bez okuliarov, ktoré si zakladal, keď chcel pozorovať svet iných. Prezradil náhodou toto malé tajomstvo svojho života Lucii a odvtedy začala tvrdiť, že je v nich málo erotický; bála sa, že Aleš prenikne do tajomstva jej prázdneho života. Skladal si ich vždy predtým, ako sa ohlasovala v dohodnutú hodinu zvukom elektrického zvončeka.
List za oknom sa sfarbil do žlta, deň v kalendári klesol o priečku, ozval sa zvonček, hra sa začínala znova.
Pomaly vstal a premáhajúc kŕčovitú meravosť svojho tela, oslobodzujúc sa od myšlienky, že starne, stáva sa nepríťažlivý a ona ho môže v najbližšej chvíli opustiť, kráčal k dverám. Okamih, v ktorom položil ruku na železo kľučky, nebol len okamihom oslobodenia, ale aj chvíľou najvyššieho ohrozenia, úzkosti rezonujúcej ako čepeľ dýky narážajúcej v páde na okraj zvona. Odpoveďou pri pohľade na asketického muža s vytreštenou tvárou býval údiv ženy vo dverách.
„Čoho sa bojíš, bábika?" pýta sa nežne; a tým, že nežiada odpoveď, že hovorí ďalšiu banálnosť, dáva mu čas, aby sa upokojil. Medzitým už chodí po byte, prezerá si obrazy, listuje v časopisoch povaľujúcich sa po celom byte.
Zavše si v nich číta a vtedy núti Aleša, aby sa pridal aj on. Robil to rád, lebo mohol pozorovať jej opálené ruky, dotýkať sa jej kolenami, počúvať jej jasný hlas a niečo z jej očarenia životom prechádzalo aj na neho. Pomáhalo mu to v dňoch, keď neprichádzala, lebo bola zaujatá inými vecami; svojím maliarom, inými priateľstvami, nákupom šiat, nejakou myšlienkou, pre ktorú hľadala zázemie putujúc z knižnice do knižnice. Toto očarenie mu dovoľovalo pracovať, čítať, písať listy priateľom a iným ženám, bezmyšlienkovite sedieť celé hodiny v kresle. Oslobodzovalo ho od nevyhnutnosti odpovedať na nepoložené otázky, ležiace v ňom v podobe prázdna, prameňov, ktoré vyschli, mýtu o tom, že je lepší ako otec, lebo ešte neustúpil za hranicu, od ktorej sa už nemožno vrátiť k prameňom života...
Ani v tej slnečnej jesennej chvíli na to nemusí myslieť; Lucia si práve rozpustila vlasy. Zakryli jej celú tvár, a keď ju bozkáva, má ich vždy plné ústa, voňavých lesklých vlasov. Lucia si ich odhŕňa z tváre, Aleš jej v tom pomáha a tu sa ich ruky prvýkrát stretajú, jeho ruka na jej, dotyk dlaní, jemné chvenie prstov. Lucia sa pomaly posúva k nemu, dotýka sa chodidlom jeho nôh, krátke voľné šaty sa jej kĺžu po stehnách, pokúša sa ich stiahnuť, ale je tu už jeho ruka, nastáva krátky nežný súboj, ruka ženy a muža, dva svety, dva životy, za ktorými sa chvejú dve telá.
Ruky na okamih zmeraveli v tichu ich životov, chvejúcich sa spoločným obrazom, potom sa jeho ruka dotkla jej obnaženého stehna, znehybnie, a Aleš cíti krehkosť ženského tela, počuje jej hlas: „Chcem ťa..."
Potom už vyzlečený leží Aleš na bielej posteli, cíti, ako sa ho zmocňuje chlad, vníma jej kroky. Možno sa ešte češe, myslí si netrpezlivo, alebo robí niečo iné, čo si nedokáže predstaviť. Niečo prekladá, konštatuje s rastúcim znechutením, možno svoje veci zo stola na gauč, hoci nechápe, ako môže práve teraz myslieť na podobné hlúposti. Dokonca otvára skriňu, usúdi podľa zvukov, keďže na kobercoch nepočuť jej bosé nohy. Iba teraz sa vyzlieka? To už Aleša úplne popletie, predstavoval si ju už nahú. Ešte ďalšie zvuky – ale tu sa končia všetky predstavy, a tak sa jeho vypätá pozornosť na okamih odpútava od nej a premešká okamih jej príchodu. Lucia stojí vo dverách spálne, ale Alešova pozornosť sa uprela k nejakému bodu vo vlastnej pamäti, k nejasnému, a predsa niečím vzrušujúcemu bodu, o ktorom by nemohol vypovedať nič určité, možno... Ale teraz sa už Lucia pohla, ruky, skrížené na prsiach, máličko pri chôdzi predklonená, akoby si telom chcela chrániť vlastné nahé pohlavie.
Sadá si bokom na okraj postele, ruky stále položené na prsiach. Aleš sa posadí, položí si hlavu na jej plece – potom sa milujú: Lucia mu pevne objíma ramená, jeho ruky sa kĺžu dolu, hladia jej boky, dotýkajú sa bielych miest, ktoré nezasiahlo leto, blížia sa k jej stredu...
Neskôr ležia v tme a mlčia, potom sa tlmene rozprávajú. Ich ruky ležia pokojne vedľa seba na bielej posteľnej plachte: jej štíhla a opálená, jeho belšia, chudá a kostnatá, so sieťou žíl, ktoré vystupujú pod kožou a ktoré teraz v tme nevidno. Je to ruka, o ktorej Lucia po chvíli hovorí: „Vie sa božsky dotýkať" – a táto veta je oporným bodom vo vesmíre Alešových pochybností a nepokoja, zapĺňa priestor tmavého bytu, kde jediným čistým miestom sú ich telá.
Aj v šere jasne vystupuje belosť jej neopálených prsníkov s čiernymi, teraz mäkkými bradavkami: položí na ne ruku, Lucia sa k nemu otáča, najskôr hovorí: „Môžem sa ťa dotýkať?" a jej ruka kĺže po jeho bokoch, potom sa pýta: „Môžem si ľahnúť na bruško?" a keď on mlčí, nakláňa sa k nemu a vyslovuje jeho meno. Jej hlas sa dostáva do polohy, ktorá otriasa Alešovou hlbinou a ona tým svojím nenapodobiteľným spôsobom údivu pokračuje: „Ty nechceš?" Vtedy sa uvoľní jeho hrdlo a vydáva zvuk súhlasu.
Je to pre ňu znamenie: hodí sa na neho, ťahá ho za uši, hryzie ho na nos alebo bradu, bolestne mu láme prsty, kope ho, až ho vyprovokuje k boju; ako všetky ženy aj Lucia miluje nežné násilie, predstieranú drsnosť.
Chvíľu ešte bojujú, Lucia s úsmevom prijíma porážku, leží na bruchu a pomalým dráždivým pohybom odsúva od seba nohy... Okamih vnikania, nekonečno v podobe zastaveného dychu, celý priestor sveta je zaplnený, prepadanie k dnu ešte trvá, ale reč už stráca kontakt so svojím centrom a vyráža nesformovaná, obnažená na prvotnú funkciu... Okamih najvyššieho vypätia, Aleš cíti pod sebou telo, redukované len na pevné časti, na kosti a svaly. Počuje prerývané nie, ešte nie – a všetko sa vracia, priestor medzi dnom a vrchom sa znova zapĺňa vedomím, tlmene oddychujú, hlas znova plní svoju civilizovanú funkciu: Ďakujem, vyslovované ešte zadychčanou Luciou, prekvapuje Aleša vždy znova a znova.
Odpovedá jej dotykom ruky, už počuje pracovať čas v hodinách; dal mu ich otec a Aleša stále uchvacuje čistý hlas ich zvonov. Ako chlapec si prikladal ucho na leštené mahagónové drevo a počúval prácu stroja. Počul ho aj teraz, a preto ho predstava plynutia času znova vrátila do sveta a celá jeho existencia, nahá ako jeho telo, stála pred ním v tme, nádherné uvoľnenie sa rozpadlo a aj keď sa díval na Luciu, pokojnú a bezstarostnú, možno šťastnú, on sa už nedokázal uvoľniť.
Preto bývala Lucia znechutená jeho ustavičným smútkom a on sám vedel, že by mal byť iný, že takto sa nedá žiť: prikladať si stále na hrdlo nôž a hrať sa s predstavou, ako ho ponára do vlastného tela. Chápal, že táto nespútaná mystika milovania, ktorá plne zaujala Luciu a udržiavala v rovnováhe jej život, musí aj v ňom nájsť primerané vyjadrenie, ak s ňou chce ešte chvíľu žiť.
Lucia mu ponúkla aj iné formy existencie. Milovala staré romantické uličky, krčmy na periférii, voňajúce rozliatou pivnou penou, starý kameňolom za mestom, prach hrboľatých poľných ciest: milovala život v jeho javových formách.
Ale pre Aleša tento svet nepredstavoval skutočnú esenciu existencie; hľadal ju v oblasti ducha, a preto sa usídlil vo svete kníh, pestoval ako dobrovoľnú disciplínu zbesilý cval od myšlienky k jej kópii, od formy k inej forme, od jednej historickej analógie po priamke storočí k inej historickej analógii.
Už roky nebol schopný dokončiť štúdiu o Štúrovi, lebo nedokázal bez eliminácie svedomia riešiť základnú antinómiu spočívajúcu v tom, že snaha slovenského ľudu konštituovať sa ako národ volila formy realizácie, ktoré svedčili o tragickom nepochopení moderných európskych duchovných a politických tendencií. Vo svojej prevrátenej optike sa tak ocitol v priestore ovládanom spojenou rakúsko-pruskou reakciou.
Iracionálnou argumentáciou prišiel Aleš k záveru, že sám Štúr bol ako človek neľudský. Vzdal sa totiž lásky k Adele Ostrolúckej v meno svojho životného poslania, silou svojej osobnosti negoval lásku, a tak demonštroval svojím postojom najtragickejšiu skúšku ľudskej sily. (Aleš túto úvahu pokladal v rovine života za opodstatnenú aj v tom prípade, ak by platilo historicky nepodložené tvrdenie niektorých jeho kolegov, že Štúr bol homosexuál.) V poslednom čase sa aj táto Alešova hypotéza Štúrovho osobného života obracala proti jej duchovnému otcovi – nútila ho zaujať vyhranený postoj k vlastnej životnej situácii.
Začínala sa jeseň; ešte sa tomu mohol brániť. Predsa však neopúšťal svoj vlhký mestský byt, v ktorom sa nedalo pokojne spať. Ľahol si, oprel si hlavu o stenu. Už sa ponáral do sna, keď sa na prekládke za cestou pohol nákladný vlak a rušil prichádzajúce sny, sny, ktoré ho odplavili do iného, menej krutého sveta. Aleš bol náchylný pripísať osudu, že práve on sa stal vlastníkom bytu, do ktorého kedykoľvek a úplne beztrestne vchádza nákladný vlak. Preto boli jeho noci také nepokojné a vyčerpávajúce. Presne poznal okamihy nočného času, kedy je ešte ďaleko do úsvitu, ale už aj ďaleko od najtemnejšieho bodu noci. Niekedy vstal, obliekol sa a vyšiel na cestu, pomaly sa prechádzal v mŕtvom svetle neónov a pozoroval svojho neúnavného rušiteľa a prenasledovateľa. Niekedy zachytil ozvenu krokov, stretol oneskorených alebo včasných chodcov, díval sa, ako sa rýchle približujú, ako sa rytmus ich krokov na chvíľu spomalí, a potom sa míňajú s otázkou, ktorú nikdy nepoložili. Rytmus ich krokov sa znovu zrýchli, zaniká.
Nevrátil sa do bytu, počkal, až o šiestej otvoria na rohu krčmu, vošiel, dal si pivo a čakal. Prichádzali vždy po dvoch, v zamastených, pachom oleja presiaknutých kombinézach, hlučne sa pozdravili s krčmárkou, zachovalou štyridsaťročnou blondínou s umelým chrupom, dali si pivo a vodku a privrávali sa: Tak ako ste spali, pani vedúca? Ako jazvec, alebo ako líška? Krčmárka si podoprela veľké ťažké prsia a dlho, srdečne sa smiala. Aleš nepochopil, čo táto veta značí, ale neskôr usúdil, že má erotický podtext. Poznal to na mužoch, na tom, ako si sadali naproti za stôl, sebavedomí a pokojní, trochu bledí po nočnej práci.
Nedokázal nedbalo prehodiť niekoľko slov o počasí, o politike, pive, futbale – a čomkoľvek a potom poznamenať, že on, keď sa to tak zoberie, je ich sused, žartovne porozprávať o trampotách so spaním, vysloviť slovo uznania na ich adresu, dať sa zohriať priateľstvom mužov práce. Preto sedel a mlčal aj vtedy, keď sa muži pomaly a unavene zdvihli, znova si vymenili s krčmárkou niekoľko viet a odchádzali.
Odchádzal aj on; vlastne sa len ustavične vracal. Ľahol si oblečený na gauč a zmocňovalo sa ho zúfalstvo z prázdnoty v jeho byte, v jeho živote, v ňom, v ideáloch, ktoré už opustil, z prázdnoty po ideáloch, ktoré si nedokázal privlastniť. Zaspával, predmety v byte sa začali rozplývať, všetko sa norilo do prázdna a v ňom ešte s nevedomím spánku zápasila myšlienka, že keď sa prebudí, nájde už len to nič svojho života. V poslednom, už slabnúcom a nedostatočnom nápore vedomia sa pokúšal zastaviť tento proces rozpadu, prenikla k nemu myšlienka o nevyhnutnosti činu, pokúsil sa o obrat, ale nevedomie sna ho už premohlo.
Po jednej z tých nocí, vyčerpaný pozorovaním nákladného vlaku, snahou nadviazať kontakt s mužmi práce a zápasom s ťažkými rannými snami, prišla neočakávane Lucia. Ešte v polospánku počúval, ako mu oznamuje, že popoludní odchádza na Oravu, prišla si k nemu len po akýsi zošit, v ktorom má veľmi zaujímavé myšlienky a potrebuje ich. A okrem toho mesto ju znervózňuje, stáva sa melancholickou, musí si ísť na niekoľko dní odpočinúť... Jeseň je krásna, zakončila.
Aleš mlčal. Dohodli sa deň predtým, že koncom týždňa pôjdu spolu do hôr. Mlčal, lebo hneď pochopil, že toto je okamih, keď možno vysloviť onú vetu z básne: Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť... Pomohla by mu pritom aj otupenosť po prebdenej noci. Mlčal a sadol si do kresla. Lucia našla zošit, prečítala si niektoré zo svojich myšlienok a pokojne sa naňho zahľadela.
– Tak choď už, – povedal, ale zradil ho vlastný hlas; zvučala v ňom temná nenávisť.
– Odídem aj sama, – odpovedala; ale cítila, že to na jeho nenávisť nestačí, a doložila: – Už nemusím prísť...
Nebol schopný povedať nepríď, alebo ako chceš; a mlčanie v tomto dialógu, zákonite sa opakujúcom vo všetkých zle napísaných milostných príbehoch – variabilné len v geste a hlase – sa v Alešovi naplnilo konvenčným obsahom. Cítil, že je chorý a opotrebovaný, s prázdnym, a preto ťažkým srdcom, sivý a nepríťažlivý, plný starého hlúpeho sentimentu, citu zrodeného po predkoch, po pastieroch, koscoch sena a oráčoch kamenistej zeme; ale aspoň v tejto chvíli zotrval v ich lepšej polohe – mlčal.
