Čakanie na koniec

Genóm alkohol (úryvok z knihy Čakanie na koniec)

            Padarovce nie sú veľká dedina. Môže tu žiť asi štyristo ľudí, určite nie viac. Takže ani netreba pripomínať, že tu každý každého pozná. A že sa tu nič neudeje, o čom by ľudia nevedeli. Dokonca sa stane, že vedia o tom už dopredu.

            Chýr o každej udalosti, čo len trochu nezvyčajnej, vybočujúcej zo stereotypu sivých dní, sa na dedine šíri rýchlosťou svetla, až má človek pocit, že ak sa udalosť ešte nestihla odohrať, nakoniec sa musí stať.

            Ako to už v malom svete býva, aj zdanlivo celkom všedné príhody sa stávajú predmetom rozhovorov ponad ploty a ponad krígle, však o čom by inak ľudia medzi sebou hovorili? Ešte tak o drahote, politike a chorobách. Ale to sú témy takmer nemenné, a keď sa ich obsah aj časom mení, potom len v detailoch obyčajne k horšiemu, nijaká novota. Tak si teda predstavte, aký rozruch tu musela vyvolať dvojnásobná vražda priamo v dedine.

            Sledoval som tento krvavý prípad s nechuťou, hoci som predpokladal, že vrah môže dostať aj trest doživotného väzenia a ja ho zrejme budem musieť zaradiť medzi príbehy do chystanej útlej knihy ťažkých zločinov. Odkladám jej dopísanie, dá sa už povedať, z roka na rok. Priznám sa, nenadchýna ma táto téma, ba vari ma skôr odpudzuje. A predsa viem: v našej súčasnosti je zločin síce všedný, ale predsa taký závažný spoločenský fenomén, že ho nemožno obísť, ani ho ponechať na pobavenie niektorým mladým krvilačným kolegom – na hodinku, možno len na niekoľko minút vzrušia pár tisíc čitateľov – a potom musia, chudáci novinári, ňuchať po ďalšej krvi. Dôležité je totiž, aby náklad novín neklesol, lebo by klesol záujem inzerentov. A načo sú potom noviny? Lebo sa mi vidí, a verte mi, nemýlim sa, že niektoré média prídu na svet len preto, aby sa stali nosičmi reklamy. Márne by ste za tým či oným časopisom, tou či onou televíziou, tým či oným súkromným rádiom hľadali ušľachtilejší cieľ, vyšší morálny princíp, zabudnite na to.

            Nechajme však teraz bokom podobné úvahy, nás to nemusí zaujímať, navyše stav ani nezmeníme. Zostaňme my len v Padarovciach. V dedine, v ktorej žije vari štyristo ľudí a kde sa tento smutný príbeh odohral.

            Niečo sa mi však ešte žiada povedať. Skôr ako vám históriu vyrozprávam.

            V rokoch moje reportérskej mladosti som si veľmi často uvedomoval, ale ešte výraznejšie sa mi to javí teraz, v našom súčasnom svete, akí sme obyčajne ľahostajní k svojmu okoliu. Dokonca aj v takom malom životnom priestore, akými sú dedina či dokonca rodina. Akoby sa medzi nami šírila pandémia slepoty a hluchoty. A pritom, istotne mi dáte za pravdu, mnohým tragédiám sa mohlo a dá zabrániť, keby niekto pomohol, prevravel, zasiahol, zakročil, poslal postihnutého na liečenie, alebo hoci pohnal pred súd za morálne týranie okolia...

            Kto? Príbuzní? Nemajú šancu, jedinec je v demokracii slobodný človek. Nik nemá právo sa miešať do jeho konania. Starosta? A podľa akého paragrafu? Má sa starať o obec, nato je starosta. Do občana mu nič nie je. Policajti? A či nemajú dosť inej roboty? Pre nich je trestným činom obyčajne až dokonaný skutok. Takže márne ponosy, márne vzdychy. A zbytočné uvažovanie.

            Poďme my len pekne do Padaroviec.

 

            Tetku Anku Šimonovú si ľudia v dedine vážili ako skromnú a pracovitú ženu. Tí, čo ju poznali dávnejšie, nevedeli pochopiť, ako si mohla udržať po celé tie roky sviežu myseľ a veselý výzor očí, pri tom všetkom, čo prežila a prežíva. Mala už po sedemdesiatke, ale snažila sa – okolo domu, v záhrade, v kuchyni, nedalo sa inak. Veď bez jej pomoci – kam by sa podeli tí jej dvaja naničhodní chlapci, syn a vnuk? – vravela si, keď sa jej každú zimu ťažšie vstávalo z teplej postele do nevykúrenej chyže, keď ju zasa o kus viac boleli kríže pri odhŕňaní snehu a pomaly aj zalievalala horúčosť pri každom zohnutí. A dobrá gazdiná sa aj po pierko zohne. V poslednom čase si uvedomovala, čo sa od rána do mrku nazohýňa! Nad burinou v hriadkach. Od samej jari. Pri zbieraní hrachu, uhoriek, cibule, cesnaku, zeleniny do polievky. Pri čistení chlieva. Pri zemiakoch. So zemiakmi je to najhoršie, pri ničom sa netreba tak hlboko zohnúť, ako keď ich sadíte a vyberáte. Už sa jej niekedy zdalo, že celý deň sa neskladá z ničoho iného, len zo samého zohýbania. Triesky nachystať, podkúriť, drevo nabrať, vyložiť, zamiesť dom, dvor, chodník pred chalupou, stáť nad korytom, až nohy meravejú, a prať, kým zápästia vládzu. A prať treba večne, pravdaže, aj na tých dvoch, ak ich už konečne prinútila zhodiť krčmou páchnuce handry zo seba.

            – Načo mi toto len bolo treba? Kde som ja rozum potratila? – pýtala sa motyky, ktorá akoby sama, bez jej účasti, kopcovala. – Čo mi v penzióne chýbalo? Navarili, upratali, doktor chodil, televíziu som mohla pozerať, kedy sa mi zachcelo... A ja, sprostá, zutekám, lebo synovia sa mi pletú svetom, nevedia si rady, a keď si rady nevedia, opijú sa, chudáci! A čo sú to – malé deti? Veď hej, nie sú, to je pravda. Rozumu však majú ešte menej!

            A zohýbala sa a zohýbala, a robila a robila do tmy, lebo dakto to musel urobiť.

            Starší ľudia, čo ju poznali veľa rokov, mnohí odmlada, tí ju už len ľutovali. Hrozný život prežila tá stvora.

            Nemala dvadsať, keď sa vydala. To bolo nejako pred druhou svetovou vojnou. Narodili sa jej dvaja synovia – Eugen a Jozef – a ona ovdovela.

            Vydala sa druhý raz. Dom zanechala synovi Eugenovi, nasťahovala sa k mužovi, ktorý jej sľuboval modré z neba, na úradoch jej prepísali meno z Gembickej na Šimonovú, ale to bolo všetko, čo jej druhé manželstvo prinieslo.

            Aj prvý muž si ľúbil vypiť, to je pravda. Ale tento...? Bohapustý ožran. Akoby bol len čakal, že bude mať v dome robotnú ženu a on si môže popíjať. Celý jeho príjem išiel dolu gágorom a cigarety mu často musela kupovať zo svojho, lebo sa nemohla pozerať, ako ich žobre od kamarátov. A večermi len hulákanie, nadávky a neraz aj bitka. Nedalo sa s ním.

            Vzala si pár najnutnejších vecí a jedného dňa, ešte pred rozvodom, odišla k synovi Eugenovi.

            Hoci v jeho domácnosti pomáhala, koľko vládala, vedela, že niet takého sporáka, pri ktorom môžu variť dve ženy. Mala už päťdesiat rokov, práve ich rozviedli, keď si z našetrených peňazí kúpila dom sama pre seba. Netušila, že v ňom bude musieť prichýliť aj syna Jozefa s rodinou. A nemohla predpokladať, že sa práve ona stane zámienkou nezhôd medzi Jozefom a jeho ženou. Dala im strechu nad hlavou, starala sa im o deti, najmä o nezbedného Drahoša, koľko vládala. Veď to bol je najmilší vnúčik, maznáčik, babkin Drahoško!

            Sama ešte chodila do roboty, nemohla sa však prizerať, ako sa manželstvo jej syna rúca.

            Jozef už ani domov nechodil. Opitý bol večne. A keď sa objavil, tak len s krikom, že on nemá domov, pokoj, ani súkromie, lebo v dome sa rozťahujú dve ženy, ktoré sa proti nemu spojili – manželka a matka. Obludná predstava prepitého mozgu absurdne prevrátila hodnoty – zo žien, ktoré ho mali najradšej, urobil svojich nepriateľov.

            Nechcela byť príčinou sporov. Nechala im dom, nech sa trápia sami, a z posledných úspor si kúpila malú chalupu o pár metrov ďalej. Tak bude najlepšie. Mladí majú byť sami. Možno to pomôže, presviedčala samú seba. Veď keby bolo treba postrážiť deti, poriadiť, nakúpiť, poradiť, nebýva ďaleko.

            Sama však cítila, že sa len utešuje, klame samu seba, lebo tú holú pravdu asi neunesie. Z toho manželstva nič nebude. Z jej syna Jozefa nič nebude. Obyčajný ožran. Skôr či neskôr ho Róza opustí. Nevydrží to.

            Nechala dom domom. Musela z tohto prostredia ujsť. Čoraz viac ju trápilo poznanie, že celý svoj život trpí s opilcami – a toto prekliatie sa rokmi na zbláznenie stupňuje. Rozhodla sa skryť pred tým všetkým. V domove dôchodcov.

            Ale to už predbiehame.

 

            Pil jej prvý manžel, opíjal sa jej druhý muž, syn však – to už bola hrôza.

            Ešte bol len chlapcom, už pobadala, že má k tomu sklony. Bol to mocný mládenec, rád narábal so železom a ona sa dozvedela o učilišti s dobrou povesťou. Majú aj internát, športový klub, všelijaké krúžky, dala ho teda ta. Vyučil sa za zlievača, ale len čo učilište opustil, akoby si chcel všetko vynahradiť. Vystrájal. Pil. Bil sa. Opitý bol každý deň.

            Vojenčina ho skrotí, utešovala sa.

            Ani tá nepomohla.

            Ešte raz Anne svitla nádej, keď pri jednej agitácii v útvare podpísal prihlášku do ZNB. Pribudnú roky, príde k rozumu, nádejala sa. A pri žandároch nebude môcť piť!

            Chvíľu sa to aj tak javilo. Keď stretla jedného známeho, ešte z mladších rokov, čo bol u žandárov už roky, vravel, že je učenlivý, že sa v uniforme nestratí a že si ho všetci učitelia chvália. Anna vtedy šťastím priamo žiarila. Až sa jej to veriť nechcelo.

            Jozef skončil kurz pre príslušníkov verejnej bezpečnosti a s pomocou matkinej známosti dostal dobré miesto na okresnom veliteľstve ZNB v Rimavskej Sobote. To bolo v roku 1963. O rok na to si vzal milú dievčinu Rozáliu, všetko bolo, ako malo byť. Dostali služobný byt, prichádzali na svet deti... Lenže on už iba pil.

            Dva roky mu to okolie trpelo. Až roku 1966 ho z trestu preložili na okrsok do Jesenského. Tam pil ešte viac. Vystrájal aj v službe, v staničnom bufete, po krčmách, raz aj so zbraňou v ruke, nebolo pomoci: do roka po príchode na oddelenie v Jesenskom ho zo služieb bezpečnosti prepustili.

            To bolo v roku 1967. Približne vtedy, keď sa im narodil syn Drahoš.

            O tom Drahoslavovi bude predovšetkým reč.

            Jozef Gembický stále a veľa pil. Keby vtedy nebolo pracovnej povinnosti, už by sa v zamestnaní ani neukázal. Načo aj? Zarobiť sa dalo aj na fuškách. Človek išiel na fušku len vtedy, keď mal chuť – a gazdovia či stavebníci dali, pravdaže, aj najesť, aj vypiť. Lenže mať zamestnanie bola vtedy povinnosť, človek musel mať štempeľ v občianskom preukaze, inak hneď bol príživník a za príživníctvo bola basa! Takže sa aj Jozef musel zamestnať, raz tu, raz tam, ponevierať po stavbách ako nekvalifikovaný robotník. Robiť Cigáňa, tak sa tomu vravelo. Kopať. Fúrikovať. Nakladať do miešačky.

            Pre svoju agresivitu zamestnávateľov menil takmer každý rok. O rodinu sa nestaral vôbec. Zárobok prepil. Potom si vynucoval peniaze od manželky. Rozália sa zdráhala, mala predsa deti, ale neraz nenašla iné východisko. Jožo žobral aj od mamy, ale Anna sa zaťala. Pravda, len do tej chvíle, kým sa nedozvedela o synových dlhoch. Potom ich potichu vyplácala, aby rodina nemala v dedine hanbu.

            Desať rokov to trvalo. Desať rokov to každý videl: rodina, príbuzní, kamaráti, dedina. Až o desať rokov, o neuveriteľných desať rokov už Rozália riskovala všetko, aj zbitie do nemoty, a dala ho na súd, aby mu vymeral povinnosť prispievať na výživu detí.

            Najprv povinnosť priznal. Začal aj platiť. Stačilo však, aby sa znova raz naslopal ako doga a doma urobil cirkus. Zbil deti i ženu a tá chudera musela z domu ujsť. Vtedy prvý raz. Sto ráz už chcela, ale hanbila sa pred vlastnou matkou, pred susedmi, pred celým svetom.

            Po čase sa aj tak vrátila. Ľúto jej bolo muža, ako sa spíja a bezcieľne túla po dedine. Prosíkal. Sľuboval. Prisahal. Podľahla. Musí byť pri ňom, preboha, v dobrom i zlom, majú spolu deti, je to jej muž...!

            Tak prešlo ďalších desať rokov. Pred zrakom a sluchom sveta.

            Koľkokrát za ten čas ušla z domu aj s deťmi? Desaťkrát za tie roky? Dvadsaťkrát? Ktože to zráta?

            Ľahšie sa zrátajú záchytky. O tých je úradný záznam. Od roku 1966, keď sa vyčíňanie Joža Gembického v Jesenskom začalo, do roku 1986, keď už manželka konečne požiadala o rozvod, bol na záchytke tridsaťjedenkrát. A osemkrát ho odsúdili za výtržníctvo a zanedbanie povinnej výživy na dva mesiace, aj na pol druha roka, spolu si odsedel vyše päť rokov. Všetko márne.

 

            Matka Anna vydržala bez rodiny dva či tri mesiace. Z domova dôchodcov odišla hneď potom, čo jej syna už utýraná Rozália raz navždy nechala. Po ich rozvode.

            Darmo tam Annu prehovárali. Ona vedela, čo má robiť. Veď sa predsa niekto musí o jej Jožka postarať! A keby len o Jožka. Dávno vedela, že sa na alkohol dal aj jej milovaný vnúčik Drahoško. Nepadlo jablko ďaleko od stromu.

            Prišla teda do svojho nového domu, ktorý chcela pôvodne predať, našťastie to za tých pár týždňov v domove nestihla. Jožko býval v susedstve, v ich starom dome, z ktorého už žena s deťmi naveky, asi naveky zutekala. To bolo roku 1992.

            Vtedy Drahoslav odišiel od mamy a presťahoval sa k babke Anne Šimonovej. Akoby bol len čakal, kedy sa starká vráti. Zašmajchloval, nasľuboval, nasťahoval sa.

            Nemala Anna v živote dosť opilcov! Musel sa pridať aj vnúčik.

 

            Otcov život s alkoholom, jeho agresivita, bezcieľnosť, väzenia, odporný výzor, choroby... a na druhej strane matkine nevýslovné útrapy od jeho útleho detstva – to všetko mohlo a malo byť pre Drahoslava varovaním, mementom, odstrašujúcim obrazom. Nebolo. Na Drahoša to neúčinkovalo. Drahoš od mladosti pil.

            Ak psychologické vyšetrenie neklame, prvý raz sa opil v ôsmej triede. Odpadol ako poleno. V strojárskom učilišti bol lajdák, záškolák, s najhorším vysvedčením v ročníku. Vedel sa však spamätať, keď učitelia pozvali do školy mamu a tá mu pred všetkými tíško dovrávala, naznačujúc aj vyčíňanie jeho otca. Pripomínala mu, ako sa Drahoško – ešte decko – v kúte celé noci triasol v chorobnom strachu. Po matkinej návšteve bol mesiac-dva ako vymenený.

            Potom sa to začalo znova.

            Nechcem unavovať výpočtom jeho výčinov, veď kto by si ich aj pamätal. Spomeňme len niekoľko náhodne vybraných príkladov zo správ súdnych znalcov a zo zápisníc polície.

            V septembri 1984, keď bol ešte v učilišti, porozbíjal v internáte okná a sklené výplne dverí, lebo bol opitý a chcelo sa mu robiť rámus. Vtedy ho súd vo Zvolene odsúdil na podmienečný trest.

            Zo školy ho však nevyhodili. Dali mu šancu. Nevyužil ju.

            Učilište nedokončil, lebo ho nebavilo, povedal na pohovore so psychológom celkom prirodzene. A čo ho bavilo? Vlastne nič. A prečo by ho aj niečo malo baviť? opýtal sa psychológa.

            Pár mesiacov pracoval v Záhradkárskych službách v Rimavskej Sobote, to sa však nedalo vydržať, povedal psychológovi, to je tak robota pre vykradnuté ženské mozgy.

            Robil v JRD vo Veľkom Blhu ako závozník, ale išlo mu to tam na nervy, tak musel niekoľkých ľudí vymlátiť.

            Otca nenávidel od detstva. Prečo? Však to vie každý! Pil, bil matku, deti vyhadzoval v noci z domu... Tak sa Drahoslav raz nahneval. Jednej noci, keď otec prišiel zase opitý ako cársky dôstojník, to bolo ešte pred ich rozvodom s mamou, Drahoš ho zmlátil. A keď sa otec začal brániť, omráčil ho poriskom a pichol mu kuchynský nôž medzi rebrá. Mama sa vtedy nervovo zrútila.

            To sa stalo 24. marca 1986 u nich doma. Drahoslav mal vtedy osemnásť, vlastne už takmer devätnásť rokov. Okresný súd v Rimavskej Sobote mu vymeral dva a pol roka väzenia, ale po roku a štvrť ho na podmienku prepustili.

            Nastúpil na vojenčinu. Pil.

            Raz počas vychádzky, bolo to 8. apríla 1989, dobre namazaný a s prázdnymi vreckami ukradol jednej panej tašku s drobnosťami a peňaženkou, v ktorej bolo sedemsto korún. Nestihol ich prepiť, zadržali ho. Dostal podmienečný trest, ale aj ten mu amnestia z 1. januára 1990 odpustila.

            Po vojne slúžil v miestnom JRD ako nočný strážnik. V službe obyčajne opitý zaspal, takže mu do roka, kým ho prepustili, trikrát ukradli prasce.

            A teraz, keď sa babka Anna vrátila z penziónu do svojej chalupy, aby sa postarala o úbohého syna Jozefa, pribudol jej do domu aj Jozefov syn, jej najmilší vnúčik Drahoško.

            A tragédia sa môže začať.

 

            Drahoš už dávno nebol decko ani výrastok, mal dvadsaťšesť rokov a nemohol zniesť večné mamine výčitky. Vedel, že mala zbabraný život. Aj ju, keď bol pri rozume, ľutoval, aj ju mal vlastne rád... Keby len toľko nerečnila! Raz ho z jej rečí šľak trafí. Nuž čo, vypil si s kamarátmi, vypil si, to je pravda, ale kto si v tejto dedine nevypije? Ožral sa a šlus, to je jeho problém. On doma nevystrája, nebohuje, nereve, nemláti mladších súrodencov ako voľakedy jeho otec celú rodinu! Tak čo furt doňho rýpe!

            V poslednom čase je to ešte horšie, vravel si. Mama už ani nekváka, keď on má pod čapicou. Iba si vzdychne, tak zhlboka, že Drahoša ide z toho poraziť. Treskne dverami a zmizne, kým sa mama nepoberie spať.

            Nie, nebude u matky, povedal si. Nech sa mama stará o mladších, aj tak má toho dosť. Do roboty, okolo domu, veľké decká na krku, bez chlapa, dávno sa mal z domu vytratiť, povedal si. U starkej je miesta dosť. Len keby ta večne nechodil otec, raz sa najesť, raz pýtať peniaze... Aspoň ta už nebude chodiť. Zakáže mu to.

            Ozaj, čo s takým človekom, ako je jeho otec? Načo sú takí ľudia na svete? Iba na oštaru. Lump. Naničhodník. Už len duša chodí doňho spávať. Raz by mu mal naozaj tresknúť jednu po hlave, tak aby to nik nevidel, nevedel a nezistil. A bude po starosti. Nebude už, ožran starý, ľudí otravovať... Aha, a zostane po ňom aj dom. To je ono. Tam sa nasťahujem, vravel si Drahoš, prestanem slopať, došikujem si do domu babu... To nie je zlý nápad!

            Presťahoval sa k starkej a tá ho, pravdaže, prijala. Čo s ním mala robiť? Nebude predsa volať políciu – na vlastného vnuka? A možno bude takto aj lepšie. Nevesta si oddýchne, aj tak má toho dosť. Tí dvaja chlapi, syn a vnuk, sa možno v jej dome zase udobria. A ona aspoň nebude sama, vravela si. Veď Drahoško dačo už len pomôže, nebude sa hádam len prizerať, ako ona robí, mladý a mocný chlap! Možno sa jej podarí aj prihamovať ho v tej slopanici, ak Boh dá...

            Už prvý večer, čo sa u nej zjavil syn, zistila, že zo zmierenia tých dvoch nič nebude. Len čo sa uvideli, už došlo k hádke. Drahoško na otca vykrikoval, aby sa pratal z domu, že on tu teraz býva! Starého opilca nikto v tomto dome nepotrebuje, chlapské roboty starkej spraví sám, nech sa teda prace, lebo ho vyhodí von ako psa! A ešte ho zmláti, bude ho tĺcť dovtedy, kým mu nevráti všetky bitky, čo musela vytrpieť mama!

            Susedia by vedeli rozprávať, koľkokrát sa od starkej ozýval podobný krik. Kto by sa však do tých dvoch bláznov miešal? Veď dnes večer sa pohádali, a zajtra sedeli spolu v šenku. Alebo večer u starkej Anky, ako otec so synom, teda nadrúľaný otec s podnapitým synom. A ešte v ten večer, keď jeden z nich prekročil mieru, alebo – najčastejšie obidvaja – sa cirkus začal znova.

            Starká si len uši zapchávala, rukami zalamovala, zaprisahala sa, že jedného vyhodí a druhého jakživ do domu nepustí...

            Krik a zvada sa obyčajne skončili, akoby uťal. Drahoš dal otcovi do zubov, vyšmaril ho na dvor a šiel do sveta.

            V krčme sa Drahoš netajil, že raz toho starého grázla zabije. Aspoň bude mať kde bývať.

 

            Večer 12. marca sa v starkinom dome zasa odohral podobný cirkus. Drahoš po zvyčajnej hádke zmlátil svojho opitého otca, darmo starká volala o ratu. Kto by sa miešal do cudzích vecí? Akurát dvaja susedia po hodnej chvíli, keď videli za bráničkou ležať Joža na zemi, ho dajako pozbierali a odvliekli do kutice.

            Ráno po tej bitke sa Drahošovi nič nechcelo. Ani len vstať a ísť do krčmy. Bál sa, že keď príde na vzduch, odpadne. Bez pijatiky však umrie, povedal si. Musí vstať!

            Voľajako sa pozviechal a dovliekol do kuchyne. Akoby bol dostal tĺkom po hlave, tak ho zarazil horúci vzduch, stúpajúci od sporáka pri dverách. Starká už, pravdaže, dávno zakúrila, marcové rána sú ešte studené. Ohriala si mlieko, hrnček bol ešte na stole a dopola plný hliníkový hrniec s veľkým uchom na okraji platne. Bŕŕ. Mlieko. Hrozná predstava.

            Poobzeral sa. Starkej nikde. Už bude v záhrade alebo dáva sliepkam... Rýchlo otvoril kredenc. Na samom spodku v pollitrovej fľaške od vodky číra tekutina. Ovoňal.

            Hruškovica! To bude od Gazsov, susedov, tá býva fajnová. Koľko jej tam ale je? Dve deci? Viacej nebude. Málo pre chlapa. Veď on jej pomôže!

            Pošmátral v zásuvke, kde držala starká lieky. Boli tam. Biele veľké tabletky alnagonu. Vytlačil z blistra tri či štyri, jednu hneď preglgol a zvyšné hodil do fľaše. Zatrepal. Zapil. Znova poriadne zatrepal fľašou. A uhol si ešte raz.

            Cítil, ako sa mu vracia život do údov aj do hlavy. Akoby sa mu v nej rozvidnilo.

            Strčil chytro fľašu na miesto, lebo v pitvore sa ozvali kroky.

            Nalial si mlieka a sadol za stôl.

            Starká vošla do kuchyne, zapriala mu dobré ráno, prekvapene pozrela na hrnček mlieka pred Drahoškom, ale nepovedala nič. Chvíľu si robila svoje, akoby sa včera večer nič nestalo. Už si Drahoš myslel, že to ani nespomenie, zabudne na to, ako už neraz. Starká však pomaly a ticho začala:

            – Drahoško, nemal by si. Veď ti je to otec. Ja viem, bíjal vás, aj mamu ti bíjal, ale už nie je taký, dávno nie. Veď sa len pozri, ledva chodí. Pálenka mu roky pridáva a zdravie berie. Pošanuj ho radšej, on už nikomu neublíži. Iba ak sebe.

            Potom bolo dlho ticho. Drahoš pokýval hlavou, ako na súhlas, ako že rozumie a poslúchne. Ak Boh dá.

            Čo mal robiť? Nech má starká dušu na pokoji. Oj, keby bola začala pred štvrť hodinou, keď mal ešte v hlave noc a v nohách olovo! Tak zvrieskne, zabohuje, zaprisahá sa, že to naslopané zviera raz zabije! Nie, nebude kričať. Tak dobre mu je po tých fajnových glgoch, jedna radosť!

            Babka sa potešila, ako reaguje. Ešte aj hlavou prikývol. Nie je to taký zlý chlapec, ako ľudia vravia. Len mal hrozné detstvo, z toho všetko pochádza. Osmelila sa, keď bol taký krotký:

            – A dneska sa drž, Drahoško, lebo ti po včerajšku aj málo stačí, aby si sa zase opil. Choď do hostinca, poseď si chvíľu, viem, že ťa smädí! A keď si dáš pivko, mohol by si porýľovať, zaplatím ti, ako minulý týždeň, neboj sa. Alebo, vieš čo? Dokonči tú králikáreň, vieš, čo si sľúbil minulý týždeň. Pár latiek treba vymeniť, aby sa tam dajaká lasica nedostala, keď budú mať malé. Aj striešku opraviť...

            Neodvrával. Nevyštekol. Nemal ani groša.

            – Tu máš aj foršus.

            A dala mu päťdesiat korún na pivo.

            Drahoš sa vybral do krčmy, ale tam zrána nikoho. Vypil dve pivá a pobral sa k starkej. Dokončí jej tú králikáreň, nemôže každý deň slopať ako hovädo!

            Vo vrecku zrazu našiel ešte jednu tabletku alnagonu. Zrátal peniaze. Bohato mu stačili ešte na jedno pivo a pol deci. Vrátil sa nazad do výčapu. Dal si, aj s tým urýchľovačom.

            A vybral sa do dediny Teplý Vrch. Tam sa vždy nájdu kamaráti, čo poplatia.

            Ani nevie, ako sa ta dostal a ako došiel nazad. Iba v Teplom Vrchu sa našli svedkovia, čo neskôr, pri vyšetrovaní, uviedli, že tam pil od obeda do záverečnej, víno, aj pálenku, kto čo objednal. Domov mohol prísť najskôr o desiatej – o jedenástej večer.

 

            – Nevravela som ti, Drahoško, nepi veľa, že ti po toľkej slopanici aj málo ublíži? – dovrávala mu starká, keď sa konečne zviechal z postele. Mohlo byť pomaly jedenásť hodín predpoludním.

            – Na dvadsať korún. Daj si pivo. A pusti sa do tej králikárne. A keď to urobíš, donesiem ti červeného vínka, Vilma Kováčová mi núkala, či nekúpim.

            Prikývol. Keď starká vyšla na dvor, nasypal si do hrsti pár tabletiek, zapil tým včerajším mišungom a pobral sa na pivo. O hodinu bol aj nazad. Ani sa stmievať nezačalo a králikáreň bola hotová.

            Starká bola celá preč. A nezabudla. Ešte robotu neskončil, keď mu doniesla krčah červeného. Dala si s ním za pohárik.

            Okolo šiestej došiel otec. Pripitý, pravdaže.

            – Počúvajte, chlapi, – oslovila syna a vnuka starká. – Nehádajte sa mi tu, lebo vás oboch z domu vyhodím. Pre Krista Ježiša, veď ste otec a syn! Pomerte sa a ja vám donesiem od Vilmy za fľašu červeného.

            Prikývli.

            Po chvíli sa vrátila. Na kuchynský stôl postavila dvojlitrovú, slamou opletenú fľašu. Ponalievala obom a vraví:

            – Príde Paľo Nôžka. Sľúbil mi opraviť práčku. Tak sa tu slušne správajte!

            Nôžka práve vošiel do kuchyne. Naliala aj jemu. Najprv si aj chcel vypiť, ale ihneď položil pohár na stôl.

            – Po robote, po robote... Najprv vám opravím, čo treba... A ja, viete, ani víno nerád. Keď už, tak hádam rum. Ale nie, nikam nechoďte, preboha, to som nemal ani povedať!

            Starká však už prehadzovala cez seba kabát a šatku, pozrela sa ešte na hodiny, pár minút chýbalo do šiestej, to by ešte mohla stihnúť.

            Pavol Nôžka neskôr pri výsluchu priznal, že on rád aj červené víno, prečo by nie! Keď však pohár zdvihol k ústam, musel ho odložiť. To víno smrdelo po nejakom lieku!

            Vedúca predajne dosvedčila, že tesne predtým ako obchod zatvárala, dobehla starká Šimonová a kúpila si dvojdecovú fľašku rumu. Pri odchode, vo dverách, ešte poznamenala, že to ona nie pre seba, ešte to! Má v dome Paľa Nôžku, opravuje jej práčku...

            Dalo by sa povedať, rodinná pohoda. Všedný večer na dedine. Otec so synom popíja víno, opravár si dá pohárik rumu a odbehne domov po akési chýbajúce náradie, vráti sa, dá si druhý štamperlík, opraví mašinu, vyskúša a sadne si k tým dvom.

            Otcovi sa už však začína hlava hompálať. Aj na reči mu bolo poznať, že má vypité.

            Chlapčisko zase akoby ožil. Zvyšuje hlas, trepe sprostosti a keď sa ide na dvor vycikať, už sa potáca. Pri návrate drcne do vedra s vodou, až z neho vychrstne na podlahu. Keď to chce starká utrieť, zahriakne ju, to nech utrie, keď hostia odídu!

            Tí sa už aj zberajú. Nôžka dopil obsah ploskačky, Jožo Gembický pohár červeného vína...

            Jeden sa strmo pohol domov, žena ho čaká s večerou.

            Druhý sa vytackal na dvor, rozlúčil sa s opravárom, čosi ešte za ním zabľabotal a pustil sa smerom k svojej chalupe.

            V kuchyni zostali len Drahoš, stará mama a prázdna dvojlitrová fľaša, opletená slamou.

            Nik nepovie, čo sa odohralo. Vie sa len, že Anna Šimonová o pol ôsmej večer dobehla k starostovi s nárekom, že jej vnuk Drahoslav rozbíja zariadenie a hrozí, že zabije aj ju, ak nedonesie ešte raz tú slamou opletenú fľašku fajnového.

            Starosta Július Šimon sa ju snažil upokojiť. Požiadal, aby mu pekne poporiadku rozpovedala, čo sa vlastne u nich odohralo. Povedala mu všetko. Drahoško prišiel v noci opitý, cez deň popíjal, ale opravil králikáreň, potom prišiel jeho otec, len tak, pozrieť ju, a Paľo Nôžka, ten došiel opraviť práčku. Otec so synom popíjali, už mali toho dosť... Jožo, teda Drahošov otec, s Nôžkom odišli a Drahoško vykrikuje, že chce piť. Keby len vykrikuje, už rozmlátil kuchyňu. Keď mu povedala, že ona na víno už nemá, že sa musí zo svojej penzie starať ešte aj oňho, už bol besný...

            Pri vypočutí starosta potom vyšetrovateľovi povedal:

            – Nepožiadala ma, aby som zavolal políciu. Poradil som jej, nech zájde za Drahošovou matkou a jeho bratom Ivanom, za strýkom Eugenom alebo ešte za niekým z blízkej rodiny, nech chlapca upokoja a ak by bolo treba, aj pacifikujú.

            Poslúchla. Nešla však nikam. Zrejme si pomyslela, že jeho matka a súrodenci toho už dosť vytrpeli.

            Vrátila sa domov. Hádam Drahoška zúrivosť prešla.

            Keď vkročila do kuchyne, Drahoš odrapil nohu z rozmláteného stola a praštil ju po hlave. Mlátil dovtedy, kým chrčala.

            Vedro, do ktorého pred hodinou narazil, vylial si teraz na zakrvavené ruky a na rozpálenú hlavu.

            A išiel za matkou.

 

            Suseda Františka pár minút pred pol deviatou večer počula buchot u susedov, prvýkrát to bolo asi o päť minút pol deviatej, vie to podľa toho, že o pol deviatej chcela pozerať film v televízii. O dve-tri minúty začula, ako tam ktosi reve, asi opitý Drahoš, pomyslela si, chudera starká, tá si toho vytrpí. Keď zapla televízor a sadla si pozerať film, bolo u susedov ticho. Potom sa znova ozval akýsi buchot, akoby niekto mlátil drevom o stenu, alebo čo. Do toho sa ozval výkrik, to asi starká krotí svojho vnuka, výkrik sa opakoval... Potom všetko stíchlo a ona si mohla pokojne pozerať svoj film.

            Sused Ján Samaš počul asi o 20. 40 nejaký buchot. Uvedomil si, že hluk vychádza z domu Anny Šimonovej. Nevenoval tomu pozornosť, rachotu a kriku tam bolo po večeroch dosť.

            Gabriela Szajková a Ingrid Ripančová, jedna družka suseda Jána Ripanča a druhá jeho dcéra, pri vypočúvaní uviedli, že asi o deviatej večer, vlastne skôr, asi tak o trištvrte na deväť, nevedia presne, prišiel do ich domu opitý Drahoš Gembický, celý mokrý, z hlavy mu voda tiekla cícerkom ako vodníkovi. Ingridy sa pýtal, či je otec doma, že by si s ním rád vypil. Dcéra mu povedala, že otec skoro vstáva a už išiel spať, bolo by zle, keby ho zobudila. Drahoš mal ruky za chrbtom, akoby niečo skrýval. Zrazu obišiel Ingridu a vykročil k dverám do izby, kde stála Gabriela. Z ničo nič vystrčil proti nej ruky. V obidvoch mal nože. Ripančova družka vykríkla od ľaku, Ingrid čosi zakoktala, neblázni, Drahoš, alebo čo, ale ten sa už zvrtol a zmizol, ako prišiel.

            Ružena Gazsová býva blízko domu Jozefa Gembického, Drahošovho otca. Približne o trištvrte na deväť začula z jeho domu strašný krik, najviac bolo počuť Drahoslava. Zo zvedavosti vyšla na dvor, takých desať metrov od Gembického dverí. Tie sa v tú chvíľu rozleteli a na dvor letelo vedro a za ním stolička, hneď aj druhá... Ešte ich buchot nedoznel, keď sa z dverí vytackal aj opitý Drahoš, zamieril na cestu a zmizol v tme.

            Ružene zvedavosť nedovolila vrátiť sa domov. Chvíľu tam stála a keď sa nijaký zvuk neozval, osmelila sa ku Gembického dverám. Na kuchynskej dlážke ležal Jožo Gembický. Zvrieskla a utekala za mužom. Šiel sa ta pozrieť s ňou. Chcel sa pozrieť Gembickému do tváre, zistiť, čo mu je a či vôbec ešte žije, ale bál sa ho dotknúť a ešte viac pohnúť s ním. Okolo samá krv. Chytro sa vybral za starostom.

            Starosta Július Šimon vo svojej výpovedi potvrdil, že Gazsovci prišli za ním v ten deň, 14. marca 1993, asi o deviatej večer a oznámili mu, že Jozef Gembický leží v kuchyni na zemi, vyzerá mŕtvy a okolo neho je plno krvi. Starosta ihneď telefonoval po lekára a oznámil vec polícii. Cestou ku Gembického domu sa zastavil po svojho zástupcu Ladislava Boršoša. Pred vchodom do domu našli vyhodené vedro a dve stoličky, dvere do kuchyne boli dokorán a dnu sa svietilo.

            Na zemi ležal v krvi Jozef Gembický.

            Vyšli na cestu čakať záchranku a policajtov. Po ceste sa tackal Drahoš Gembický. V každej ruke nôž.

            – Hej, starosta! Už som zabil štyroch, zabijem aj vás. V tomto štáte ma už neobesia. Dostanem päť rokov, možno desať, a možno aj dvadsať, na tom nezáleží. Vrátim sa a zabijem vás, aj vás zabijem. A keď už vtedy nebudete nažive, s radosťou zabijem vaše deti.

            Starostovi, ani sám nevie ako, podarilo sa Drahoša utíšiť. Dokonca mu vziať z rúk obidva nože.

            Chlapi dotiahli opitého mládenca k autobusovej zastávke, tam ho posadili na lavičku. Chvíľu len pokyvoval hlavou. Nemo, iba tu a tam čosi mrmľajúc. Zrazu akoby strelilo. Vyskočil, kričal, vyhrážal sa, aj Boršošovho syna zabije, vyhodil ho z družstva, jeho, Drahoslava Gembického. Taký niktoš ho vyhodil z roboty!

            Vtedy prišli policajti a o pár sekúnd aj sanitka.

            Cvakli putá.

 

            Nik presne nevie, čo sa odohralo v starkinej kuchyni. Jedno je však isté: vchodové dvere mala znútra na dva vrhy zamknuté a kľúč nechala v zámke – a to sa nestávalo. Podľa výpovedí susedov, podľa ich opisu kriku a buchotu, svorne udávanej niekoľkominútovej pauze, a podľa záverečnej scény krvavej drámy sa dá takmer s istotou vývoj udalosti zrekonštruovať:

            Keď otec odišiel, Drahoš pýtal od babky peniaze alebo chcel, aby zbehla k susede Kováčovej a vzala ešte jednu fľašu vína. Starká odmietla, dohovárala mu, aby prestal, že už bolo toho dosť, nech sa pozrie na seba, ako vyzerá.

            Drahoslav skríkol, že kašle na ňu, ide do krčmy a tresol dverami. A nech si ho neželá, keď z krčmy príde! Spraví jej z kuchyne dreváreň. A na dôkaz, že to myslí vážne, začal mlátiť po stole, sporáku, kredenci, čo bolo poruke.

            Potom tresol dverami a vytackal sa von.

            Vyľakaná starká sa pobrala za starostom. Ten jej poradil, aby sa sťažovala u Drahošovej matky, svojej bývalej nevesty. Na to starká nemala chuť. Tá chudera si zažila toho dosť. Načo ju teraz znervózňovať?

            Vrátila sa domov a zamkla dvere na dva vrhy.

            Na vzduchu sa Drahoš spamätal. Chvíľu sa motal po ulici, chcel zamieriť do krčmy, ale vtom si uvedomil, že nemá ani groš.

            Zvrtol sa. Musí mi dať aspoň na pivo, lebo jej tú kuticu načisto rozbije.

            Dvere boli zamknuté.

            To ho rozzúrilo. Najprv mlátil do dverí z celej sily. Starká sa ani neukázala. Tak dvere vykopol.

            Starká vyšla z izby a skríkla. Drahoš odlomil nohu z rozbitého stola, zvyšky stola ležali už pod sporákom, a udrel.

            Bil ju a bil, hoci už bola dávno mŕtva.

            Išiel za mamou. Neotvorila mu, len cez dvere mu povedala, že sa musí vyspať, ráno ide skoro do roboty.

            – Ty už spať nebudeš, mama moja drahá! Zabil som starkú a idem zabiť aj otca.

            Matku chytili mdloby. Otvorila dvere. Drahoš už bol preč.

            Chcela sa utešiť... Bol opitý, dávno vymýšľa nezmysly, že otca zabije, to vykrikoval už stokrát.

            Nedokázala si však ľahnúť. Iba sedela za stolom a zízala do prázdna.

            Vtedy jej spoza dverí zakričal Drahoš:

            – Tak som zabil aj otca. Nech máš pokoj. Dobrú noc!

            Otvorila dvere. Videla len tackajúceho sa syna s nožmi v rukách. Na ceste ho ktosi zastavil. Prestala vnímať svet. Prebrala sa, až keď jej susedia prišli potvrdiť, že sa to všetko naozaj stalo.

            Drahoslav u starkej rozmlátil stôl, rozhádzal kuchyňu hore nohami, z verandy vzal hrubý kôl a zamieril k otcovi.

            Mlátil ho tým kolom, kým vládal.

            Potom vzal zo stola dva nože, čo tam ležali, a vyšiel na ulicu.

 

            Prípad sa mohol uzavrieť a odovzdať prokurátorovi. Drahoslav však zrazu vypovedal inak, ako sa v tú noc chvastal. A vypovedal presvedčivo, rozumne, udalosti na seba nadväzovali a všetko malo svoju logiku. Či to bolo z jeho hlavy, alebo to vymyslel obhajca, nevedno.

            Pohádal sa s babkou, lebo mu nechcela doniesť ešte jednu fľašu červeného od Vilmy Kováčovej, bucľatú fľašu, opletenú slamou. Naštval sa, vykrikoval, mlátil do stola, to je pravda, rozbil ho na kusy, to priznáva, nakoniec však tresol dverami a išiel do krčmy. Po ceste zistil, že nemá nijaké peniaze. Chvíľu sa obšmietal po dedine, najprv si povedal, veď sa niekto nájde, kto zaplatí, uvedomil si však, že je už okolo deviatej večer a v krčme budú len poslední opilci, ktorí o takomto čase obyčajne už sami pijú na sekeru. Vráti sa teda k starkej, povedal si, keď nešla po víno, nech mu aspoň požičia na pivo a borovičku.

            Prišiel k nej a div neodpadol: na zemi v krvi ležala jeho stará mať.

            Nik iný to nemohol urobiť len jej syn, jeho otec, Jozef Gembický. Prišiel si, ako vždy, po peniaze, a starká mu odmietla dať. Tak ju zahlušil.

            Vzal z verandy hrubý kôl a bežal za otcom. Pomstí svoju starkú! Zabije toho zvera.

            Urobil to. V hrôze zo smrti svojej babky. Z nenávisti voči jej vrahovi. V slepej zúrivosti. V amoku.

            Veľký rozdiel: dvojnásobná vražda a zabitie v afekte!

            Vyšetrovanie sa muselo začať odznova.

            Svedkovia sa opäť podrobne vypočúvali. Minútu po minúte sa sledoval pohyb oboch mužov – otca i syna. Vyšetrovatelia zhromaždili dvadsaťšesť svedkov, ktorí dokázateľne a hodnoverne niečo videli, počuli, vedeli a mohli zo svojich kamienkov vytvoriť presnú mozaiku udalostí.

            Rozhodujúcou bola výpoveď Drahošovej matky.

            Nik nevedel o tom, čo jej prišiel dva razy oznámiť jej syn. Možno deti niečo začuli. Istotne, začuli. Mohla im to však vysvetliť a boli by ticho. Vedela, čo Drahoš zrazu tvrdí: starú zabil Jozef, starkin syn a jej bývalý manžel. Keď to Drahoš zistil, išiel sa pomstiť. Za starkú a za všetko, čo Jožo spôsobil celej rodine. Za všetky bitky, duševné muky, pobabraný život. A zabil ho.

            Nevládala klamať.

            Priznala všetko, ako bolo.

            Hoci vedela, že tým syna posiela na strašne dlhé roky, možno aj naveky do väzenia.

            Keď pred súdom toto hovorila, triasla sa na celom tele. A nemohla sa pozrieť tým smerom, kde medzi dvoma dozorcami sedel jej Drahoš.

            Matkino svedectvo a súhrn dôkazov vyvrátili na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici zanovité tvrdenia Drahoslava Gembického.

            On a nik iný bol vrahom. Dvojnásobným vrahom.

            Rozsudok znel: doživotie.

            Najvyšší súd trest potvrdil.

(Marenčin PT, 2006)