Cestopis

NAJVÄČŠIE MESTO

(úryvky z knihy Cestopis)

     Do mesta som docestoval na pupočnej šnúre. Fialový, zošúverený, tvrdohlavý baranček vrieskajúci do noci z plného hrdla. Život ma plesol po zadku v starej ošumelej pôrodnici a ja som sa z neho začal posierať do plienok mliečnymi hovienkami. Mestu ten nevinný smrad neprekážal a rástlo mi rovno pred zvedavými hnedými očami. Z malej zamrežovanej postieľky sa rozrástlo na celú detskú izbu a neskôr som k nemu plazivými conquistadorskými expedíciami pričlenil aj zvyšok bytu. Kvetináčové pralesy, kobercové lúky, nábytkové domy so šálkami vo výkladoch, stĺporadia stoličkových nôh, jaskyne v útrobách kuchynskej linky. Kráľ mesta sa pokojne usadil kdekoľvek v tej krásnej krajine a v ruke stískal žezlo, svojho gumeného pískacieho psíka. Dal sa kŕmiť, dal sa oslovovať tými najjemnejšími, vyberanými menami.

     Už vtedy bolo mesto veľké a to som netušil, že je aj za oknom. Ktosi ma vzal na ruky a ukázal mi ho. Chcel som ho. Celé. Živá marioneta zavesená na vodiacej ruke sa vybrala do ulíc. Neistými krokmi brázdila chodník, ktorý už nikdy potom nebol taký krásny ako v časoch, keď na jeho konci stála cukráreň a v nej šľahačka s ananásom. Písmenká na obchodoch som čítal podľa vône. Tie tučné červené sa čítali ako šunka a párky a tie zelené ako sladké ovocie alebo zeleninová polievka. Nemocnicu som čítal ako strach, injekciu a bolesť. Zákerných ľudí v bielych plášťoch som mal prečítaných hneď. Neveril som im ani jedno teplé nemocničné slovo, nevzdával som sa ľahko a neraz som im predviedol, ako vrieska človiečik sťahovaný z kože. Slzy rýchlo uschli a ja som kráčal svojím mestom s použitou injekčnou striekačkou ako pištoľník. Môj prvý kšeft s ozajstným plačom.

     Mesto malo rovnaké oblé autá, rovnako učesané tety, rovnako fúzatých ujov. Rovnako oblečený som ako larva ležal v jasliach a občas som im vysvetlil, kto som, prúdom moču rovno do postele. Do tela chlieb s bryndzovou nátierkou, do duše riekanky o koníkoch, do detstva nezmazateľné dni. Jedna čiernobiela fotka v novinách a celý svet vedel, že šťastné socialistické deti nosia šortky a plátenné klobúčiky.

     Mesto malo všetko okrem hradov. Budoval som ich na dlážke z drevených kociek navzdory deštrukčnému vysávaču, znova a znova posilnený krupicovou kašou. Mesto malo pravé kúpacie letá a pravé snehuliakovské zimy. A hlavne žlté bagre a buldozéry, na ktoré som sa neúnavne díval cez okno škôlky a hučal s nimi, až mi po brade tiekli sliny. Hučali aj zaslintaní kamoši, a tak sme spolu s bagrami kopali základy na nové budovy v našom meste. A potom sme ho bránili vlastnými životmi v hrách na druhú svetovú vojnu. Vtedy bolo ešte jasné, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí, a tak som bol stále odvážny Rus. Mená ruských spolubojovníkov aj blonďavých fašistov som už dávno zabudol. Toľkí sme zomreli a nepostavili nám pamätník. Tak si ho dnes staviam sám. Z mesta, kde stojí moja bytovka a v piesku okolo nej sú zakopané najvzácnejšie poklady detstva. Nikdy ich už nenájdem, nemám mapu. Možno ju má kamarát Ferko, ak niekde žije, a možno sme ju ani nikdy nenakreslili. Lebo sme si sľúbili, že nezabudneme.

     Na vysokánsky tehlový komín pri nemocnici liezol otec. Kvôli mojej mame. Ženy vraj majú rady frajerov, a kým ich to neprejde, plodia s nimi také deti, ako som bol ja. V tej výške mal na dlani celé moje mesto, všetky ulice, fontány, zmrzlinové stánky, škôlku a ihrisko. Do mojej malej dlane mesto nevošlo. Musel som si ho po kúskoch objavovať sám, oblečený v sloníkovom svetri. Z mikropotuliek som si prinášal diery na nohaviciach, vo vreckách zelené orechy a v srdci chuť zájsť nabudúce ešte ďalej. Možno až za ten počarbaný plot. Ale najprv si musím zhotoviť luk a jeden šíp pre prípad, že zo starého domu s rozbitými oknami vylezie mäsožravá striga.

     V meste predávali všeličo lákavé. Chcel som všetko a potom už iba... už iba ten zelený tank vo veľkej škatuli v hračkárstve na ulici, čo sa už dávno nevolá Leninova. Kúpený a prinesený, rozostavaný a nedokončený. Súčiastky sa postrácali, tank nikdy nevystrelil, drobní vojaci doň nikdy nenastúpili. V meste vládol mier a len dočarbané leporelá vedeli, že ja som až taký mierumilovný nebol.

     Z mesta viedli dve cesty. Jedna k babke na hrušky a po druhej som bicykloval k vode. Bicyklovať som sa nevedel. Velil som z detskej sedačky maminým nohám, aby uháňali za mesto rýchlo a bezpečne, aby ma priniesli k mokrému bábovkovému piesku na pláži.

     Do mesta viedla len jedna cesta. Cesta domov. Po nej som šiel vždy najradšej, nikdy nesklamala, končila sa pokojným spánkom.

     Odišiel som bez rozlúčenia, skôr než som vyrástol zo sloníkového svetra, skôr než som mestu ukázal svoju prvú aktovku.

     Ostalo tam kino a v ňom kreslené rozprávky, ostali tam školy, v ktorých jedna lavica mohla byť moja. Ostali tam parčíky s lavičkami, na ktorých som mohol bozkávať svoju prvú lásku.

     Ostalo tam celé a v spomienkach na prvé kroky po ňom sa nemení. Moje najväčšie.

LOV DOBRÝCH ÁUT

     Nevolaj mi a nepýtaj sa zbytočne, kedy dorazím. Neviem to sám.

     Hlavne sa o mňa neboj.

     Uver mi už konečne, že som nesmrteľný a stojím len na cestách, ktorým sa krvilační rozparovači stopárskych tiel zďaleka vyhýbajú. Nesnaž sa to pochopiť. Neviem ti tvojím logickým jazykom vysvetliť, prečo som si nekúpil lístok na vlak a neprivítaš ma na peróne tak ako iné mamy svojich slušne vychovaných synov. Neviem ti vysvetliť, čo ma ženie za mesto, aby som tam trpezlivý a smädný lovil dobré autá.

     Striehnem na ne pod strechami benzínok, čakám, kým sa príde napiť ten správny kôň, čo ma rád odvezie, a ja mu nedám ani otiepku sena. Urobím si z neho len spomienku alebo krátky príbeh.

     Viazanice naštiepaného dreva tvrdého ako biznis, zatiaľ neopozerané, nezasemenené pornočasopisy za sklom, kontrolný pohľad predavača, či náhodou nie som opásaný výbušninami. Nie som, ani nebudem. Ja sa len s úžasom dívam na čerstvé maturantky, ako krásne stierajú zo skiel penivú vodu s rozmliaždenými muškami. No kto by im nedal! Drobné alebo celú bankovku za dobre odvedenú prácu a hlavne za to, že matke prírode sa tieto kusy zvlášť podarili.

     Z drahých áut vystupujú mladí, úspešní podnikatelia a vravia mi svoje rozhodné „nie“. Necestujú tým smerom, nemajú miesto... Vlastne nemajú ani auto, ani vlasy, ani problémy, ani svedomie. Nemajú nič, tak čo sa pýtam ako sprostý.

     Asi by som sa mal odnaučiť pozerať do výstrihov, lebo emancipované šoférky sa ma panicky boja. Nedokončím ani zdvorilý pozdrav a už sa im pred očami krútia scény, v ktorých končia zneuctené v lese, obliekajú si dotrhané nohavičky, ja unikám pred zákonom na ich autíčku a na zadnom sedadle vädne tridsaťtri ruží od ich milencov.

     Dobré autá sú, ony prídu. Len treba čakať a nedať sa odradiť manželkou, čo svojmu poslušnému mužovi zakáže vziať stopára. Veľa číta, veľa pozerá, veľa preháňa, má krásne vnúčatá a jej obriadenú záhradku pred domom treba určite vidieť. Pani zlatá.

     Darovanému koňovi sa na zuby nepozerám, stačí aj nákladiak a jeden chlap, ktorému nič nemusím vysvetľovať. Chlap, ktorý chápe. Rýchlo si ma premeria pohľadom a povie: „Tak sadaj!“ Držím gitaru medzi nohami a veziem sa. Je to dobré auto a dobrý chlap. Spolu želáme veľa šťastia tým, čo zostali na ceste. Tým, čo sa k nám už nezmestia a na kartónových tabuľkách ukazujú, kam by sa radi dostali najradšej ešte dnes.

     Deň je horúci, šťastie vrtkavé. Rýchlejšie sa unaví kvôli babám, pomalšie kvôli dredatým dobrodruhom.

     „Ďakujem, nefajčím.“ Zamlada vychýrený kurevník, dnes starostlivý manžel a otec dospievajúcej dcéry si pripáli sám. Ospravedlňuje sa mi za šuštiace, nenaladiteľné rádio, za neporiadok v kabíne, za dym. Práve on sa nemusí ospravedlňovať za nič. Z duše pičuje na preplnené cesty, na nedostavané diaľnice, na politiku a rovno z montérkových vreciek ťahá zaručené riešenia pre túto domotanú krajinu. Počúvam, pritakávam, pripičuvávam v jeho rečníckych pauzách. Tykáme si od začiatku. Zdám sa mu mladý, háda mi o päť rokov menej. Som nástupcom jeho zašlej slobody, úprimne mi želá, aby som prežil všetko to, čo uniklo jemu, a aby som sa ešte neženil. Vynasnažím sa. Tak šťastnú cestu. Škoda, že nešiel ďalej. Aj tak ďakujem.

     Bližšie k cieľu, ale v podstate v hroznej riti. Volám núdzové číslo. Kamarát Tomáš mi už po stý raz vysvetlí, že niektorý stop treba vedieť aj odmietnuť, zjazdí ma ako malého chlapca, ale nakoniec mi predsa len poradí, kam sa mám ísť postaviť. Jasné, že ďaleko. Treba prejsť celé mesto, treba prejsť aj okolo stanice, nepodľahnúť pokušeniu kúpiť si konečne ten hlúpy lístok a z reštauračného vozňa sa pohodlne dívať na Tatry. Lístok sa z princípu nekupuje. Stopársky princíp velí jasne: ísť pešo alebo načierno v MHD až za poslednú svetelnú križovatku, zodvihnúť tabuľku alebo len ruku s caesarovsky vztýčeným palcom a pokorne loviť ďalšie dobré auto, ktoré je určite niekde na cestách.

     Sledujem ich už z diaľky. V každom, čo sa približuje, sedí obrovská nádej. Každé, čo nepribrzdí, frčí ďalej už len s debilom sprostým. Bol úplne prázdny, mohol zastaviť! Keby chcel. Nechcel. Debil. Deti, zvedavo prilepené na zadné sklo, sa mi smejú, spotené psy vyplazujú jazyky, od každého auta čakám milosrdnú smerovku doprava. Slnko a čas sa proti mne sprisahali, chcú ma uškvariť na výstrahu všetkým stopárom. Dobré autá z nezistených príčin meškajú a ja ti naozaj neviem vysvetliť, prečo tu stojím, aj keď vôbec nemusím.

     Asi preto, aby som nastúpil do neznámeho auta a stretol ryšavého rovesníka s odseknutým ukazovákom, nezastaviteľne ukecaného dôchodcu, majiteľa bordelu v pohraničí, bezdetné manželské páry, jednu peknú vdovu, bandu rozjarených horolezcov, poľského hardrockera. Aby som spoznal prapodivné ľudské tváre, prifarbené príbehy, múdre názory, rozprávkové osudy a novú muziku. Aby som si dokázal, že ešte viem k sebe zadarmo privolať šťastie a udržať rytmus slobodného života aj napriek postupujúcemu veku. Aby ľudia mali šancu páchať dobré skutky a aby som im mal čo v budúcnosti vracať.

     Na cestách sa nervózne tlačia tisíce áut. Len máloktoré chápu, o čo tu ide. To sú ony.

     Nevolaj mi a nepýtaj sa zbytočne, kedy dorazím. Ešte stále lovím dobré autá.

ZA KOPCOM

     Večer zhorí slnko nad krajinou, do ktorej sa chystám pozrieť po celý svoj život. Od chvíle, keď som prvýkrát uvidel nad kopcom potrhané mraky premiešané s čarovne namaľovanými odtieňmi svetla, som sa tam chcel neraz bezhlavo rozbehnúť. Tak ako sa beží, ak chce človek zodrať sedem párov čižiem a piť vodu len z čistých lesných studničiek.

     Ani dnes sa nikam nerozbehnem. Budem sa iba dívať na červenú farbu umierajúceho slnka a snívať o krajine, kde končia všetci unavení pútnici. Za komínmi na strechách, za chátrajúcim plotom kedysi presláveného roľníckeho družstva, za topoľovým vetrolamom, za cestou, na ktorej centimetrové autá krájajú chotár na ten náš a susedný. Za posledným kopcom na obzore sú miesta, kam poletím hneď, ako sa to naučím.

     Teraz už viem, že po zemi sa tam dostať nedá. Nedá sa tam ísť po obyčajných cestách, cez obyčajný les, podľa obyčajných dopravných značiek. Všetko by sa zbytočne pokazilo, pošliapalo. Tmavozelený les z olejomaľby by sa rozpadol na suché smreky a čarovná cestička na koľaje vyjazdené lesnými vozidlami. Z hladkého povrchu polí by sa vystrčili bodliaky. Na konci cesty by ma čakala len plechová tabuľa so škaredým názvom obce, v ktorej som už niekoľkokrát bol. Krajina, do ktorej som sa chcel za každú cenu dostať, by sa presunula za ďalší kopec a slnko by šlo zomierať po večeroch tam. Alebo by zmizla zo sveta navždy aj s mojou chuťou naučiť sa kvôli nej lietať.

     Potrebujem, aby tá krajina bola. Kde inde sa narodia najsprávnejšie ženy našich životov, ak nie za kopcom, na ktorý sa pozeráme, keď snívame s otvorenými očami. Kde inde by mohli stáť drevené domy ľudí, čo sa stále vedia navzájom rozprávať. Pravdivo ako zima, ktorá ich zomkne okolo pece, čisto ako čerstvý sneh, múdro ako všetko, čo si zapísali od dedov rovno do svojich tvárí a pracovitých rúk. Jedine tam nie je čas na klamstvá, veci sa delia na dobré a zlé, pekné a škaredé, potrebné a nepotrebné. Na jednoduché otázky sa odpovedá jednoducho a zložité neexistujú. Deti majú rodičov, zákony majú váhu, dni majú zmysel a prasatá chliev. Za kopcom sú veci, na ktoré sa zabúda, ktoré žijú, aj keď ich nechceme.

     Ak máš svoj kopec a za ním svoju krajinu, nemôžeš celý život sedieť doma. Len by si zvráskavel a znervóznel z toho, kde všade si nebol, čo všetko si nevidel. Svet tam za kopcom by sa krútil bez teba. Rýchlo ako tvoje hnusne dospelé roky. Zdal by sa ti príliš veľký, príliš cudzí. Žili by len „oni“, a nie ty. Obsadili by pre teba stvorené miesta, pojedli najsladšie jablká, vyšplhali sa na skalu, kde si mal byť prvý ty, ulovili by tvoje kapitálne ryby, oženili by sa s tebe súdenou ženou. Vždy pri pohľade na obzor by si si to bolestivo vyčítal. Musíš teda ísť a zmenšovať si svet, musíš postretávať ľudí, čo sa dívajú na iné kopce a túžia lietať rovnako ako ty. Musíš im porozprávať, odkiaľ prichádzaš, a pozorne ich počúvať, či náhodou nie sú z krajiny spoza tvojho kopca. Niekoho získaš navždy, niekoho len na moment silného zážitku. Aj to je veľa. Stratíš pár slov a nájdeš celé múdre vety. A potom sa vrátiš. Zo susedného mesta, spoza mora, z opačnej strany zemegule, zo školy, z práce, z vojny. O týždeň, o mesiac, o rok, alebo až na konci svojich zlatých časov. Pre tých, čo na teba doma čakajú, sa však vrátiš vždy len z krajiny za kopcom, vzdialenej na jeden ľudský zrak od domu, pri ktorom si sa lúčil. Zmenený na nepoznanie, s darčekmi a príbehmi, alebo len s prázdnymi rukami a mlčaním. To stačí. Ak sa aj nikdy nevrátiš, tí, ktorým na tebe záleží, ti za tým kopcom vymyslia taký krásny život, že ti ho budú až do smrti úprimne želať a závidieť. Škoda však, že už neprídeš a neporozprávaš im, aké je to byť priamo pod tým červeným mrakom, keď slnko klesá k zemi.

     Ten kopec na obzore, to je posledná vlna v krížom-krážom preplávanom mori. Ďalej sú záhadne neznáme vody, do ktorých sa dostane len tvoj súkromný Kolumbus s bláznivým plánom na lodi polepenej z bielych mrakov. Za kopcom objaví sám seba a zvláštnu zem. Na pobreží ho privítajú húfy pilotov posýpacích lietadiel, ktoré ti raz dávno za tým kopcom zmizli z dohľadu a viac si ich nevidel. Zo žltých strojov napoly zaborených do piesku vyjdú copaté gazdinky a zavesia moreplavcovi na krk náhrdelník z popadaných hviezd. Odovzdá im zaň pozdrav od všetkých bláznov. Posilní sa vaječnými cestovinami, chlebom z ozajstnej múky a maslom z ozajstného mlieka. Na spiatočnej ceste požuje celý balík darovaných žuvačiek s cukrom. Do batožiny si pribalí jedného kocúra, čo si to s tým svojím útekom rozmyslel. Chce sa zasa driapať po stromoch doma v záhrade a loviť drobné sťahovavé vtáčiky, ktoré klamú, že lietajú do teplých krajín, a pritom zlenivené končia len za kopcom. Mačky na neho počkajú pri nohách žltých pilotov aj celých sedem zaľúbených životov.

     Krajiny za kopcom určite sú. Každý má svoju, ale aj tak je len jedna. Veľa sa o nej nevie, veľa sa o nej nepíše, nikto ti o nej nič nepovie. Nie všetci sa chceme naučiť lietať na vlastných krídlach v správnej výške tak, aby sme ju videli. Buď v ňu veríš, alebo neveríš.

     Môžeš si vybrať. Pohľad na obyčajný západ slnka alebo farebné divadlo nad tou tvojou krajinou za kopcom.

MESTO MÚDROSTI

     Skriptá pre samoukov sme si písali na vlastnú kožu. Hrubé a nezrozumiteľné. Iba naše. Cudzie sme nekupovali. Boli zbytočne drahé a my sme nemali chuť platiť za akademické písmenká, ktoré sa na nás vôbec nepodobali. Vtedy sme vyzerali ako myši vyorané z rodných hrúd, čo sem prišli vyjesť komory múdrosti a nabrúsiť si mliečne zúbky.

     Brúsili sme poctivo. Prvé zápisy do indexov života nám robili v staničnej reštaurácii. Niekedy to bol nedeľný večer za jedna a niekedy bolo na účte opitejšie množstvo čiarok.

     Batohy poslušne čakali, kedy sa konečne pohneme ďalej. Vôňa orechových koláčov bola ako ustarostené pohľady našich mám. Neboli sme zlí ani iní. Takí istí ako ostatní. Natlačení v autobuse MHD, v ktorom sa z budúcich ekonómov, učiteľov a jazykovedcov stáva jednoliata budúcnosť národa. Telocvikári nevyzerali až tak tupo, právnici sa tvárili, že majú viac rozumu než ich politicky angažovaní tatkovia peňazí, baby vyzerali, že akútne potrebujú študentskú lásku aspoň na jeden vášnivý semester. Bol som na ňu pripravený a steny našich intrákov tiež. Len vrátničky vedeli pokaziť výlety po hladkej pokožke frigidným ziapaním ubytovacieho poriadku a zápisom na výstrahu všetkým, ktorí by sa možno chceli zaľúbiť. Kašlite na život. Radšej seďte za stolom, čítajte si a učte sa naspamäť farebne podčiarknuté slová. Na poslednej strane sú vaše tituly. Na poslednej strane je obrázok, na ktorom držíte v ruke päť zrolovaných rokov a rodičia majú plač na krajíčku. Chlapi ovešaní zlatými reťazami ešte udržia aj slávnostný príhovor, aj moč. Talármi sa snažia dodať vysokému školstvu vážnosť. Ten, kto ich nevidel včera pri fontáne na mol opitých, im možno aj uverí. Pár rokov si bude vravieť asistent a potom dodá školstvu rovnakú váhu. My sme stavili na presnú váhu rybacích šalátov.

     V hornej Rybe sa študentský hlad šiel zblázniť od najkrajšieho smradu na svete. Dvadsať deka všeličoho od morskej panny v bielom plášti. My sme ju ľúbili takmer viac ako zavináče a chodili sme za ňou na každodenné majonézové pytačky. Neverní sme jej boli hneď na námestí, kde na našej desaťbodovej stupnici pozorovateľov a znalcov dosahovali niektoré ženy až nepríjemne vysoké čísla. Za živú, teplú deviatku by našinec bez váhania opustil aj frajerku, s ktorou si už vymyslel mená pre spoločné deti, len aby v niekoľkoročnom vzťahu nebola nuda.

     Index bol už takmer plný, mesto zmapované večernými návratmi. Filozofické posedenia v kuchyni u neintrákového Michala boli dlhé a život pred nami. Ale to sme vtedy nevedeli. Zdalo sa nám, že lepšie roky už neprídu. Kecali sme do rána tak múdro, až sme sa sami čudovali, kam na to chodíme. Asi sme v tom meste blúdili po iných cestičkách než vystrašené a poslušné deti Alma matere.

     Obrovské betónové srdce nad neporátateľnými schodmi bolo prirastené do zeme skoro tak pevne ako to moje malé krvavé ku kamošom, ktorí mestu dávali zmysel. Vytvárali kolorit malými príbehmi vystrihnutými z čudných komiksov. Skackavá ulička sa nikdy nevolala inak, v skúšobni hrala kapela. Sľúbila sama sebe, že sa bude rozpadať a znovu vznikať, až kým sa nenájde. Dlho ju nebolo počuť ani z kopca nad malou stanicou, na ktorý sme šliapali pomaly ako ranení partizáni s celou vojnou na háku. Hore sme si nezaslúžili ani slávu, ani kvety od nohatých pionierok. Len zasyčanie piva s rovnakým názvom ako ten kopec a jeden pravdivý výhľad na mesto pod nami.

     Malé na neobmedzené možnosti, dosť veľké na nezabudnuteľné zážitky. Mimo diaľnic sa trápi na okraji záujmu, aj keď leží v strede mapy. Pre študenta, ktorý kráča na skúšku, je akurát. Svoj „ťažký“ život si v ňom študentík krája nešťastnými krokmi. Prečo radšej nevyklíčil zo semienka ako mohutný strom v parku pri ekonomickej fakulte, prečo nespieva na konári operenú pesničku o lietaní, prečo práve jeho osud tak veľmi týra. Vymenil by sa aj s robotníkmi na lešeniach, aj s predavačkou novín, aj s dôchodcami, ktorých cestou ku škole stretáva s motyčkami v obriadených záhradkách. Keby slnko vedelo, jak ťažko je študovať, preskočilo by v kalendári ten škaredý deň.

     Slnko je našťastie múdrejšie než hladko oholená vystresovaná tvár, oddelená od tela nakrivo uviazanou kravatou, a hneď po skúške svietilo na víťazné návraty majstrov. Nemenili by sme ani s robotníkmi, ani s predavačkami, ani s dôchodcami. Mali sa dobre učiť a teraz mohli s nami rozmýšľať, kam pôjdeme osláviť svoju jednodňovú genialitu.

     Cez cintorín rýchlo do centra. Pri čiernom stĺpe nás už isto čakajú roztúžené „deviatky“ s ódou na zlaté študentské časy. Mali sme chuť kvôli nim narovnať šikmú vežu, užiť si s nimi pár dní zaslúžených prázdnin a v jeseni ich znova stretnúť na Radvanskom jarmoku, skôr než nás burčiak zákerne oklame sladkou chuťou. Svoje ešte sladšie slová sme im chceli rozprávať na chatách v okolí, kam sme chodili hľadať vzácne druhy opíc.

     Dokončia to za nás iní. Ak na to majú, ak vedia viac než len zaplatiť vstupné do novootvorených podnikov v podzemí. Batohy majú rovnaké ako ja, vystúpili z rovnakého vlaku, prechádzajú okolo rovnako nedostavanej autobusovej stanice. Oni ešte len za učebnicovou múdrosťou do školy a do intrákového trenažéra lásky, ja na kus rečí zo života do Michalovej kuchyne.

     Zase budeme tak blízko patentu na pravdu, keď nám do záverečnej vety skočí čierny kocúr Blažej.

STRETNUTIE

     Odetá v župane kráčala po vyumývanej chodbe. Z nemocničného bufetu si niesla tvarohový koláč a zošit krížoviek na zabitie ťažkých časov. Šúchala po dlažbe staromódnymi papučami, nastúpila do výťahu a ja som si želal, aby som ju už viac nezbadal.

     Zjavila sa mi znova ako rozkašľané decko v náručí nevyspatej matky. Čakala, kým ju zavolajú za dvere, na ktoré sa nesmie klopať ani detským plačom. Nemala tam známosť, čakala dlho, a tak som si o nej čítal z potrhaných časopisov a z výstražných plagátov rozvešaných na každej stene v zaplnenej čakárni. Rozmýšľal som len o nej.

     Ako ľahko dokáže premeniť človeka plného plánov na nádobu s bolesťou. Namiesto dovolenkových paliem pohľad do každodenného stropu. Namiesto kráľa prosiaci človek. Pôžitok aj z toho najobľúbenejšieho jedla sa na ceste od úst po konečník zasekáva na žalúdočných vredoch a v poškodených úsekoch čriev.

     Stredovek trvá. Je nekonečný ako hadice so sondami, studený ako pohľad na masku s rajským plynom. Hladká pokožka vysnívaných žien patrí zrazu len bezmocnému telu. Nádej sa podpisuje na bruško skalpelom.

     Biele plášte nepatria bohom. Patria iba anjelom z rovnako nedokonalého mäsa. Musíme v nich veriť, aj keď nemajú ani krídla. Možno v škole dávali pozor a vedia presne, čo treba robiť, ak z človeka po kúskoch ubúda život, kam treba pichnúť, aby to nebolo smrteľné. Úplatky sa dávajú v obálkach, stehnové kosti sa prepiľujú oceľou. Naplánované roky mohli byť krásne, ale vozík tlačený na patológiu v suteréne píska neznesiteľne skutočne.

     Skočil som jej do reči v miestnosti pre návštevy. Podarilo sa mi umlčať ju na čas, kým príbuzní porozprávajú o dianí tam doma. Máme dve šteniatka... Zaštepená slivka kvitne... Auto je už opravené... Pozdravuje ťa suseda... Bolí ťa to...? A čo vravel lekár...? Tak si vezmi pomaranče a keksy.

     Vôňu ovocia do seba nasajú všetky osobné veci v kovovom stolíku, a až keď si v ňom človek začne upratovať, až potom sa môže zblázniť od túžby byť zdravý ako predtým.

     Hrdlička nerozumie plaču ani tlačidlám za posteľou. Sedí za oknom, tenkými nohami škrabká plech. Je poslom zo sveta, kam sa treba čo najskôr vrátiť.

     Počul som ju popod prah, ako zúrivo piští, keď sa zavrtáva do zuba. Sliny zmiešané s rozdrveným kazom, doširoka otvorené ústa, súkromie prešpikované ostrým svetlom až po mandle. Bolí to aj pri odvážnom pohľade na mladú sestričku. Nástroje na mučenie podáva tak poslušne, že nežnému stvoreniu sa už naozaj nedá veriť. Ešte sa nenašiel bosorák, ktorý by po tejto tortúre odmietol sľúbiť, že sa bude pravidelne kajať so zubnou kefkou.

     Takmer som ju stratil pri deťoch.

    Až keď som zistil, že choroby tým deckám pokazili všetky hračky, zbadal som, ako si sadla medzi ne. Z postieľok trčali pyžamkové nohy a všetkým očiam čosi chýbalo. Boli také mladé, že sa im nedalo vysvetliť, čo sa tu vlastne robí. Bitka od mamy bolí na zadku menej než štipľavá vatička a ihla. Tá sa nedá preplakať na vankúši v detskej izbe. Lebo detská izba je veľmi ďaleko. To vedia všetci nešťastníci naisto. Mami, kedy po mňa prídeš? Nikto nevie. Len ona.

     Prilepil som sa jej na päty, keď rozdala deckám špenátové obedy a otvorila si dvere k starcom. Museli byť niekedy veľmi zlí, ak si teraz pred koncom nezaslúžia zomrieť doma.

     Nasypala im plnú dlaň liekov, podoprela hlavu, odniesla preč rannú stolicu. Nie, ani dnes vás tu nik nehľadal. Ááále choďte s tými rečami o pohrebe niekam, veď vy ešte budete dievky naháňať.

     Klame. Niekedy musí. A niekedy zas musí rozprávať iba čistú pravdu mužom, ktorí stoja pri pôrodoch. Takto trpia ženy, ktoré vedia mal rady niečo také odporné, chlpaté a lenivé, ako je muž. A dobrovoľne sa rozhodnú riskoval, či nezomrú, keď budú tlačiť na svet diela lásky k niekomu krivonohému. Ten sa zmôže akurát na to, že omdlie alebo povie: „Dýchaj, už to bude.“

     A keď sa mu narodí postihnutý syn, nezapije ho s kamarátmi, ale sám. Z plnej fľaše. A po rokoch aj do dna. Bude sa z neho snažil odrazil najzúrivejšie práve vtedy, keď ho priviažu k posteli v zamrežovanej izbe. Naozaj to bude chcieť až potom, keď si odpovie na otázku, či ho doma čaká niekto, kvôli komu má cenu vrátil sa.

     Nadýchla sa a fúkla mi do nosa výpary dezinfekčných prostriedkov. Bolo v nich viac bacilov, ako si viem predstavil na všetkých neumytých rukách žiakov prvého stupňa osobitnej školy.

     Zalistovala predo mnou v odbornej literatúre. Na obrázkových stránkach, kde je človek v pomere k nádoru menšinou, mi ukázala, aký môžem byť rád. Ústami usilovných študentiek medicíny mi porozprávala, že sú aj horšie veci.

     Keď som hovoril „ááá“, stihla mi pootváral presklené skrinky plné liekov, pchala mi pred oči nádoby s ostrými nástrojmi a poháre s močom.

     Odprevadila ma až k hlavnému prednému vchodu a nezabudla pripomenúť, že ten druhý vzadu je pre sanitky, ktoré naliehavo hučia na pretekoch so smrťou.

     Neobzeral som sa.

     Načo. Viem presne, ako sterilne vyzerá obloženie budovy, v ktorom sa vždy polepším na stretnutí s ľudskou pominuteľnosťou.