Čintet

O Nimralovi, stole a mori

     – Albert, prosím ťa, vypni ten gramofón! – ozval sa znenazdania cudzí, vysoký, pravdepodobne ženský hlas. Na mieste, odkiaľ prichádzal, však deti nevideli nikoho. Albert síce zagánil tým smerom, no nepreriekol ani slovo. Modročiernu hrivu mu ako krídlo ošklbaného havrana šuchoril hravý vánok.

     – Kto to má donekonečna počúvať, Albert? – teraz deti na mieste, odkiaľ hlas prichádzal, zbadali klávesnicu a dlhý jazyk. Jazyk, podobný veľkému ružovému slimákovi, rozotieral po klávesoch perleťovú slinu.

     – Stále dookola: hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, do zblbnutia, dostanem z teba infarkt, Albert. Keby to bol aspoň klavír, bolo by do čoho liznúť. Vypni to, Albert, kým som dobrá.

     – Ty sa vypni, Elvíra, – odvrkol Albert a vybral si husličky z papule. – Sama si si gramofón. Líž si na svojom a do cudzieho sa nestaraj!

     – Že na svojom, to ma podržte! A čo som cudzia? My sme tu odjakživa. Oni sú tu cudzí, – teraz to videli už všetky deti jasne. Hlas patril mladej žene. V ružovej nočnej košeli sedela – noha cez nohu – rozvalená na krídle starého klavíra ako renesančná drapéria. Na štíhlom krku sa dáme ježila mačacia hlava s ryšavými škvrnkami v cmarovej srsti.

     – Nie ste tu odjakživa, – zamiešala sa do sporu Deborka a prísne sa pozrela na Elvíru. – Ste tu odvtedy, čo som vás nakreslila, predsa. A ty si sa mi podarila najmenej.

     – Zato ty si sa podarila. A do toho, čomu nerozumieš, ,sa nemiešaj.

     – Ty sa nerozumieš, Elvíra, – riekol Albert unavene. – Svet je oveľa väčší ako táto nedokreslená lúka s tým tvojím klavírom uprostred. Si nakreslená, tak je, aj ja som nakreslený, a nielen nakreslený, ale aj napísaný. A to dokonca (ak pripočítam k sebe Toma Bombadila) dvojmo.

     – Nefilozofuj, Albert, a vypni už, prosím ťa, tú platňu.

     – To nie je platňa, Elvíra, to je život. Život, vieš, ale tomu ty nemôžeš rozumieť. Život si robí, čo chce, Elvíra, nepýta si dovolenie. Môžeš vypínať, koľko chceš, on sa bude krútiť podľa seba, nezastane, kým sám nebude chcieť.

     – Nehádajte sa, lebo vás vygumujem obidvoch, len čo prídem domov, fakticky, – zahriakla ich Deborka.

     – Ako ich chceš vygumovať? – čudoval sa Damian.

     – To sú moje kresbičky... už som ti to tuším hovorila. Budem ich musieť doma opraviť.

     – Pozri, už zastáva, Elvíra. A nebolo treba nič vypínať.

     A naozaj, čosi sa tu dialo. Deti si až teraz uvedomili, že planina je vlastne velikánsky roztočený disk. Stáli uprostred, takže žiadny pohyb necítili. Dosiaľ im roztočený disk pred očami vytváral súvislú zelenú plochu. Disk začal spomaľovať, spomaľoval, spomaľoval, zastavoval sa, až napokon s veľkým vrzgotom zastal. Planina sa zmenila na obrovský list papiera, počmáraný zelenými pastelkami rôznych odtieňov. Oproti, v kartónovosivom priestore, sa otvorila vysoko klenutá brána z červeného kameňa. Za bránou voňala rozkvitnutá jarná záhrada, v záhrade sa belel koník a na koníkovi sa hojdal Jonatan. Veľkými mandľovými očami hľadel priamo na deti.

     – Podžte domov, Deborka, podžte uš, džeči! – Deti civeli na Jonatana s pootvorenými ústami.

     – Choďte, deti, – riekol Albert unavene, s príchuťou smútku v hlase, – cestička si našla bránu. Sme na konci. Budete sa musieť s Albertom rozlúčiť.

     – Rozlúčiť, fakticky? – Deborke do očí vyhŕkli slzy.

     – Idete domov, deti, a do toho príbehu ja už nepatrím.

     – Aj tak ťa mám doma, – vyhlásila Deborka cez slzy, – všetkých vás mám nakreslených.

     – A čo Tom? – opýtal sa Damian. Chcel namietnuť, že Toma ešte nikto nedokončil, no Tom bol rýchlejší:

     – Tom ide s vami, – riekol, – však, Zlatenka, veď povedz aj ty niečo.

     Neďaleko koňa vo fraku stála už iba jeho (ako sklo priehľadná) silueta. Albert bol znova iba Albertom a Tom iba Tomom, alebo presnejšie, predpokladom toho, čím by Tom mohol byť, keby bol úplne tým, čím je.

     – Podžte uš domov, –naliehal Jonatan. Deti teda vykročili. V bráne ich ovanula teplá vôňa jari. Obzreli sa. Zo sveta, ktorým sem priputovali, nezostalo za nimi nič. Albert, Elvíra i s celou planinou zmizli, akoby ich bola Deborka naozaj vygumovala. Spolu s planinou zmizli aj harfa, hoboj a bubon. Nástroje, na ktorých deti hrali svoju pieseň, sa im jednoducho rozplynuli v ruke. A predsa, v lesklých mydlových bublinách, ktoré Jonatan, poskakujúc po nekosenej tráve vyfukoval, sa stále ešte odrážali štyri smutné oči. Dve mačacie a dve konské.

     Deti spolu s Bombadilovou siluetou kráčali za Jonatanom popod spletence záhradných korún. Záhrada sa končila práchnivým plotom. Za plotom sa vlnila divoká lúka a unášala do diaľky krehunké člnky májových okvetí. Stáli na temene kopca. Pod nimi dolu sa blyšťala strecha železničnej stanice.

     Svižným krokom, no bez náhlenia, zostúpili k stanici.

     Na nástupišti stál roztomilý, čerstvo natretý malý vláčik – jeden vagón a malá lokomotíva. Celý žiaril čistotou a jasnými farbami. Akoby to mala byť jeho prvá jazda. Dokonca aj trať vyzerala nová. Koľajnice sa blýskali, skrutky a matice boli natreté zelenou farbou, podvaly vydávali v horúcom slnku lahodnú vôňu čerstvého dechtu.

     – Chem íšť do vlášika, šu šu šu, do vlášku... – zašvitoril Jonatan, keď zastali pri okne lokomotívy. V okne driemal rušňovodič. Modrú šiltovku so šarlátovou stuhou mal spustenú na očiach.

     – Prosím vás, kam ide ten vlak? – opýtal sa Damian.

     – Čože, prosím? – zašomral sprievodca, napravil si čiapku a zívol.

     – Kam cestujete? – zapojila sa Deborka.

     – Jaj, cestujeme?

     – Myslím, že meno konečnej stanice ešte nebolo vybrané, ale uvidíte, že budete spokojní.

     Jonatan sa medzičasom vteperil do vagóna a rozvalil sa na čalúnenej lavici. Sklenený Tom sa vyvalil oproti. Deti (keďže im nič zábavnejšie nenapadlo) nasledovali svojich cestovaniachtivých spoločníkov a len čo nastúpili, vlak sa pohol.

     Malá lokomotíva si bafkala pozdĺž vysokých zelených úbočí pod klenbou modrej oblohy. O chvíľu vláčik zapískal a zastavil. Nebolo tu vidieť nijakú stanicu, ani tabuľu s názvom zastávky, iba rad schodov na vysokom zelenom násype. Hore bol živý plot a v ňom doštené vrátka. Vystúpili na násyp a otvorili vrátka.

     Pred nimi sa rozprestrelo slnkom zaliate údolie. Po úbočí dolu žiarivozelenou trávou fičal cyklista v belasej baretke. Rozbehli sa za ním. Jonatan padal, robil kotrmelce, vyskakoval, kotúľal sa, občas zastal a vyfúkol do belasého neba farebné bubliny. Napriek komediantskym kúskom bol stále v čele skupiny. Lúka mala podivuhodnú atmosféru. Keby ste ňou bežali, mali by ste pocit, že bežíte vnútrom majstrovsky namaľovaného obrazu. Damianovi sa zdalo, že uteká pomedzi milióny nežných farebných dotykov štetca, z ktorých tu starý pán Monet vytvoril vidinu letnej lúky, živšiu a ozajstnejšiu ako všetky ozajstné lúky sveta.

     Zbehli do doliny a začali stúpať. Cyklista v modrej baretke namáhavo šliapal do pedálov. Dobiehali ho. Vtom obrovský zelený tieň zaclonil slnko. Cyklista sa pozrel hore a spadol z bicykla. Deti zastali. Pred nimi stál strom, nie iba strom, ale Strom – Strom stromov. V ňom akoby našli svoje vyjadrenie všetky stromy, čo obrastali a budú obrastať povrch zeme od prvého brieždenia až po posledný súmrak sveta.

     Mohutné vetvy, obsypané malými lístkami, sa kolísali vo vetre. Pod stromom, osviežovaný priehľadnými, pomaly tancujúcimi tôňami, sedel za dubovým písacím stolom akýsi starý učenec a so záujmom pozoroval cyklistu. Ten tu stál s otvorenou náručou, vítal sa so stromom ako so starým kamarátom (profesora si nevšimol).

     – Môj strom, naozaj, môj strom... – šomral cyklista, – a úplne hotový. Každý list do detailov dokončený. Ach, a ten vietor, áno, ten som celý čas tušil, len som ho nevedel namaľovať, – zahľadený do koruny, rozvravenej hlasmi nespočetných listov, cyklista sa habkavo približoval k stolu. Profesor vystúpil spoza stola a uväznil nič netušiaceho cyklistu v náručí.

     – Nimral... Môj úbohý Nimral! – zvolal profesor. – Vtom sa na okamih obaja stratili. Keď ich znova uzreli, bol z nich iba jeden muž. Profesor aj cyklista zároveň. Na učencovej vážnej hlave teraz ako zlomyseľný žart čupela belasá baretka. Profesor si zamyslene napravil sako, zdvihol spomedzi spisov na stole vyhasnutú fajku, zapálil ju, vyfúkol do koruny stromu zo tri belasé prstence a zasadol si k rozrobenej práci.

     Medzitým sa s Tomom diali čudné veci. Ako sa blížili k profesorovmu stolu, jeho priehľadná silueta sa zakaľovala. Najprv zošedivela, ako keby ste do sklenenej fľaše vdýchli dym, potom postupne nadobudla sýte farby a pevné tvary. K profesorovmu stolu pristúpil Bombadil už taký, akého ho Marek s Damianom poznali zo Starého hvozdu.

     – Tom? – profesor zarazene pozrel na Bombadila a vybral si fajku z úst. – Bombadil? Čo ty tu, prosím ťa, robíš? Patríš predsa do iného príbehu. Hej, viem, viem, áno, napísal som ťa príliš bezstarostného... svojhlavého. To sa nerobí, Tom. Pokiaľ ma pamäť neklame, toto sa ešte nestalo žiadnemu spisovateľovi, – riekol učenec skľúčene.

     Tom prešľapoval, očividne bol v rozpakoch. Také privítanie od svojho autora nečakal. Deti si zatiaľ fascinovane prezerali obsah profesorovho stola. Popri kope kníh a plechovici s višňovo voňajúcim tabakom sa na tmavom dreve leskli fľaštičky s rôznofarebným atramentom, belelo sa husacie pero s čerstvo namočeným hrotom. Pozornosť detí upútali papiere popísané úhľadným písmom. Papier, ako naň hľadeli, spriehľadnieval (podobný srieňu, keď sa naň dýchne) a pod povrchom písma sa rozsvecovali rozmazané farby akéhosi sveta.

     – Čo mal Tom robiť, keď ste ho nedopísali, pán Tolkien? – pokúsil sa napokon Tom o obranu. – Všetci sú dopísaní, iba ja so Zlatenkou nie.

     – Nedopísal? – Tolkien nechápavo pozrel na Bombadila. – Ako nedopísal? Odkiaľ vieš, či je niečo dopísané? Ja to napríklad neviem, a som spisovateľ.

     – Som nedokončená literárna postava, – riekol Tom žalostne. – Môj príbeh na nič predchádzajúce nenadväzuje a k ničomu nasledujúcemu nesmeruje, veď povedz aj ty niečo, Zlatenka.

     – Zlatenka tu nie je, – poznamenal profesor stroho. – Tá by mi to nikdy neurobila.

     – Každý skutočný príbeh je ako kruh, – pokračoval Tom, nesený vzrastajúcim zápalom (profesorovu poznámku si nevšimol). – Začiatok sa stretá s koncom, dej sa vymaňuje z času a vpletá do večnosti. Veď povedz aj ty, ako to má byť, Zlatenka, ako venček alebo náhrdelník, kde je každé zrniečko spojené s celkom. Tomov príbeh je však ako nedopletený venček, ako roztrhnutá retiazka...

     – A čo ak je príbeh ako nebo, Tom, – usmial sa na neho profesor a vypustil k oblohe mráčik dymu. – Nebo bez hraníc. Nebo, po ktorom putujú oblaky ako beduíni púšťou. Oblak je podobný tvojmu venčeku, má začiatok i koniec, no nebo je do všetkých strán otvorené, bez začiatku, bez konca. Keby nebolo prázdnoty neba, Tom, nemali by oblaky kadiaľ putovať. Netreba nič dopisovať. A ak, tak nech to píšu iní, a do iných príbehov. Veď aj ku mne si prišiel z inej knihy, Tom, z príbehu, do ktorého som ťa nenapísal.

     Tolkien vyklepal hlavičku fajky pod stôl a napchal ju novým tabakom.

     – Pozri, ja som napríklad aj autor, aj literárna postava. Všimol si si toho bláznivého cyklistu – Nimrala? – Tom prikývol.

     – To som bol ja, Tom, veríš mi... ja ako literárna postava. Sám som sa napísal. Vieš, autor niekedy píše len preto, aby sa vo svojich postavách stretol sám so sebou. Vymyslí o sebe príbeh, postaví ho pred seba ako zrkadlo. V tom zrkadle potom lúšti vlastný život.

     Chudák Nimral, celý život maľoval úbohý obraz. Nebol o nič lepší maliar ako ja spisovateľ. Napriek tomu si myslel, presne tak hlúpo ako ja, že ten obraz je jediná vec, na ktorej záleží. Maľoval strom, celý život ho maľoval. A celý život ho vyrušovali samé nezmyselné povinnosti. Keď po neho prišli, mal hotový iba jeden list. Presne ako ja. Odišiel som, a môj „Silmarilion“ zostal nedokončený. Chudák Nimral nevedel, že existuje svet, v ktorom jeho strom žije celý a dokončený. Ja som to vedel. Vedel som to z rozprávky, ktorú som cez neho o sebe napísal. – Tolkien škrtol zápalkou a zlatým plamienkom pohladil kučierky na hlavičke fajky.

     – Jednej veci nerozumiem, – zapojil sa do rozhovoru Filip, – čo je potom skutočné a čo je vymyslené?

     Profesor vylúdil zopár zamyslených prstencov. – Medzi svetom v nás a svetom mimo nás nestojí colnica, ani hraničná stráž, – odvetil. – Naše vnútorné predstavy sa miešajú s predmetmi vonkajšieho sveta, uzatvárajú manželstvá a plodia svoje čarodejné deti. A nad nimi, ako kňaz, ktorý požehnáva tomu spojeniu, bdie úplne iný, nedostupný svet. Svet trvania. A ten nie je ani vo vnútri, ani vonku. Kde sa končí prvé, kde sa začína druhé, kde pokračuje tretie? Čo z toho je skutočné a čo vymyslené? Chudák Nimral si celý život myslel, že strom, ktorý maľuje, je vymyslený. Myslel si, že existuje iba v jeho hlave. Netušil, že v temnom jazere predstavivosti sa zrkadlia obrazy neznámeho, no skutočného sveta. Áno, skutočného, skutočnejšieho, ako bol ten umierajúci, v ktorom Nimral nestačil dokončiť svoj obraz.

     - Poďžme uš domov, džeči! – zakvílil Jonatan. Z čudného rozhovoru nerozumel ani slovo.

     – Najmenší mávajú pravdu, – riekol profesor, zložil si z hlavy modrú baretku a vstal od stola. – Je čas ísť domov, priatelia. Každý sa nakoniec musí vrátiť, – profesor položil Bombadilovi ruku na rameno, – počkaj ma tu, – usadil ho k svojmu stolu, – dokiaľ deti neodprevadím k moru.