Vyhľadávanie
Zlatá teta Hana Meličková
Úryvok z knihy spomienok divadelného režiséra Juraja Svobodu, v ktorých okrem Hany Meličkovej predstavil aj Evu Polákovú, Františka Dibarboru, Ctibora Filčíka a vyše dvadsiatky ďalších slovenských divadelníkov. Knižka vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
Bolo to vždy tak. Napriek mojim protestom opakované poďakovania à la „veď to nebola až taká spolupráca“, na druhý deň po televíznej inscenácii zazvonil pri bytových dverách poslíček s obrovským košom najrozmanitejších dobrôt a v ruke držal ceduľku: „Za prekrásnu spoluprácu, teta.“
Tých päť spoluprác s tetou (tak ju musel každý oslovovať, na tom trvala) vždy vychádzajúcich z predlohy scenára, premyslenej koncepcie a rešpektovania osobnostného prínosu hercov bolo pre mňa školou náročnej profesionality, ale aj spoznania ľudskej skromnosti. Slovom, školou života.
Bezprostredné stretnutia
Najprv to bola postavička Dámy zo spoločnosti v Saroyanovej hre Čas tvojho žitia (1964). Pani Meličková dokázala na malej ploche charakterizovať všetky vlastnosti povýšeneckej, do seba zahľadenej bytosti, terorizujúcej svojho „televízneho“ manžela Jána Jamnického. A tá jej herecká disciplína, umelecká pokora i ľudská skromnosť!
V Radoevovej kontroverznej a preto výbornej hre Zo života J. Dimitrova (1972), v ktorej autor deheroizoval neomylného vodcu proletariátu, vytvorila pani Meličková nesmierne ľudský, každým gestom hlboko sa vrývajúci do vedomia divákov slovenských televíznych pondelkov – neopakovateľný portrét Dimitrovovej matky. Pamätám si, že v štúdiu už pri výrobe inscenácie nezostalo ani jedno oko suché.
V tom istom roku som sa s tetou stretol v prekrásnej tvorivej atmosfére pri nakrúcaní televízneho filmu Deň sa začína pred úsvitom. Autor P. Vančík sa vrátil k pohnutým dňom prvej revolúcie v Rusku. Pani Meličková v súhre s takými osobnosťami, akými boli E. Poláková, J. Budský, S. Zahradník a začínajúci D. Jamrich vytvorila opäť nedefinovateľný bohatý obraz ženy ušľachtilej vznešenosti, sebavedomej majetníčky, prísnej, ale i nežnej matky.
Na nakrúcanie dvojdielnej inscenácie Weisenbornovej adaptácie známeho Hugovho románu Lofter alebo stratená tvár mám osobitné spomienky.
Prvá sa viaže k jej odvážnemu vedeniu postavy U – Levice na dejovo i časovo rozsiahlej anabáze osudu potulnej skupiny artistov a klaunov. Pani Meličková s dôslednosťou a zanovitosťou kreslila svoju rozpínavú a tvrdú ženu s nečakanými prejavmi citu i súcitu tak farebne, že by aj autor svetoznámeho románu bol celkom isto šťastný.
Druhá spomienka trvalého charakteru sa viaže na tetin priam materský vzťah k mladej začínajúcej herečke Katke Orbanovej, pre ktorú bola úloha slepej tanečnice Angely televíznou premiérou. Tu povzbudivé slovo, tu pohladkanie, tu jabĺčko, oriešok či kyslý cukrík, aby nevysýchalo v pusinke. Teta mala vôbec k mladej i začínajúcej generácii prekrásny vzťah. Neboli to však iba milé slová útechy, povzbudzovania. Boli to aj slová varujúce, také aktuálne v dnešných povrchných časoch.
„Nevychovávajme a neveďme mladých ľudí, ktorí sú iba na začiatku svojej divadelnej dráhy, lživými motúzikmi popod noštek. Bude osožnejšie, ak hneď od začiatku počujú slová nepríjemnej pravdy. Veľký talent vyrastie aj tak. Ja som celý život o sebe pochybovala, modlila sa od strachu a trémy. Ale vždy som mala radosť. Umenie – to bol môj život!“
Tretia spomienka sa viaže k jednému dlhému popoludniu, ktoré výrobe inscenácie nežičilo. Pripravovali sme a zaznamenávali dialóg dvoch hereckých hviezd. Pani Meličkovej a J. Budského. Ak trinástka bola pre mňa dovtedy šťastným číslom, odvtedy sa vďaka trinásťkrát opakovanému záberu stala prekliatou. My sme v ten deň dialóg z Loftera nevzali. Záznam sa vymazal. Bolo to predovšetkým na žiadosť oboch osobností. Teta vtedy povedala: „Pán režisér, prosím, urobme si večer skúšku. My, starí, ju ešte potrebujeme. A zajtra to vynahradíme.“
Pamätám sa, že sme sa všetci v štábe sklonili pred veľkosťou ľudí, ktorí sa na vrchole svojej kariéry priznali k svojim „slabôstkam“. Dialóg, ktorý sme na ďalší deň pripravili, patril v pondelkovej inscenácii z Bratislavy v roku 1973 ku klenotom umeleckosti.
„Poučený“ touto príhodou v budúcnosti som venoval skúškam s tetou viac starostlivosti. Pamätníci nedávno mohli sledovať jej výkon v reprízovanej inscenácii Ibsenovho Rosmersholma, kde vytvorila opäť neopakovateľný portrét pani Helsethovej. Inscenácia sa vyrábala v roku 1974 a bola žiaľ poslednou, v ktorej som sa stretol v televíznej praxi s veľkou herečkou, ktorá ma obohatila o čosi, čo sa len tak ľahko nezískava a dnes je iba iluzórnou túžbou. Počas mnohoročnej vzájomnej spolupráce pani Meličková ani raz neprišla na skúšku či nakrúcanie neskoro. Vždy sa jej žiadalo „zachytiť atmosféru“. A čo je podstatnejšie, nikdy neprišla nepripravená, prinášala podnety pre hereckú tvorbu, taktne dokázala upozorniť na iné možnosti riešení.
To dokáže iba ten, komu sudičky dali popri láskavosti a láske k múzam i múdrosť života...
Apropo, sudičky
Rodáčku z Martina (27. 1. 1900) zavial osud po prvých, vždy smelých, ochotníckych krôčikoch až do Prahy, kde v rokoch 1919 – 1923 navštevovala pražské konzervatórium, hru na klavíri a herectvo u prof. Hurta. Chcela byť učiteľkou hudby. Aj sa ňou po návrate z Prahy stala. Učiteľkou na župnej hudobnej škole v Martine. O svojom triumfálnom nástupe do SND v roku 1926 hovorí:
„Prehovorili ma, aby som sa vybrala z Martina do SND a ukázala svoju Salome. Víla môjho života, sestra Oľga, ma vyprevadila nielen po vrátnicu divadla, ale až do šatne. Bože, prvý raz v Bratislave! Nevedela som sa líčiť! Nalíčil ma režisér a herec Bohuš Hájek, obliekla ma Anička Nedvědová do kostýmu, ktorý mi navrhol môj švagor, výtvarník Mitrovský, maskérka Sofi Zaoralová mi nasadila parochňu. Ako v sne zazrela som sa v zrkadle. Salome bola hotová. Ale aj ja s nervami. Nemôžem hovoriť! ,Ja ta radšej nejdem,‘ pošepla som Oľge. Som vďačná i po rokoch Václavovi Jiřikovskému, že mi dodal sily. Chytil ma za ruku, stisol a viedol ma po tme k dajakým schodom. Srdce mi búšilo ako zvon.
,Teraz pekne zíde princezná po schodoch. Už ste na javisku a môžete hrať.‘
Triasla som sa ako osika. Zišla som po schodoch na malé plató, do svetla šumu... Čuj, svete, ten zázrak! Vo chvíli spadol zo mňa strach. zastala som pevne, a už nebolo ustráchanej učiteľky hudby. Salome začala svoj víťazný boj. Víťazný? Tancovala som s tanečnicami, ktoré mi mali v závere tanca založiť velikánsky zlatý plášť na plecia. Nádherný! Po dramatickom monológu ukryje sa podeň Salome s Jochananovou hlavou. Tanečnice, baletky Slovenského národného divadla, boli na skúške veľmi milé, pochopili ma, všetko som im podrobne vysvetlila. Tanečnice mi kladú plášť na plecia. Mal pokryť pol javiska. Ale čo to? Plášť je samý špendlík. Nedá sa rozprestrieť... Obtancovala som celé javisko až ku kraju a pošepla Vladovi (rozumej dirigentovi): ,Hraj ďalej! Opakuj!‘ Tancovala som v rytme hudby, vyťahovala špendlíky z plášťa ako tŕne z ukrižovanej hlavy. Diváci si mysleli, že to patrí ku choreografii.“
Telefonát z Bratislavy: včera večer bola v bratislavskom Slovenskom národnom divadle prvá repríza Wildovej hry Salome, na ktorej hrala pohostinsky Hana Meličková z Turčianskeho sv. Martina. Mladá slovenská dramatická umelkyňa mala v titulnej úlohe hry obrovský úspech. Bola veľa ráz volaná pred oponu a zasypaná kvetinovými darmi. Divadlo bolo úplne vypredané (inšpicient Arbet hovorieval: „Dom je plný.“ – pozn. J. S.) a zhromaždená slovenská elita búrlivo aplaudovala prvej slovenskej Salome, o výkone ktorej sa všetci prítomní umeleckí odborníci čo najpochvalnejšie vyslovili.
Riaditeľ činohry SND Jiřikovský, oceňujúc herecké kvality Hany Meličkovej, ponúkol jej stále angažmán v SND. Ak slečna angažmán prijme, získa bratislavská činohra ďalšiu dobrú slovenskú herečku (Národnie noviny 57, 13. 3. 1926).
A čo na to slečna Meličková?
„Do Martina som sa vrátila skúsenejšia, ale aj veľmi sklamaná. Zariekla som sa, že do divadla nikdy viac! Václav Jiřikovský však neúnavne pokračoval v korešpondencii a doslova ma v listoch obsypával úlohami...“
Umelkyňa vskutku veľká
Môžeme si zalistovať v encyklopédii dramatických umení a iných materiáloch a porátať, koľko tých úloh vlastne bolo. V divadle, televízii, rozhlase, filme. Aká široká paleta vekovo určených, spoločensky zaradených, charakterovo odlišných a vnútorne bohatých kreácií sa pri tetinej bilancii mal dať – dal to bola! Obrovské množstvo rolí pri jej náročnosti, náročnosti režisérov (keď náhodou náročný nebol, pani Meličková svoj talent vždy presadila) náročnosti divákov, náročnosti (i neprajníctve) kritiky napĺňalo i naplnilo jej bohatý život.
Neraz si spomínam na chvíle v štúdiu na skúškach, na spoločné stretnutia s ňou, na osobnosť, od ktorej by sa táto i budúce generácie nielen hercov, ale i dramaturgov, režisérov i divadelných vedcov a kritikov mala čo učiť.
Naša naozajstná národná umelkyňa mala vždy „porozumenie“ pre dramatickú postavu, ktorú vytvárala, pretavovala ju a poznačovala svojou osobnosťou, vychádzajúc z dokonalého poznania autora (a jeho textu) a z koncepcie režiséra, ktorú výrazne svojím hereckým prínosom obohacovala. Dokázala sa „adaptovať“ na tvorivé metódy vyznaním i generačne odlišných režisérov nielen v divadle, ale i v rozhlase, televízii. Aj napriek častej príbuznosti charakterových daností interpretovaných dramatických postáv ponúkaných autorom nikdy mechanicky neotvárala zásuvky „hereckej pamäti“. Neraz drobné odtiene intonácie, rečový kaz, artikulačná schválnosť, výrazný detail gesta, ozvláštnený a zaujímavý postoj, badateľný záchvev, pohľad, vkusne „deformovaná“ chôdza a prekvapujúce otváranie tajomných schránok ľudského ja vypovedali o dramatickej postave viac ako niekoľkostranové rozbory. Každá postava bola pre Hanu Meličkovú zdrojom inšpirácie, zdrojom tvorby.
„Talent sa presadí, ale musí si ho človek pestovať, to je to. Musí byť veľmi usilovný, a najmä povolanie herecké, to je veľmi ťažké. To sa len tak zdá, viete, keď už tam sedí publikum, pekne sa to počúva, všetko, ale herec, ten dáva veľkú silu do všetkého, kým figúru vytvorí, stvárni: to je veľká práca... Potrebný je talent, schopnosť pozorovania, fantázia, vzdelanie a usilovnosť. A najdôležitejšie je, aby bol pokorný – pred umením.“
Teta, ktorá patrila celému národu
Môj priateľ Laco Chudík o nej výstižne povedal: „Jej cit pramení z emocionálneho bohatstva národa. Jej humor a jadrnosť vyviera priamo zo slovenskej letory.“
Takto zrastená s národným praherectvom nezostáva iba trpným konzervátorom týchto vlastností. Rozvíja ich a štylizuje. Naplno ich využíva napríklad v postavách z Tajovského hier, hier ľudových. Nezostáva v zajatí ľudovej intonácie, keď v ostrých kontúrach, ale nenaturalisticky vytvára postavy malomeštiačok s ironickým podtextom v hrách Ivana Stodolu, Petra Zvona, Petra Karvaša. So zmyslom pre mieru diferencuje žánre. Jej vitálne, hravé a temperamentné herectvo slávi úspechy aj v klasickom, shakespearovskom repertoári – však, pani Qucly?
Veru ťažko sa pomenúva meličkovské herectvo. Nikdy sa nedalo na javisku, na obrazovke, na filmovom plátne či v rozhlase spochybniť. A jeho čaru podliehal vždy a rovnako tak intelektuál, ako aj prostý divák.
Za päťdesiatjeden sezón v SND (v rokoch 1939 – 1945 nesmela v SND účinkovať) to boli takmer tri stovky postáv. Koľkože to bolo repríz?
„Nikdy som nechápala postavu ako dotvorenú už na premiére.“
„Vďačná som za každú, hoci aj malú úložku. Človek môže veľa povedať aj na malom priestore.“
Napokon slová jedného z najpovolanejších – zaťa Emila Lehutu: „Prvé moje jednoznačné zistenie a poznanie v rodine bolo, že okrem hlasu a postavy nemala nič spoločné so svojimi úlohami, najmä v komediálnom repertoári a v realistických portrétoch. Na javisku sa nezastavila pred žiadnou krajnosťou, ktorú od nej vyžadovali. Osobne však bola plachá až ostýchavá. Doma, medzi svojimi, vedela sa smiať chytľavým, sýtym a vďačným smiechom. Rada robila radosť a robilo jej radosť, keď videla, že ju urobila. V domácnosti bola predovšetkým matkou, svetielkom a magnetom rodiny, ktorý priťahoval a pritiahol pilinky ostatných. Možno túto úlohu a vedomie posilňovalo v nej jej detstvo, v ktorom zavčasu stratila matku a dosť skoro aj otca. Ale ktorá mať, hodná tohto mena, je inakšia? Pokým nemá okolo seba všetky kuriatka, nie je na pokoji.“
„Herec musí priniesť na javisko skutočný život, nesmie to byť však fotografia, ale život umelý, pretvorený a prežitý!“
Odišla zrazu, náhle a bez rozlúčky 7. januára v roku 1978. Desať dní pred svojimi sedemdesiatymi ôsmymi narodeninami. Je pochovaná v Národnom cintoríne v rodnom meste.
Drahá teta, ani neviete, ako nám, divadelníkom, je za vami smutno!
Úryvok z knihy spomienok divadelného režiséra Juraja Svobodu, v ktorých okrem Hany Meličkovej predstavil aj Evu Polákovú, Františka Dibarboru, Ctibora Filčíka a vyše dvadsiatky ďalších slovenských divadelníkov. Knižka vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
