Vyhľadávanie
(úryvok z prvej časti)
20. 8. 2003 – streda
16.31
Mám hrôzu z prvého ročníka na strednej. Práve preto som si kúpila tento zošit s džínsovou potlačou, aby som sa mohla vyrozprávať bez toho, že by ma niekto vysmial. Pokiaľ viem, nikto z môjho okolia sa toho nebojí tak strašne ako ja!
No, asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Paulína Semoková, ale všetci ma zásadne volajú Paula. Mám pätnásť rokov, výška 165 centimetrov, váha striedavo ukazuje 50 až 54 kilogramov. Moje vlasy sú tmavohnedé a siahajú po lopatky. Tie a ešte tmavohnedé oči s pomerne dlhými mihalnicami sú jediné, čo sa mi na mne neprieči. Nos sa mi zdá príliš špicatý, ústa priúzke a obočie... ako džungľa. Mama vraví, že je krásne a nemám sa opovážiť vytrhať si ho, takže vďaka nej vyzerám ako Frankenstein. Najhoršie je, že mám vyrážky, ktoré nie a nie zamaskovať.
Myslím, že toľko o mne zatiaľ stačí. Bolí ma ruka, tak budem pokračovať niekedy nabudúce. Aj tak si pripadám ako imbecil, keď kladiem svoje myšlienky na papier. A načo sa tu vlastne opisujem?
(...)
25.9. – štvrtok
10.56
Dokelu, začínam byť alergická na Lukáša. Zvŕta sa okolo Simony a mne ako Hood napíše: HOOD: Paula, chýbajú mi tvoje slová, chýbaš mi ty celá a moje srdce po tebe túži, to tvoje
nám však nežičí...
Nie je normály!!!
11.44
Tú básničku som si dala vytlačiť a vtrhla som do vedľajšej počítačovej miestnosti. Papierik som otrčila Lukášovi pod nos a zasyčala som: „Strč si to niekam, a ak bez toho nevieš žiť, píš iným a mne daj pokoj!“
Zhúžvala som ho, hodila som to doňho a vyletela som na chodbu. Lenže on ma dobehol s tým papierom v ruke a prudko ma otočil k sebe, až som sa zapotácala.
„Ty si už načisto zošalela, čo?!“
„Ja?! To ty! Daj mi pokoj!“
„Tak moment. Aby bolo jasné, posledné dva týždne ťa absolútne neobťažujem!“
„Keď to myslíš takto, tak to je len týždeň a pol!“ Ejha, ako to, že to vie tak presne?
„Vážne? Ty to počítaš?“ dvihol ironicky obočie.
„Nenamýšľaj si,“ upozornila som ho rozčúlene.
Lukáš sa uchechtol, naklonil sa a zrejme sa ma chystal opäť pobozkať. Včas som sa spamätala, uvedomila som si, že olizuje aj Simču, a urazene som ho odstrčila so slovami: „Nerob si zo mňa srandu. Mňa to už nebaví! A, prosím ťa, nepíš mi. Viem, že ten Hood si ty.“
„Zbláznila si sa. Neviem, či som taký neodolateľný, že si nahováraš, že ti cez net vyznávam lásku, alebo ti len preskočili kolieska...
„Žiadne kolieska!“ prerušila som ho.
„Dobre,“ rezignoval a ja som bola natešená, že sa priznal.
„Mysli si o mne, čo chceš, ale tie sladké vyznania ti neposielam ja. To mi neprišiješ!“ Chytil ma za ramená a stisol tak pevne, až som zjajkla. „Neprišiješ, jasné?“ zopakoval.
„Hej, pusti ju!“ ozval sa za mnou povedomý hlas.
Lukáš povolil zovretie a rozosmial sa. Otočila som sa. Ivo! Keby som nebola taká nahnevaná, aj mne by to bolo smiešne.
„Ó, Paula, akého bodyguarda si si zohnala!“ smial sa Lukáš, čím prilákal ostatných chalanov.
„Neposmievaj sa jej! Nezaslúži si to!“ ozval sa opäť Ivo.
Zvláštne. Keď ho vidím vedľa vyšportovaného Lukáša, vyzerá ešte biednejší, než v skutočnosti je.
„Už sa trasiem!“ odsekol Lukáš a ostatní sa smiali.
„Čo máš proti mne?“ zvolala som, ale Lukáš ma buď nepočul, alebo nechcel odpovedať.
Pozrela som sa na Iva, ktorý sa snažil tváriť hrdinsky, a kývla som mu na znak poďakovania. Potom som ufujazdila do triedy.
Takže Lukáš tvrdí, že on nie je Hood. Kto to potom môže byť? Žeby Ivo, keď sa ma tak zápalisto zastával? Ufff... radšej na to nemyslieť... Ale... žeby predsa len? Lukáš by to nemal byť, to mi dosť jasne naznačil... Preboha!
21.18
Poslala som Denise štyri esemesky, v ktorým som opísala dnešnú scénu. Bola veľmi prekvapená a mňa zase prekvapila informáciou, ako si Lukáš doma šomral: „Ja že som Hood? Aký Hood? Čo je to za chlapa?!“
Je to isté: on nie je Hood! Ach, božemôj, vôbec mi neodľahlo! Práve naopak... Podľa Denisy sa Lukášovi vážne páčim. Ja neviem... Môže byť. Ale na druhej strane som mu možno len na smiech!
22.33
Napísala mi Maťa, že nepríde do školy, je chorá. Škoda, chcela som ju rozptýliť tým, čo sa stalo, lebo je ešte stále smutná z toho svojho gaunera.
