Ešte som tu a zostanem

Po dlhom čase opäť stretávam aj Pána so slameným klobúkom. Chvíľu si na mňa nevie spomenúť, ale pripomínam sa mu tak, že som aj vtedy, keď sme sa stretli po prvý raz v živote, obdivoval jeho klobúk. Za­číname viesť kuriózny a netradičný rozhovor, teraz ešte neviem, že takýto druh rozhovoru budeme viesť ešte niekoľkokrát a bude to veľmi zábavné. Hovorí mi:

„Všímame si na ľuďoch, že sú rozdielni od nás samých. Keď nám všetci splynú do jednej podoby, to bude znamenie, že sa niečo udialo.“

„Aj vy ešte stále niečo hľadáte? Spomínate si? Zhovárali sme sa, že ja hľadám pavúka,“ vravím nenútene.

„Hľadám niečo, ale neviem, či nájdem. Alebo som niečo už našiel a neviem o tom,“ chichoce sa Pán so slameným klobúkom.

„Sme na tom podobne. Veľmi podobne, až zhodne,“ podotýkam a škriabem sa ukazovákom za uchom.

Pán so slameným klobúkom na hlave sa bez okolkov opäť zasmeje a dodáva:

„Ja sa takisto, priateľu, strašne rád rozprávam s ľuďmi len tak o ničom, akoby nič na svete nebolo dôležité. Predlžujem si tým život.“

Mám hroznú chuť sa zabávať ďalej, tak sa spovedám:

„Ja tiež mám rád vety typu: strom bdie vo veme­ne vesmíru v mene budúcnosti.“

„Strom sa blíži k horizontu pádu dna, a preto sa pári s horúcou anténou.“ nedá sa zahanbiť Pán so slameným klobúkom.

„Ako dobre, že prichádzame na to, že všetky podstatné veci sa dajú vyjadriť takto jednoducho, ako napríklad: oči blúdia po stonkách dňa a tým sa predlžuje deň!“ radujem sa.

„ Došli sme na to spolu. V zhode,“ ešte pošepne Pán so slameným klobúkom a odchádza. Alebo sa prepadá? Alebo odlieta? Alebo len jednoducho miz­ne? Určite sa to deje tak, že pri tom kýva na mňa slameným klobúkom. Som spokojný, predpokla­dám, že on určite tiež, a preto je teraz na zlomok sekundy možno spokojný celý svet.

Napadlo mi, ani neviem prečo, že som sa už dáv­no nepozrel do zrkadla. Asi preto, že som si žiad­ne v mojom byte nevšimol. Je bolestné pozerať sa priamo do zrkadla? Moja žena Ber ta tvrdila, že po tridsiatke to bolestné je. Veľmi. Sledujete, ako sa vám mliečna tvár mení na pole najrozličnejších bo­diek, guľôčok a polguľôčok, na spleť čiarok, jamôk a križovatiek. Do tváre sa nám vrýva svet. Veď tvár nemôže zostať nedotknutá okolitým vzduchom, vánkom, vetrom. Na pokožke vidno aj to, čo sa de­je v tele. Povrch je naruby vytlačeným obrazom vnútra. Na tvári vidno aj čo sa deje s našou dušou.

Pohľadám si asi zrkadlo. Moja žena Berta ich schovávala. Keď sme boli mladí, mali sme doma ve­likánske zrkadlo presne oproti vchodu do bytu. Ako človek vstúpil do predsiene, hneď sa videl taký, aký je. Keď sme boli mladí, Berta sa na seba usmievala. Vedel som prečo. Lebo sa mala rada. Občas si síce niečo našla v okolí nosa, ale hneď to nekompromis­ne, bez váhania, začala spracovávať. Prstami si vy­tláčala akýsi, podľa nej cudzorodý prvok. Ja si osob­ne myslím, že aj ten cudzorodý prvok na pokožke je mojou súčasťou. Som to ja. Človek sa nemôže ne­mať rád. A čím bola Berta staršia, tým viac sa pre­stala mať rada. Zrkadlo z predsiene zmizlo. Neviem presne kedy a kam. Teraz mi trochu chýba. Bol som zvyknutý vidieť po príchode domov svoju uvädnutú tvár. Nevadilo, že takú. Som to ja v prirodzenej podo­be. Možno keď sa budem raz chvíľu dívať do svojej otvorenej dlane, tiež uvidím svoju podobu. Chvíľu to skúšam. Mám dlaň červenú a to sa mi zdá zvlášt­ne. Možno červenú, lebo sa zvieravo držím života. Ničoho iného som sa v poslednej dobe nechytal.

Milá Berta, už dlho, dlho mám obrovskú chuť Ti napísať. Ak ma sleduješ ty a okrem toho ešte aj vi­díš priamo do útrob mojej hlavy, tak je ti to asi jasné. Toľko toho je, neviem kde mám začať, čo z toho všetkého krásneho, romantického, hlboké­ho, pravdivého Ti mám opísať, Nechcem Ti tým všetkým spôsobovať bolesť, že to všetko úchvatné neprežívaš priamo so mnou.

Takže, milá Berta, ráno sa zobudím, pomaly otvá­ram oči, aby som nezostal prekvapený, kde som sa to vyliahol. Prvé čo urobím, pozriem sa hore, vidím plafón, vydýchnem si, lebo je to ten istý plafón, kto­rý vidím každé ráno s hnedým fľakom v tvare veľ­kého pupka susedy Tomíkovej, dalo by sa krajšie napísať v tvare pribratého svetadielu Afriky, a po­tom sa pozriem na okno. Vždy ma naštve, keď nie je zatiahnutá roleta, lebo možno práve preto, rušený netrpezlivým a vtieravým slnkom, som sa zobudil príliš skoro. Pohľadom zamierim na svoje ruky. Naj­prv na ľavú, lebo zo začiatku som bol ľavák, potom ma v škole učiteľky drezúrovali, tak som sa stal pra­vákom, a preto sa následne pozerám na ruku pravú. Vždy nanovo ma udivuje, koľko mám na pokožke stareckých škvŕn. Potom sa naraz vyšvihnem z po­stele, urobím vo vzduchu dvojité salto a dopadnem oboma nohami rovno na zem. Neviem, či mám ešte pokračovať, lebo som sa pri písaní dosť unavil. Rad­šej Ti budem zase písať až zajtra. Aby som mal od svojich krátkych nápadov odstup a nepísal Ti, hoci aj nejaké zbytočné hlúposti.

Samo je asi duchom môjho bytu. Je tu stále. Mám veľkú chuť mu to povedať. Ale neviem či by to Samo, môj syn, pochopil. A najmä, aby si to zle nevyložil. Aj to je dosť zvláštne, že si to o ňom myslím. Stále tu sedí, akoby sa v živote nepohol. Neviem, či práve preto, že je taký pokojný, mi nespôsobuje pokoj vo mojom vedomí. Duchov podceňujeme, navrávame si radi, že nie sú. A Samo, duch môjho bytu, je tu a ako vravím, to je dobre.

Prečo moje dcéry Soňa a Kristína prestali ku mne chodiť neviem, možno vedia niečo, čo ja neviem. Je aj možnosť, že im u mňa čosi prekáža. Ja na­príklad, osobne, som veľmi citlivý na pachy, vône a smrady. Často mi všeličo nevonia. Možno ulica alebo aj človek, ktorý sa dlho neumýval. Ale zase aj ten, ktorý je, takpovediac premytý, nevonia človekom, sebou, svojou dušou, vlastným ja, ale niečím umelým, cudzím, ktoré mu nepatrí. Ne­chcem hodnotiť, ale myslím si, že ten človek niečo ukrýva pred svetom. Má zo seba samého strach, a preto driape zo seba mikromilimetre seba, aby sa potláčal.

Sofia stojí nado mnou, lebo za mnou je okno a chce ho zavrieť. Mrmle čosi o prievane. Cítim vô­ňu jej parfumu. Veľmi silného, až štipľavého.

„Čím voniaš?“ pýtam sa.

„Gejza mi kúpil francúzsky parfum, zabudla som značku.“

„Gejza ťa má ešte stále rád?“

„Otec, sedíš v prievane a Gejza ma miluje. A na­vždy bude.“

„Viem, že sedím v prievane. Ale ten Gejza ťa mi­luje naozaj?“

„Otec, budeš chorý. Prečo o tom pochybuješ?“

„Ja o tom nepochybujem, a prečo stále zatváraš to okno?“

„Nechcem, aby si bol chorý a prečo nechcem, aby si bol chorý, je predsa jasné.“

„Nebolo by lepšie, keby prišiel zatvoriť to okno tvoj muž? Nechýba ti? Je vyšší.“

„Je vyšší, ale má veľa práce.“

„Mohol byť radšej menší. Možno by mal menej práce.“

„Otec, ako to spolu súvisí?“

„Neviem presne.“

Sofia nahnevane s rachotom za mojím chrbtom zatvára okno a rýchlo si sadá na opačnú stranu stola. Je ticho. Po krátkom čase vydáva čudné rušivé zvuky tá jej podlhovastá škatuľka. Previ­nilo sa zatvári, niečo na škatuľke stláča a zhovára sa s ňou.

„Neprídeš? Prečo? Si ďaleko? To si veľmi ďaleko. Som u otca. Ale áno, áno, ešte žije a dýcha, nebuď taký vecný. Predstav si, položil mi kurióznu otáz­ku, že načo si taký vysoký. Neviem prečo, asi ani on nevie. A čo keď sa pýta na hlúposti! On si to už môže dovoliť//

Naraz sa u mňa dá krájať vzduch. Staviam sa na nohy ako zviera, ktorého rýchly pohyb tela je abso­lútne prirodzenou súčasťou a otváram okno. Túžim po tom, aby otvoreným oknom čosi uletelo.

„Nie, čo ti šibe, Gejza?! Prečo by som sa ho mala báť?! Veď je to môj vlastný otec! Prečo by som sa ho mala báť, ty hlúpa žirafa!“

Sofia končí hovor so svojou škatuľkou, nasilu sa na mňa usmieva, zviera v ruke kabelku, odhadzu­je si z čela ofinu a ešte neviem čo všeličo robí, aby vyzerala dôstojne, aj keď na nej vidím, že jej je nie dobre, keď Gejza je od nej stále veľmi ďaleko. Ešte cez hrubo vymaľované pery utrúsi klamlivú vetu, ktorou klame najmä samú seba a mňa až v druhom rade:

„Otec, vieš o tom, že je Gejza výnimočný?“

„A vieš, dcéra moja, že tvoj otec je výnimočný?“ vychádza zo mňa, ani neviem ako.

Keď vám pred očami odpadne vlastné dieťa, ne­viete čo máte robiť. V prvej sekunde tomu neveríte. Vravíte si:

Veď je to nezmysel! Ako sa môže to mladé, zdra­vé, študované dieťa hodiť len tak cez palubu?! Ne­veríte tomu, ale je to tak. Nad nebezpečenstvom, že sa v živote niečoho zľakne, že sa bude báť, hoci aj mňa, som premýšľal, ale že rovno odpadne, to mi nenapadlo ani v najhoršom sne.

Moja dcéra Kristína sa s mojím synom Samom zhovárajú v inej izbe. Už sme si zaiste všetci tro­chu poputovali v čase. Sofia už neleží na zemi. Dú­fam, že jej súrodenci zavolali sanitku. Nikde tu So­fiu nevidím, je aj dosť možné, že ani neodpadla, ale obeťou situácie som sa stal práve ja. Už som v po­riadku, ako výnimočného človeka ma urýchlene dali záchranné čaty a celé tímy lekárov dokopy. Už nepočuť vysielačky, sanitky, sirény, nad naším do­mom krúžiace helikoptéry, stíhačky v oblakoch a všetko zaznamenávajúci satelit.