Ukážka z diela

Hekuba, román herečky

HEKUBA, román herečky

(úryvok)

Len divadlo a láska a láska

A dostali sme sa teda k láske, to bola hlavná téma jej života, to je fakt, láska bola skutočne to jediné ozajstné v mojom živote, to, pre čo som žila, tá nekonečná dŕžava snov, kde sa žije zo sľubov, z nádejí a na dlh, bezcolná zóna, pašerácke územie kontrabandu, boliestky, bolesti, akné, krutosti, nové a nové obrady zmŕtvychvstania, dych, sliny, pot, bozky, málo slov, slov čo najmenej, úsmevy iba cez deň, v noci krv na jazyku, na stehnách horúce sliny, plač vo výťahu, srdce v podprsenke buchoce a puchne, túžila som byť milovaná, nič originálne, sliepka z Horniakov, a tu sa v tých časoch končilo často akékoľvek moje úsilie aj snaženie, a to dôležité, najdôležitejšie, to umelecké, takmer vždy.

Divadlo šlo bokom. Moja láska a moje herecké umenie sa nezniesli nikdy, vzájomne sa ničili, popierali sa. Napríklad moje pitie môjmu umeniu, chichichi, neprekážalo, láska veľmi. Jáj, strašné, viem, keď začne herečka filozofovať, to je koniec. Fakt, koniec. Stačí. Mno, naozaj, naozaj, na môj dušu, až taká som ja bývala krava, verili by ste tomu? Bučala som. Len podojiť. Dodnes ale neviem, či to bolo zle či dobre, dobre či zle.

Toto sa Eva Juhásová už nikdy nedozvie. Ja som vtedy síce už chodila vyše roka s Mišom, ale baby sa mi niekedy, keď som pila, páčili viac, a vtedy som to s nimi robila radšej, ale nevedela som ich milovať, a dokonca aj jemu to vraj robilo dobre, keď som sa mu s tým raz, už po svadbe, to sme už boli obaja tu v divadle, v emeldé, keď som sa mu s tým zdôverila, tak sa na mňa zahľadel majetníckym, vyčítavým pohľadom obchodníka s bielym mäsom či básnika v jatrivom rozpoložení — hovorili sme tomu rajcovne — stiahol si zips na rázporku, hneď sa mu postavil, jeho slipy, teda trenky alandelon s bielymi a modrými rybkami nebezpečne ožili a on sa na mňa vrhol ako aligátor. Páčilo sa mi to. Znásilňovanie som mala asi najradšej a vydesilo ma, doteraz ma desí, až ako veľmi a vášnivo som to mala a mám rada.

Po rokoch, keď som prežívala tú svoju romano lafstory, som sa s tým zo zúfalstva zverila jednému dosť známemu psychológovi, múdry pán, píše knihy, súdny expert, macher na hypnózu, kapacita. Smial sa. Vo vašom veku a vo vašej profesii, povedal, bežná vec. A nehanbite sa za to. Doprajte si to. Uvoľňuje to stres. Povedal vo vašej profesii, často som si na to odvtedy spomenula. Ktohovie, čo tým myslel.

Môj Mišinko bol vychýrený kurevník, vedelo sa to o ňom, vedela som to o ňom, a to zasa robilo dobre mne, ale pravda je, že občas som si poplakala, čo chcete, sliepka z Horniakov, ale to ženskej neškodí, plač ženskej vyčistí zrak a ona potom oveľa lepšie vidí, ale ja som bola v tom čase postihnutá, podobne ako všetky baby okolo — chcela som ho mať, chcela som ho vlastniť. Manželíka. Manžela. Doma, v kuchyni za stolom, nahého, v zime v autobuse do Blavy v krátkom kožuchu, vidíte, aha, toto je môj mužíček.

Jula, Džuly, láska moja, potom v lete v šesťdesiatom siedmom, boli sme v treťom ročníku, zostala v Amerike, poslala mi pohľadnicu z NY, poplakala som si, aj som sa opila pivom, sama, bez Miša, aj mi bolo zle a zaspala som v Slamenej búde na Kolibe s hlavou na stole, no hanba!, a zostali sme s Janou Holečkovou v ročníku samé dve baby a traja chalani a bola som rada, že som dostal tú ponuku, z toho ich emeldé, aj keď to bolo mimo Blavy, ale tá Nina Zariečna bola krásna postava, tak som bola rada, že sa môžem predviesť a ukázať všetkým, kto je práve teraz najlepšia slovenská herečka.

Ešte som ale musela absolvovať, a to nás čakalo veľké umenie pod vedením Karola Chĺpika, piataka režiséra, ktorý si vybral Sklenený zverinec toho slávneho Američana Williamsa, čo bola celkom dobrá hra a mne to pripadalo s tou Čajkou dosť podobné, ale bolo mi to dosť jedno, papier je papier, teda diplom, a aj našim som chcela urobiť radosť, a tak som im sľúbila, že budú mať doma promovanú herečku. A slovo som dodržala. Aspoň voľačo.

Pán režisér Hyben-Geňo, tu v emeldé, bol milý pánko, šedivý, ale veľký, silný chlap, takých som vždy ľúbila najviac, hovoril málo, hovoriť málo, čo najmenej, tak to má byť. Starý chlap. Múdry chlap. Radosť sama. Často mi ukazoval, ako mám krútiť slnečníkom, a to sa mi rátalo, stáli sme na proscéniu a ten deduško sa na mňa tlačil bruchom a ramenami a hneď bolo jasné, že ma ešte stále balí, čo mi lichotilo a tie moje poctivo natrénované grimasy fungovali. A zaberali. Pootvorené pery — až je vidieť zuby, pokrčenie čela a stiahnutie obočia, silné stisnutie viečok a pomalé pokrútenie hlavou, rýchle, ale krátke prižmúrenie očí, zahryznutie si do spodnej pery, vzdychy, nádychy, výdychy, chi, chi, chi. Toto všetko sa mu páčilo. Na aranžovačkách pán režisér viackrát vykríkol — Konštantín Sergejevič by vás, dievčatko, bozkával, keby vás videl — to asi myslel Stanislavského. Bola s ním sranda. Občas dodal — a ja by som vás tiež rád vybozkával. Ja tiež. Vymyslela som si do Čajky takú tú ľahulinkú tanečnú chôdzu, zmenšuje to zadok. Zo začiatku som sa tak všelijako motala, trochu som sa potkýnala, ale elegantne, rozumie sa, a potom, po chvíli som pobehla, ako lanka, ako páper som sa vznášala, a vždy som z diaľky, z tej temnej hlbiny hľadiska začula obdivný vzdych.

Skúšanie Čajky v emeldé sa mi páčilo, lebo nijako zvlášť som sa umením netrápila, aj keď som bola presvedčená, že som výnimočná, ako Nina Zariečna som mala ten už zmienený malý arzenál výrazov, grimás, vzdychov a pohľadov.

Ako invalidná Laura v tom Zverinci som občas ešte pridala ovisnuté kútiky úst a také tie vlhké a olejovité teľacie oči, čo som videla u jednej našej pani profesorky, ktorá hrá v Národnom, tá to robí fakt famózne, a trénovala som si to na intráku pred zrkadlom a zaberalo to najmä na proscéniu, kde som divákom v prvom rade takmer vzdychala do vlasov. Ale ten Chĺpik, náš konškolák, režisér, ktorý absolvoval s nami a išiel tiež do emeldé, ten furt len rečnil a teoreticky a psychologicky nám chcel vysvetliť a zdôvodniť, že ten autor, černoch či mulat, či čo to bol, že je homosexuál a že preto sú všetky jeho postavy také precitlivené a vraj krehké ako sklenené figúrky vo vitríne, ktoré zbiera tá Laura, hlavná hrdinka, ktorá je podľa autora telesne postihnutá, a ten režisérsky učeň Chĺpik chcel, aby som ťahala ľavú nohu za sebou, ale mne to pripadalo trápne, a vadili sme sa a raz som mu aj jednu strelila, lebo chcel, aby som sa potkla, spadla a zhodila na zem vázu, štval ma, ale akosi sme to absolventské predstavenie nakoniec predsa len dotiahli až do premiéry a vyšlo to akurát týždeň po mojej premiére tu u nás, v emeldé, a na Ninu v Čajke som mala tri fantastické kritiky, jednu lepšiu než druhú a zo všetkých strán som počúvala samé chvály, že aký som ja, Eva Juhásová, len talent, aká skvelá budúcnosť ma čaká, a jeden kritik, meno už som zabudla, ale to je fuk, ten dokonca napísal, že som bola lepšia ako tá slávna Tomášová v Národnom v Prahe. No, pyšná som bola, jasná vec, nadúvala som sa veru riadne, až mi krv hučala v ušiach, div som nepraskla.

Premiéra Skleneného zverinca bola v piatok, na generálku vo štvrtok sa prišiel pozrieť aj herecký pedagóg nášho ročníka, zaslúžilý slovenský umelecký herec, ktorý sa potom neskôr, ešte než zomrel, stal národným umeleckým hercom, a prišiel aj jeho asistent a v šatni sa obaja tvárili veľmi srdečne, ale nechválili nás, to sa nesmie, aby sa vraj niečo nezakríklo a nepokazilo. Potom odišli.

Mama s otcom pricestovali autobusom z Bystrice vo štvrtok popoludní, hneď sme sa vydali na Hlavnú stanicu, tam nasadli na vlak do Pezinka a tam zasa na autobus do Slovenského Grobu, kde bývali tí dolniacki Juhásovci, u nich mali naši prenocovať, mama bola v sliačskom kroji, ale šatku mala čiernu, tata mal čierny oblek a smiešny poľovnícky klobúk, keď som ich uvidela na nástupišti, tak sa mi chcelo plakať, po celý čas som sa chvela, ako keby som mala takú ľahkú zimnicu, a odvtedy som to mávala pred premiérou často.

Ja som sa vrátila stopom do Blavy a Mišo ma čakal v Rybárskom cechu, kam ma pozval na slávnostnú večeru, tak som ešte musela bežať na intrák prezliecť sa, umyť si vlasy, chcela som byť za peknú. Jula mi poslala z Ameriky všelijaké haraburdy z výpredaja, tričká, niekoľko sukní a dvoje divokých šiat, jedny také bordové, druhé zelené, nevedela som sa rozhodnúť, a tak som si nakoniec vzala dlhú džínsovú sukňu a biele tričko s Mikimausom. Potom kalmáre, chobotničky, zmes Orly vo vínnom cestíčku, ale najprv šampus, potom tie potvory, Mišo pivo, ja vineu, čašník sa čudoval a robil grimasy, pako, potom sme na parkovisku tancovali, ja aj bez nohavičiek, Mišo bosý. Hviezdy neboli. Nechýbali. V noci sme boli v opustenom byte u Mišovej starej mamy, vyvádzali sme až do rána, skoro sme nespali, ale zmordovala som ho, že sotva chodil, bolo to veľké víťazstvo a moje libido bolo spuchnuté pýchou.

Premiéra bola o siedmej v Redute, schádzali sme sa už od piatej, všetci sme boli nervózni, obhrýzala som si kožtičku okolo nechtov, Mišo nechty, krvavé zádery ma štípali, sedela som si na rukách a bála som sa pozrieť do zrkadla. Každú chvíľu niekto niečo zavrieskal, potom sme sa chichotali a nevedeli sme prestať, o štvrť na sedem prišiel Mišo s kyticou pre mňa, jasné, že pre mňa, strčil ju do vedra za dverami, v ktorom sa chladil šampus, a potom zasa prišiel vysmiaty a kŕčovito veselý asistent pána profesora zaslúžilého umeleckého herca, skontroloval scénu, rekvizity a vrátil sa do šatne práve vo chvíli, keď prišiel aj pán profesor, pokopal nás všetkých kolenom do zadku, uvidel fľašky vo vedre, pohrozil nám ukazovákom, hlavne mne, lebo po škole už išiel taký chýr, že Juhásová pije, a tváril sa tak, ako keby vedel, že sme si s Mišom a Chĺpikom už dali, a zamatovým hlasom dodal: „Aby to nebolo priskoro, vážení, pozor, pozor,“ — a šiel do hľadiska vítať hostí.

Prvé zvonenie, druhé, tretie, sála sa zatmie, scéna sa nasvecuje, mama sedí v druhom rade, tata držia klobúk v ruke a nevedia čo s ním, keby ste vedeli Juhásovci, keby ste len vedeli, čoho sa dožijete, boli by ste radšej zostali doma, veru tak. Už len veľmi stručne, nechce sa mi o tom nijako zvlášť šíriť ani špekulovať o tom, čo by bolo, keby sa nebolo toto stalo, ani fňukať, ochkať, vzdychať či lamentovať sa mi nechce. Už nie. Vtedy som nevedela, za čo a prečo som bola potrestaná, teda viem, za tú pýchu, čo mnou vtedy lomcovala, som bola potrestaná, tak mi treba, ale hlavne neviem, kto ma trestal, kto mal právo ma odsúdiť, že by nejaký pánbožko, Prozreteľnosť? Dnes už viem, kto to bol, kto si ma vzal na paškál. Bola to ona, vládkyňa utrpenia s hlavou psa, ona, sama kedysi pyšná a márnivá, trýznená a zlomená osudom — prepáčte ten pátos, profesionálna porucha — bola to ona, kráľovná so psou hlavou. Hekuba.

(Herečka schúlená na proscéniu má na tvári hlboký tieň, strmé svetlo padajúce šikmo zhora jej vymodelovalo pod očami čierne diery, ústa s ovisnutými kútikmi sú pokrivené, pery sa sotva znateľne pohybujú, Laura si čosi šepká, ako keby sa rozprávala sama so sebou, ale to tiché, intímne posolstvo o bolestnom ženskom utrpení, o ťaživej samote a márnej nádeji je určené nám, nám všetkým… pôsobivé… Vtom sa do magického, uhrančivého ticha, ktoré sa rozprestrelo nad temným hľadiskom, ozvalo ostré začkanie a vzápätí ešte jedno a opäť a opäť, diváci zmeraveli, herečka na javisku neprestáva štikútať, vstáva, zmäteno zaspätkuje, dlaňami si zakrýva tvár, zapcháva si ústa, všetko márne, mohutné nárazy na bránicu prelomili jej krehkú postavu v páse, Juhásová sa rozplače, ozve sa žalostný nárek prerušovaný štikútkou a Eva vybehne za scénu, v hľadisku sa ozve niekoľko posmešných výkrikov, ozve sa aj smiech i ľútostivé hlasy, páni profesori a asistenti sa dvíhajú zo sedadiel, chvatne vychádzajú po bočných úzkych schodíkoch na javisko, sála sa nasvecuje…)