Vyhľadávanie
Ponechanosť uprostred voľby
Električka zastavila pred semaforom na predmestí. Bol horúci letný deň. Z lesa sa vynoril párik bezdomovcov. Adam a Eva s tvárami opuchnutými od alkoholu, s bezprizornými pohľadmi. S mastnými vlasmi a vo veľmi špinavom oblečení. Kráčali v objatí, držiac sa okolo pása. Do koľajiska odhodili plastovú fľašu od jablčného vína.
Premkol ma pocit hanby spoza skla električky, ktorá sa pohla ďalej. V ponechanosti uprostred voľby sa slobodne rozhodli pre dom bez múrov, s nebom nad hlavou. Regresia je návrat k nižšej forme integrácie správania, ako keď dieťa začne liezť po štyroch, hoci už vie chodiť. Hra na dedičný hriech má nielen starozákonnú podobu. Adam a Eva s tvárami opuchnutými od alkoholu si zvolili necivilizovaný raj, bez zodpovednosti a bez viny. Nepomer civilizovanosti a návrat barbarstva sa na výhybkách dejín cyklicky opakuje. Pád Rímskej ríše nebol prvý ani posledný. Hrozia ďalšie pády, ďalší návrat barbarov. Držiteľ Nobelovej ceny za ekonomiku v oblasti teórie hier za rok 2005 Robert J. Aumann sa v rozhovore pre časopis .týždeň vyjadril stroho, ale presne: „Európa je vo veľkých problémoch, aj keď to tak nevyzerá. Európa bude, tak ako v časoch Rímskej ríše, zaplavená a dobytá barbarmi.“
Zbigniew Herbert v básni Naše decko charakterizuje súčasníka takto:
nesmieš pred ním používať určité slová a zvraty
ako Pán Boh svedomie či národ
vtedy dupotá nohami a zapcháva si uši
namiesto toho zbožňuje pohreby
Patrí to k uniformite prívalovej vlny doby: byť cool. A byť cool značí pestovať si racionalitu, manažérske kontakty a obchodné vzťahy, byť tolerantný k zločinom a zločincom, zachovať si chladnú hlavu. K málo tolerovaným prejavom cool patrí, že sa hanbíme hovoriť o citoch a vnútorných príčinách svojich rozhodnutí, ospravedlňujeme sa po ukončení diskusie za prípadnú emotívnosť, hanbíme sa navonok prejaviť svoju vieru, prijímame spoločenskú hru na manipulujúcich a manipulovaných. Všetky tieto úkony nás tiahnu tam, kam sme nechceli ísť. Nakoniec sa ukáže, že sme sa nechali zahltiť vonkajškovosťou, ktorá sa čoraz väčšmi vzďaľuje od sveta, čo sme zanedbali vnútri.
Znakom novej prítomnosti je oslobodenie sa celých kultúr a spoločenstiev od skutočných hodnôt a veľkých otázok. Budúce pokolenia budú musieť zaplatiť vysokú cenu, ak sa nevymania z ilúzie, že informačná spoločnosť môže fungovať bez hodnôt – spojenectvo politikov s predstaviteľmi trhových konglomerátov nezabezpečí prevahu hodnôt nad mocenskými záujmami. Prvým dôsledkom je vystavovanie tela do popredia v mediálnej i nemediálnej sfére, preferovanie úspešných a bohatých jedincov, celebritizácia spoločenského života a celkové vyprázdňovanie ducha tak, že pribúda ľudí, ktorí poznajú už len telesné pocity a nevedia, o čom je vlastne reč, keď sa hovorí o veciach duše, o veciach človeka.
Pobyt na zemi Martin Heidegger vymedzuje ako ponechanosť (Gelassenheit), ktorá je tým najadekvátnejším spôsobom, ako čeliť tomu, „čo sa deje koldokola našej zemegule“. Ponechanosť chápe ako očakávanie Adventu sveta. Ponechanosť v súčasnom zmysle slova môžeme chápať ako odovzdanosť vnútornému priestoru bytia, ktorý sme vytvorili duchovným životom, aj ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo, aby sa tento priestor stal kostrou pobytu (Gefüge des Wohnens). Najväčšmi ma tieto termíny a duchovná scenéria ponechanosti zasiahli v článku Aleša Nováka Chudoba a ponechanosť, ktorému som napísala mail. Odpovedal v súlade s duchom článku: „Ďakujem, že sa zapodievate premýšľaním o podstatných záležitostiach, ktoré nie sú len akademickou hrou, ale dotýkajú sa podstatných stránok (ak nie základov) ľudskosti človeka. Väčšina mojich akademických kolegov sa tým odmieta zaoberať, pretože oni sa zaoberajú ‚problémami‘, nie životom. Samozrejme, že vôbec nejde iba o Heideggera, ale o zácvik do ľudskosti, čo vôbec nie je také samozrejmé, a už vôbec nie ľahké.“
Heidegger doslova hovorí: „Vojsť do bezradnosti oproti záhade a zotrvať pred ňou.“
V podobných priestranstvách ponechanosti museli putovať aj naši prapredkovia pred tisícročiami. Svoj zrak upierali hore, kde bol oblak. Oblak bol kompas, Boží prst, pomáhajúci orientovať sa zoči-voči Neznámemu. Oblak ako jedna z najstarších orientačných opôr spočinul v metafyzickom priestore nad ich hlavami a premenil sa na stĺp dymu, stúpajúci zo svätostánku presne nad miestom, kde stála archa zmluvy. Stĺp dymu oznamoval Božiu prítomnosť a zároveň ukazoval cestu. Ľudia sa pripravili na cestu. Kam? Tam, kam sa vydal oblak. A vydali sa na púť, až kým sa oblak nezastavil. Tam sa zložili, nanovo postavili svätostánok a oblak sa opäť usadil nad archou zmluvy.
Jestvovali v ponechanosti a nepociťovali nijakú bezradnosť, pretože mali svojho zástavníka: stĺp dymu. Mať oporu v priestore, ktorý nás presahuje, je základnou iniciáciou putovania.
Znakom zdetinštievania kultúry je oslobodzovanie sa od ponechanosti v základných hodnotách, bez ktorých nie je možné postupovanie po špirále smerom nahor; iba smerom dolu. Kreativita pozná dve základné smerovania. Creatio ex nihilo (tvorba z ničoho) a creatio continuo (nepretržité tvorenie). Prvý spôsob hovorí o tom, že Stvorenie bolo prácou siedmich dní a od tej chvíle bolo všetko stvorené, v pratvorbe teda zavŕšené. K tejto skupine okrajovo patrí aj párik bezdomovcov, Adama a Evy s fľašou jablčného vína, utiekajúcich sa k prírode v sebe i okolo seba. Okrem zabezpečenia nevyhnutnej obživy pozorujú prírodu, už raz stvorenú, ako sa každú dennú i nočnú hodinu pretvára a mení. Pozorujú ju, aby mohli prežiť, ponorení do mlčanlivého stvoriteľského spánku. Pozorujú, ako kvitne, plodí a rodí, pozorujú, ako prší či sneží. Stávajú sa jej súčasťou natoľko, že im postačujú územia jej lesov a lúk, terra terris, a nepotrebujú do nej prispieť ničím novým, okrem vlastného rodenia a plodenia. Nepotrebujú pracovať, postaviť dom a zasadiť strom, nečítajú, nefilozofujú, rozlišujú iba medzi dobrom a zlom, výhodným alebo menej výhodným pre danú chvíľu. Všetko už bolo stvorené. Nanovo netreba tvoriť nič.
Creatio continuo, také blízke homo sapiens, je prihlasovaním sa k nepretržitému toku tvorenia. Je to doslova odsúdenosť na tvorenie, ktoré nesmie prestať, pretože by zanikol ľudský rod. Dať niekomu tvár – to robí kultúra. Ale vziať niekomu tvár – to uskutočňuje barbarstvo, páchané aj na sebe samom. Totalitné režimy sa od ostatných líšili tým, že stvorili koncentračné tábory a gulagy. Demokraticky riadené režimy majú iné trhliny. Umožňujú návrat barbarstva na základe princípu slobody. Slobody voľby.
Podľa Michela Maffesoliho: „Fakt zblúdenia svedčí o snovom elemente, ktorý v nás ustavične hlodá, alebo o túžbe po ,inde‘. K zblúdeniu väčšinou dochádza pod nadvládou snenia. Vyprázdnený duch sleduje stopy, ktoré už nie sú stopami skutočného života. Ide o spomienku na drahú bytosť, o spomienku na vypäté situácie alebo o úplne jednoduchý nevedomý pud, ktorý nás niekam ťahá, niekam, kam sme pôvodne nechceli ísť. Všetky tieto drobné priestorové túlačky však postupnou sedimentáciou vytvoria istú globálnu auru, ktorá môže v rôznych obdobiach nadobúdať väčší či menší význam a usadlíkom pripomína nepotlačiteľnú silu putovania.“
Tak ako v minulosti fungovala migrácia obyvateľstva za lepším životom, dnes pribúda ľudí, migrujúcich z miesta na miesto za atrakciou, exkluzivitou či extrémnym zážitkom, zvyšujúcim adrenalín. Opúšťame metafyzické územie, opúšťame terra metaphysica, metafyzickú zem, pretože sa nazdávame, že potrebujeme pod nohami len terra terris, zem zeme. Terra metaphysica sa stáva územím, ktoré sa kontinuitne vyprázdňuje. Tým sa premieňa aj samotná podstata života, ktorý sa dá prežiť aj bez duchovného vkladu nielen do kultúry vo vyššom zmysle, ale aj bez bytostného psycho-duchovného vkladu do výchovy vlastných detí.
Útek z kultúry do konzumnej slobody zraňuje pôdorys spoločenstva a ochromuje jeho napredovanie k vyšším cieľom ako zmyslu svojho jestvovania. Znakom konzumnej morálky je dokonca aj konzumovanie sociálnych noriem a odmietanie vyššej etiky ako nepraktickej dogmy. Konzum preniká aj do duchovných centier. Poľský duchovný Józef Žyciński hovorí o efekte duchovného vypálenia centier, ktoré ešte donedávna boli strediskami duchovnej a intelektuálnej nezávislosti: „Sprevádza to smútok, keď sa dívame na rýchly zánik autority osôb, ktoré ešte pred rokmi učili duchovnej nezlomnosti. A k tomu sa pridáva bolesť, keď vidíme, že z akademických centier vychádzajú noví ľudia, ktorí sú oveľa viac zainteresovaní na ľahkom úspechu ako na svedectve pravdy.“ Žyciński túto samotu nazval samotou uprostred liberálov.
Psycho-duchovný hlad vyhladovanej konzumnej duše narastá. Ale aj táto duša túži po zážitku s aurou, po intelektuálnom, citovom aj spirituálnom osviežení, po niečom ozajstnom, čo povznáša, obohacuje a lieči. Čím je duša hladnejšia, tým je paradoxne menej pripravená na prijímanie toho, po čom túži. V rozhodujúcom okamihu sa môže stať, že udalosť, ktorá by sa mohla stať impulzom na nové otvorenie sa, často sa stáva banálnou udalosťou, nehodnou povšimnutia, pretože ju duša nevie rozpoznať.
Ponechanosť uprostred voľby je čakaním na odpovede. Kto sa len pýta, nevie, kam sa uberá. Ale ten, kto stojí zoči-voči záhade vlastného bytia, čakajúc na odpovede, je odhodlaný dočkať sa Niečoho alebo Niekoho, v čom alebo v kom sa bude zračiť aj pôvodne položená otázka, aj odpoveď na to, kto vlastne som.
Intenzívne prežité zážitky otvárajú bránu k hlbšiemu vedomiu. Pripravenosť prijať ich je obsiahnutá nielen v psycho-duchovnej vybavenosti, ale aj vnútri jazyka. Heideggerovo východisko ponechanosti na poľnej ceste nie je bezprizornou voľbou. Je tvorbou duchovného priestoru budúcnosti, do ktorého sa budú môcť nasťahovať noví kočovníci, aby ho križovali a osídľovali vlastným myslením a bytím. Nemusia tam vojsť iba po poľnej ceste, ktorá je metaforou otvárania sa otvorenému priestoru. Tých, čo priestor otvárajú, tiež otvára priestor okolo nich. Deje, ktoré sa uskutočňujú v priestorových dimenziách, majú svoje dimenzie aj vnútri myslenia, vnútri jazyka. Odkomunikovať seba samého vnútri jazyka Heidegger chápal ako bytie v jazyku.
Byť zrozumiteľný pre svojich rovesníkov často značí opustiť princípy vyššej úrovne chápania súvislostí vecí. Pripútať sa k jednoduchému príbehu so šťastným alebo nešťastným koncom, vojsť do seriálových zapletaní a rozpletaní cudzích osudov, bez hľadania hlbších duchovných a kultúrnych dimenzií. Heidegger v liste kunsthistorikovi H. – W. Petzetovi zo dňa 16. 4. 1963 píše: „V priebehu rokov mi bolo čoraz jasnejšie, že je nemožné byť zrozumiteľný v rámci predstáv dnešnej mienky. Pokus o takúto zrozumiteľnosť – to už znamená nepochopenie vlastnej cesty. Tak sa veci majú – sú vydané napospas bôžikom doby.“
U Heideggera nechcenie nie je negáciou vôle, ani jej popretím. Pri väčšine svojich rozhodnutí používame vlastnú vôľu, správame sa ako racionálne bytosti, žijúce vo veku technického racionalizmu. Usmievame sa, keď narazíme na vetu: Mystik sa musí vzdať svojej vôle, aby splynul s Bohom. Prijať ponechanosť uprostred voľby značí ocitnúť sa na poľnej ceste, v dialógu s vlastným bytím.
