Islanďania

Hral som sa v izbe s autíčkami, Becko mi v jednom kuse bral čierny športiak, až som ho musel capnúť po ruke, že Nechaj to, Beco! Pomaly som si vystaval dráhu pre nákladné autá a preto­že bola nedeľa, bol som nútený počúvať mamičkine nadávky, keďže kuchyňa susedí s mojou izbou.„Pľuhavé nedele," hovorila, pokrievka spadla na zem, nôž buchol o drevenú dosku. Ešte nedávno som si myslel, že tam plače, ale to ona len tak nahlas vzdychala kvôli vareniu, ,,Som tu sama ako Drbošova sirota," vykrikovala a my s ockom sme nevedeli, kto je Drboš. No a tomuto som tiež nerozumel: prečo mama robí toľko úkonov, ktoré ju netešia, prečo pečie mäso, prečo čistí zemiaky a strúha mrkvu a obaľuje a smaží, prečo to potom všetko upratuje a keď jeme, ona nikdy neje s nami, povie, že sa toho nadýchala pri varení a že jej to stačí. Na druhý deň ráno mi vytiahne nohavice až po uši, naloží ma do auta, v ktorom sa zakaždým češe a so sponkami v zuboch mi hovorí, aby som v škole zjedol celú desiatu, lebo ona ju chystá, aj keď sa jej vôbec nechce a príprava desiaty ju otravuje, to ja dobre viem. Na rok si ju už budem chystať sám, to dobre viem. Teda, prečo robí činnosti, ktoré nemá rada? Prečo neodpočíva v posteli a neprijíma tam návštevy, neprivinie si mňa, ocka a Becka na hruď a nepoprosí nás o šálku čaju?

Keď sa na to pýtam, vždy to hodí na ocka, ale on je cel­kom iný, on pokojne leží, sranduje a nikam sa neponáhľa, ani do roboty nie. Moji kamoši ho majú radi, niekedy za ním záj­du na kus reči, lebo on robí v rýchlom občerstvení pri škole, nie pri okienku, ale tam vzadu, chystá zeleninu. Nosí nám do­mov kebaby a jufky, ale mama také veci neje, takže sa nikdy nepoteší. Becko nie je môj skutočný brat, je vymyslený. Pove­dal som o ňom otcovi a on na to, že to je v poriadku, že v inom svete Becko existuje. Ocko bol akurát natiahnutý na koberci, priamo pod oknom, díval sa cez sklo do neba, a potom mi aj on povedal tajomstvo, a to, že občas cestou z práce chodieva do nemocnice za kamarátom, je chorý. Nevedel som, čo mám povedať, tak som sa opýtal, či má ten kamarát aspoň peknú izbu, či je tam telka a tak. Pravdaže tam je telka, povedal ocko a odišiel do kuchyne pustiť Islanďanov. Lebo ocko miluje Is­lanďanov. Islandskú hudbu aj islandský národ.

(Chlapcov otec počúva Islanďanov a najmenej raz za týž­deň chodieva do nemocnice pozrieť Borisa. Teraz ho malý zaskočil, aká už len môže byť izba, kde sa zomiera. Nemocni­ca nie je ďaleko, rozhodne nie je ďalej ako jeho práca alebo hypermarket. A predsa, keď tam ide za Borisom, má pocit, že je to veľmi vzdialené miesto, a najhoršie je, že ten pocit má aj Boris, totiž, že je na kraji sveta. Leží natiahnutý v posteli ako špagát, čo tak napína nohy od bolesti. Chlapcov otec si opa­kuje, že od čias, čo mali šestnásť rokov, je to stále ten istý Bo­ris, lenže asi sa mýli. Bolesť človeka zmení, najmä ak trvá takto dlho. Bude to už osem mesiacov. Mal vyležané vlasy a mod­rinu na čele. Spadol som, povedal, keď sa mu na tú modrinu opýtal, ale povedal to inak, vulgárnejšie. Zjebal sa vraj z poste­le, lebo chcel ísť k umývadlu. Chlapcov otec mu upravil vlasy, ako obyčajne sa opýtal, prečo sa tu toľko váľa a prečo si neo­tvorí aspoň ten poondiaty apple, keď ho tu už má. Rozprával mu o robote, Vierka už nemôže byť pri okienku, lebo je nervózna a hučí po ľuďoch, Fikes zarába zbytočne veľa dresingu a nechápe, čo je to rajčina na štvrťky, Iveta plače, lebo jej muž povedal, že im celý dom páchne od cesnaku čiže od nej. Borisove vlasy nevládali držať smer, mal to naboku celé vyležané, oranžové tričko mu voňalo chlórom a stavce na krku trča­li. Mal rád oranžovú, vždy na ňom vynikali pestré farby, lebo mal hnedú pokožku a tmavé oči. Chlapcov otec sa zakaždým snaží rozprávať tak akurát, Borisovi sa rozpráva čoraz ťažšie, čo však neznamená, že sa mu ťažko počúva, nie. Počúvanie mu ide lepšie ako napríklad čítanie. Na stolíku má niekoľko kníh, no nečíta ich. „Čítaval som, ale už na to nemám," hovo­rí. A tiež „odjakživa mám s krásnou literatúrou problém, rozu­mieš, začítaš sa, aklimatizuješ sa, chytí ťa to, vstúpiš do deja, už si stotožnený s postavami a už v tom ideš, hlceš jednu stra­nu za druhou a potom, bác, naraz nová kapitola a úplne noví ľudia, úplne o inom a zas sa s nimi máš zoznamovať..." Chlap­cov otec sa smeje, Boris, ale o tom knihy sú. Aj v nich ľudia prichádzajú a odchádzajú, povie a pri výraze odchádzajú sa nezarazí, tu si nemusí dávať pozor na ústa, Boris to vie.„Počúvaj, Boris, aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?" „ Brzlík."

„BrzIík?! Boha, to musí byť hnusné!" Smejú sa, Borisov smiech je také skackavé chrchotanie. „A na čo by si najradšej zabudol, Boris? Na čo zo života?" opýtal sa chlapcov otec a Boris porozumel. „Na to, ako som posral celý absolventský koncert?" vyvrátil oči. „Vidíš, hneď viem odpoveď, asi to mám v hlave tých dvadsať rokov, ako sprosto som vstal od klavíra v polovici vety a svojej učiteľke som povedal, že ma nič nenaučila. Akoby nebolo aj pre ňu jednoduchšie viesť deti, čo majú viac slušnosti ako talentu, ja som bol opačný prípad a serie ma to celé roky." Chlapcov otec o tom vie, vie, aký je Boris muzikant, aj že sa hudbe nevenoval. Namiesto koncertovania využil druhú svoju danosť, že zapadol do každej skupiny ľudí, zašil sa raz v kebabe, inokedy v Tescu alebo v nejakom sklade, bol to dobrý chalan a keď kdekoľvek, kde stál klavír, zahral niekoľko tichých akordov, všetko naokolo znehybnelo. Chlapcov otec v Borisovej izbe nikdy nikoho nestretol, žiadnu ženu, nijakých rodičov ani priateľov, čo bolo zvláštne. Raz sa ho na to opýtal, ,,ale áno, chodia sem, boli tu," povedal Boris, „no oni chodia hlavne cez víkendy, rodičia. Takže nemám rád víkendy a tento smrek," ukázal hlavou k oknu. „Tento smrek, čo mi tu rastie pod ok­nom, dlhodobo pozorujem. Keď je sucho, má kôru skoro bielu. Keď prší, má ju tmavú až čiernu. Keď máš pocit uzavretos­ti, ten smrek ti vyhovuje, lebo nevidieť do diaľky, keď sa však chceš rozletieť, nenávidíš ho, lebo zacláňa. Keby si chcel vy­skočiť z okna, pravdepodobne ti to hrubé konáre skomplikujú, a keď už aj spadneš, tak na jeho vyvalené korene, čo je blbé... Keď chceš tieň a vzduch, dáš si otvoriť vetracie okienko a máš tu krásnu klímu, keď však chceš, aby ťa slnko chytilo do tváre, ten smrek ťa nepustí. Rozmýšľam o ňom dosť dlho na to, aby som ti vedel povedať, že napriek určitým výhodám ma tento strom serie." Chlapcov otec na to nepovedal nič. Zo stoličky, na ktorej sedel, si prezrel korunu toho stromu a vedel isto, že namiesto rečí o knihách, o hudbe, o brzlíku a o strome by Bo­ris najradšej zdvihol svoju vychudnutú riť a odišiel by niekam na chatu, alebo možno aj domov, vymkol by svojich rodičov a zavolal by si príjemnú voňavú mäkkú Islanďanku a do smrti, ktorá je blízko, by s ňou súložil.)

„Neviem, prečo má Becko oblečené stále to isté, šedý ro­lák a modré nohavice. V živote som ho inak nevidel," hovorím ocovi. Asi má rád modrú a šedú. „Vidíš to," povedal ocko, „sivo-modrý Becko je plný života a oranžový Boris neznesie pohľad na jediný strom vo svojej blízkosti. Bolesť vidí veľa farieb." Ma­mička prišla domov, vypla nám Islanďanov, zavolala ma vyložiť nákup z tašky a povedala ockovi, že je to už naozaj posledný raz, čo sa teperí s plnou igelitkou. Podala mu nejaký lístok, „tu je tvoja permanentka do plavárne. Zaplatila som svoju na ďalší polrok, tak som urobila dobrý skutok a kúpila som aj tebe. Môžeš chodiť so mnou. Pohyb je dôležitý. Veď povedz sám, čo si napríklad dnes pre seba vykonal? Kam si sa posunul? Hm?" Mamička by stále niekoho posúvala, ale ocka nedokáže posunúť, ani keď chce povysávať pod pohovkou. Možno to má súvislosť s tým, že ona popri práci študuje. Mamička pra­cuje na polícii, v oddelení dokladov, ale dva razy za mesiac chodí do školy. Sama od seba, nikto ju nenútil, no ako dieťa sa musela veľa ráz povinne dívať na film Moskva slzám neverí a je možné, že jej telo ten film ešte celkom nevstrebalo a stá­le sa chce posúvať. Tak mi to vysvetlil ocko (povedal, že môj starký ľúbil každú ruskú ženu schopnú vychovať dieťa, riadiť závod a popri tom sa učiť na samé jednotky). Mamička štu­duje už druhú školu popri svojej práci a ocko sa jej pýtal, či má nejaký tajný mechanizmus, ktorým sa poháňa, lebo jemu by sa učiť teda nechcelo. Vôľa, to je môj mechanizmus, odvetila mamička. Obracala sa aj ku mne: „Čo si dnes vykonal? Ako pokračuje tvoj projekt pozorovania počasia? Zapisuješ to poriadne?"„Pravdaže," povedal som, hoci som vynechal už štyri dni. V škole nám dali na úlohu pozorovať dej na oblohe z okna svojej izby počas jedného mesiaca. Je zima, každú chvíľu nasneží a dovtedy bude obloha každý deň rovnaká. Mamička ma pobozkala a s povzdychom mi hánkami zaklopkala po hlave. Ja plním prázdne schránky, vieš?" zasmiala sa a ja neviem na čom.

„Posaď sa k nám, krásne hrajú," otec ukáže rukou k prehrá­vaču, ja medzitým ukladám Beckovi modré a červené drevené kocky na podložku, pričom on ich nezmyselne rozhadzuje dookola, išla by som na koncert, najlepšie na nejaký husľový ale­bo džezové trio, to by sa mi páčilo, poviem ti úprimne, že toto ma nezaujíma," hodila nad nami rukou a ocko ubral zvuk, lebo mamička nemá rada hlasnú hudbu. On áno, najmä pokiaľ ide o Islanďanov, popri tom si leží a pohmkáva, „je to taký trensík," hovorí mi, a mne trensík tiež celkom vyhovuje. „Nepáči sa mi tvoj prístup k životu," hovorieva mu mama, a zakaždým sa to medzi nimi skončí dohodou, že v lete pôjdu na Island, ale nikdy ešte nešli. Ocko po príchode z práce sedí v obývačke, trúsi oriešky a večer pozerá televíziu, niekedy ani to nie, stačí mu stena, „a človek nevie, čo sa v ňom odohráva, ale najskôr nič," hovorí mama. „Vidíš, tvoj ocko bol taký pekný muž a ja obyčajná, ničím zaujímavá, zato teraz je to presne naopak, pravda."

Becko by sa stále iba hral s detskými hračkami, pričom mňa by už bavili aj iné veci, hlavolamy alebo playstation. Naposledy ma nútil vystrihovať mu diely z papierovej skladačky, čo bola v detskom časopise, a zúril, pokiaľ nebolo všetko vystrihnuté aj zlepené, taký akože vianočný stromček to bol. Najhoršie mi je, keď sme doma s Beckom sami, čo býva viac-menej iba v stredu, vtedy má mamička v úrade dlhý deň a oco musí za­skakovať pri okienku za Vierku. Sneží a ľudia jedia ešte viac ako zvyčajne, ,,chcú sa zahriať," povedal ocko, keď konečne dorazil. Rozbalil ešte teplú jufku a rozkrojil mi ju v strede, lebo polovica je pre Becka. Ten šupák Boris bude žiť," smeje sa ocko a ja sa teším. ,,Bol som za ním dopoludnia v nemocnici," hovorí, ,,už to bude dobre, loď sa otáča." „Aká lod?"„Cháronova," povedal, a kým som jedol, prečítal mi dve strany z hrubej knihy, takže som to pochopil a asi som sa aj posunul.

Ocko si vyložil nohy na stôl, pustil Islanďanov a povedal, že ak by Becko svoju polovicu nechcel, rád ju doje. Jasné, že Becko jufku len tak pobabral, ocko ju teda dojedol, a potom sme spolu do môjho projektu dopísali stav oblohy za posled­ný týždeň. „Vieš, že na Islande je najmenšia hustota obyvateľstva?" povedal ocko a pokračoval, „sú tam traja ľudia na kilo­meter štvorcový, je to akoby sme ja, ty a mama bývali úplne sami na pekne veľkom kuse zeme." Nijako ma tá myšlienka nenadchla, ale ocko bol veselý: „Počúvaj, večer spolu pôjdeme vyniesť smeti a za kontajnerom vyčúrame do snehu prvé písmeno nášho mena, ja R a ty I, dobre?"„Dobre, ale aj ja chcem vyčúrať R, I sa vyčúra príliš ľahko," povedal som mu a ocko sa nahlas zarehotal. No večer sme smeti nevyniesli. Mamička sa vrátila z práce ešte neskôr ako neskoro a akurát keď si vyzlie­kala zasnežený kabát, ockovi zazvonil telefón a on potom pri­šiel do kuchyne a oznámil, že Boris zomrel. Pozrel sa na mňa, bez slova sme sa obliekli a obuli a v tme sme vyčúrali do sne­hu B, ja jedno, aj on jedno. Snehu pribúdalo, vločky boli tuhé a drobné a strašne nahusto a ráno tam už naše vyčúrané pís­mená neboli.

O niekoľko dní sa sneh ešte stále držal. Ocko si púšťal Is­lanďanov a mama nadávala mäsu a popri tom sa posúvala, lebo jednou rukou obracala listy v učebnici pedagogiky. Bec­ko v sivom roláku a modrých nohaviciach neúnavne postával v mojej izbe a chcel sa hrať, hrať donekonečna, bol otravný, a keď nebolo po jeho, udieral drevenou paličkou o parapetnú dosku, zabil by som ho. Prudko zahrčal zvonček pri vchodo­vých dverách, až ho myklo, Beca sprostého. Utekal som otvo­riť. Stála tam nejaká žena s chlapcom, vytreštil na mňa oči a ja tiež, kristepane, strašne sa naňho podobá. Mal sivý rolák, mod­ré nohavice, sivú vetrovku, hnedé vlasy, v ruke čapicu so šiltom, bol trochu nižší a pod okom, presne v hornej polovici líca, mal znamienko, na ktorom bolo zaujímavé len to, že ja mám také isté. Požiadala ma, nech zavolám ocka, pravdaže prišla mama, lebo ocko kým vstane od Islanďanov, chvíľu to trvá. Tá pani prišla môjmu ockovi povedať, že otec chlapca zistil, že nie je jeho otec, ale že je jeho otec niekto iný, a myslela môj­ho ocka, mala tmavomodrý krátky kabát, žlté vlasy a v živote sme ju nevideli.„Dalibor!"zavolala na chlapca a normálne mi odľahlo, nevolá sa Becko a je mladší. Becko bol imaginárny, tento je ozajstný. A môj ocko je asi naozaj jeho otec, alebo čo. Žena začala plakať, vyhodil nás, vyhnal nás, opakovala nám v predsieni. „Aby sa neposral," povedal môj ocko a požiadal mamičku, nech postaví vodu na čaj.