Vyhľadávanie
Svetlana
(úryvok z poviedky)
Prečo sa zase tak rozcitlivela? Načo to je? Hádam tu len nezačne nariekať? Veď jej nič nechýba. Ani práca, tej má tu okolo domu a záhrady dosť, a do zamestnania chodiť nemusí. Peniaze jej tiež nechýbajú, nájomné z dvoch bytov v Sobote jej na prilepšenie stačia. Aj o spoločnosť má postarané, veď Paľo zavíta skoro každý deň. A že jej je niekedy clivo? A komu nie je. Do krúžku šikovných rúk sa preto ozaj nezapíše, ani perie párať nezačne.
To v dorábaní vína vidí väčšie čaro. A možno na rok aj slivovicu vypáli, pozbiera slivky do kvasu. Teraz ich len susedovi dala, na výmenu za hrozno a dve litrovky k tomu. Strojila sa variť lekvár, riadne v kotle, ako sa má, nuž ale pre koho? V špajzi má lekvárov, čo jej postačia do konca života. Slivkové, v kotle varené až na hustú masť a rokmi na kameň stuhnuté, tie sa veru nepokazia. Dakedy ich vraj z bádkov aj sekerou sekali, taký bol lekvár po rokoch tvrdý. Ale v horúcej vode sa roztopil aj ten. Ona už zásoby nemá v bádkoch, len v sklených pohároch. Pokrok prišiel aj sem, na túto dedinu.
Pohniezdi sa na gauči, po kolenách sa prisunie k stolu a opäť si načapuje z džbána. Burčiaka sa dá vypiť hockoľko. Dakedy aj otec dorábal vlastné víno, každý deň ho ochutnával, za deň stiahol aj tri litre, kým sa búrilo. Ona toľko nevypije, ale tento džbán veru zvládne ako nič. Krv treba na jeseň vymeniť, tak sa vraví.
Víno je trochu kyslé, hrozno na dome ani na cieni nemá celodenné slnko a vzadu v záhrade ho starí rodičia nesadili. Tam len zemiaky a repu, kukuricu a mak, len to zvykli. A popri kukurici fazuľu, všetky štyri druhy, čo tu poznali – bielu, tarkavú, tmavú a bielu na zeleno. Inak boli v záhrade len stromy – veľa stromov, hlavne sliviek – cecíčky, bystričky, durandzie… Na ringloty si do susedov chodili, aj na tie okrúhle žlté sľovke či sľjovke aj sľuvke, tak tu hovorili, ani zapísať sa to nedá. A pár jabloní a hrušiek, na konci záhrady aj dva orechy.
Hej, všetko tu má, nič jej nechýba.
A čo, že je kyslé. Nescukrí sa v hrozne, dosladí sa kúpeným kryštálovým. Burčiak poteší aj docukrený. Maligány mu treba dodať, inak by mohla čakať na burčiak aj do Mikuláša. Takto je to dobre, lebo takto jej to poradil Paľo. Aj otec dával do šťavy cukor a jedným balónom v stave vretia vedel dorobiť rôzne vzbúrené podoby toho, čo sa neskôr volalo víno. Hlavne, že vrie a hasí dobre smäd i smútok. I ten jej. Ten by ju tu kváril po večeroch, obzvlášť takto na jeseň, keď je len zima a tma, keď sneh ešte nesvieti. Kváril by ako lekvár, haha.
Ale s burčiakom, s tým jej veru smutno nie je. Ani s rampášom. A keď z neho bude víno, nebude jej smutno ani v zime.
Ohník blčí, pukocú polienka. Svetlo, ktoré preniká zo sporáka, úplne stačí, ani si nezažala, veď na pohár dovidí a na ostatné nemusí. Pozná to tu dobre, každý výklenok a každý roh, neuderí sa, aj keď prejde do tmavšieho kúta, kde sú balóny. Toho roku sa mlelo aj z Paľovho hrozna. Aj mlynček jej dal, aj lis, riadny kovový, lebo vraj s tým dreveným, čo má v kolešni, po starom otcovi, s tým by sa to ťažko. Vraj si všetko môže aj nechať, len nech mu potom desať litrov pre syna odloží, ak ešte dakedy príde. Odvtedy, čo je v Anglicku, len raz bol doma, lebo „z Anglie je to ďeľako“.
Z Anglie je to ďeľako… Hej, niekedy aj zo susedného chotára, odvšadiaľ je ďaleko, keď nechceme. A keď chceme a túžime, vzdialenosti sú len krátke úsečky na mape.
Zase filozofuje, ale veď len pre seba. Nerozpráva svoje múdrosti druhým, ľudia na dedine majú iné múdrosti, tie svoje, nie tie jej. Vie to. Žije tu len pol roka, ale myslenie týchto ľudí pozná dobre. Aj ich starý jazyk pozná, hoci ním sama nerozpráva. Iba dakedy s Paľom, keď chce, aby jej lepšie porozumel. Nie slovám, ale tomu, ako sa cíti. Niekedy by sa mu chcela posťažovať, vyžalovať, ako jej je smutno za otcom aj za mamou, ako sa cíti sama, ako veľmi by chcela chlapa do domu i do postele. Ale nakoniec sa nesťažuje. Veď Paľo to vie a vidí, preto jej pomáha. A ona si potom uvedomí, že až tak zle sa nemá, len je trochu sama.
Dnes nie, dnes je tu s vínom. Aj zajtra tu bude s vínom, aj pozajtra. A potom možno s vinou, ale určite tu pár rokov ešte pobudne, cíti to. Nezomrie tak skoro. A do mesta sa už nevráti. Len raz za mesiac vyzdvihnúť nájomné a zaplatiť z času na čas účty, inak nepotrebuje z mesta nič. Všetko, čo potrebuje, má. A čo nemá, to sa kúpiť nedá. Tak tu len pobudne a zabudne. Na čo? Asi na všetko.
Štrng. Aj brng.
