Jarmilka

Posledné pozdravenie

Na kopci svätej Genovévy býval som vo vysokom dome, ktorý bol taký prostý a podobný tým ostatným v Quartier Latin, že som ho mnoho ráz ledva rozoznal a zatáral som sa do iných neznámych štvrtí mesta, ktoré ma s takou záľubou nechali blúdiť a trápiť sa, kým som sa horko-ťažko vyslobodil z ich krížov-krážov.

A neskoršie chladné, novembrové večery zastíhali ma v neporiadnych, otrhaných, malých uliciach, stratených medzi pyšnými líniami boulevardov, v ktorých sa ukazovala tvár života úprimnejšou a rozmanitejšou. Ľudia tu prechádzali cez cestu nepripravení, nenalíčení, tak popo­lavo každodenní, ale vedel som, že tam ďaleko za Operou, medzi leskom nádhery, tonúcim v lacných svetlách stále hodujúcich trotoárov, nemám čo hľadať.

Za hmlistého rána chodieval som na čiernu kávu do nízkeho baru. Vstával som neporiadne. Spočiatku bol som síce ešte usilovný, ale neskôr tak mi prichodilo, že neoddá sa život tak veľmi vážne brať, podlomil som sa a začínal som byť neporiadnym. Obyčajne ani som nevedel, koľko je hodín, čo ma síce ani nezaují­malo, ale som si preto naznačil beh času podľa tône na okne; lenže nebo bolo stále zatiahnuté na šedivo-belaso, slnce zriedkavo vsypalo do mojej izby rozoznateľne svoje teplé zlato, a potom zasa prach utierajúca slúžka, náhliac sa, vždy zotierala mi moje slnečné hodiny. Štíhla veža Saint Étiennea akoby vždy po zábavách cho­dila a sa nevyspala, klingala mi zachrípnuto sem i tam, a od tmavého Saint Severina už len ako zanikajúci ženský hlások dochádzala mi k obloku slabá ozvena.

Ale bar ma zato veľmi zaujímal, ľudí ta vždy chodilo, postojačky si popíjali, a v tom istom čase sa každodenne tie isté osoby opätovali. Za privčasného rána, keď sa pomedzi spiace domy ešte studené hmlisko túlalo, pred výčapníkom postávali samí obšúchanci; goliere zvrchníka mali na hrdlo vyhnuté, chudí, zima im bola, náhlili sa. Toto boli samí statoční ľudia, poctivo pracu­júci, mali maličké úrady, spokojní boli so živo­tom, len úradnými listinami sa nivočili až do choroby, od sedenia mali žalúdky zoslabené a nosy červené.

Neskôr prichádzali chlapi v šatách, na kto­rých bolo vidno, že neboli na nich pristrihnuté, nemali manžiet, topánky nevyčistené, ale ich tváre boli presvedčivé, ostré; títo ľudia sa hrali so životom, oni neboli ešte stratení, len mnoho ri­skovali.

A tí, čo už tak k obedu prišli, boli bledí, s hlbokými očami, neoholení, zamyslení, pili kávu bez mlieka a bez rožka a málo vraveli. Neskoršie som sa už len s týmito stretával, čo zbadal i sám výčapník, usmievajúc sa popod nos trochu ironicky, keď som vchádzal, vidiac môj úpadok dosť včasný. – Stáli sme tam jeden pri druhom, nepovedali sme si síce ani slova, ale cítili sme, že máme všetci niečo spoločného v svojom osude, a trochu sme i ľutovali jeden druhého.

Po káve som vyšiel na ulicu a popozeral som si všetko poriadne. Zamazaný Talian pre­dával pri stene cukríky, pekne zapakované v čer­venom zlate a v zelenom striebre; tam ďalej pohľadnice a obrazy, ktoré som si už ani ne­všímal, bolelo ma vidieť niečo pekného, a závidel som ľuďom, ktorí i maľovať môžu; ešte ďalej: knihy, vyložené na slnku, s vyblednutými nápismi a menami, ktoré som dávno stretával, všade ich vídaval a cítil, koľko krásy, života leží v tých handrách, ale na to všetko sú potrebné peniaze, čas, teplá izba, a život je skúpy a roky vypŕchnu, a raz len zbadáme, že stojíme na kraji ulice osa­motení, zanedbaní, oneskorení, prázdni, okolo nás bežia ľudia, každý za svojím cieľom, za svojou snahou. Áno, stál som na kraji cesty a ľudia bežali predo mnou; prešiel obchodník zamúčený, akýsi profesor zhrbený, potom žiaci v hromade, potom mníšky viedli rovnako oblečené dievčatá, mnoho, mnoho ľudí. Každý šiel tak isto, vyme­rane, a ja čože som tam hľadal? Nie, i ja som mal svoj cieľ, a chcel som zakričať ulici: „Počkajte, ľudia, zastavte sa len na minútku, chcem vám povedať niečo vážneho; nepoznáte ma ešte, som dobrý človek, neoklamem vás, chcem ísť i ja s vami!“

Ale každý bežal ďalej svojou cestou a videl som, že i ja mám ísť len ďalej ulicami, zastaviť sa, popozerať, hoci všade videli vopred akosi, že si nič nekúpim.

A doma? Doma bola prázdnota, zima, polo­tma, a potom v mojej izbe už ma viac nič netešilo, lebo už pred niekoľkými dňami tam na­proti zavrelo sa okno, na ktoré som sa niekedy dívaval. V ňom sedávalo na starom kresle dievča choré, bledé; na tvár, žltú ako jelenia koža, valili sa jej uhľovočierne vlasy a pod úzkymi obrvami sa jej niekedy odokrylo dvoje ustatých očí, dívajúcich sa tak bezvládne, meravo, že som sa zľakol, keď sa na moje okno obrátili. Videl som tieto oči a vedel som všetko. Vedel som, že hľadajú ešte niečo, čo sa stratilo alebo neobjavilo nikdy za života. A hľadali, blúdili po ošarpaných stenách a po tom kúsku nebies špi­navej farby, čo sa nad strechami skúpo uka­zovali.

Myslel som, že by sa mi patrilo prihovoriť sa jej, len celkom tak bratsky, priateľsky, spýtať sa jej niečo, poradiť, ale som myslel, že ešte trochu počkám. Učil som sa po francúzsky, lenže Parížanom som ešte nerozumel dobre, a tak na neisto som nechcel s ňou začínať. Myslel som si: prečítam ešte niekoľko kníh a viac sa budem s ľuďmi zhovárať, a preto večer šiel som často na roh, kde červená ježibaba predávala datle, ale nikdy mi nemala vydať z päťdesiatcentimovky, a ako keby som ich ja zbieral a v noci zlieval na ničomné sochy a bol jedinou príčinou nedo­statku obšúchaných grošíkov v Paríži, spustila na mňa ohromnú kázeň a potom sme sa radili, vadili pol hodiny, a takto som sa pomaly pri­účal a tešil, že už skoro oslovím svojho smut­ného pacienta.

Raz som z vreciek svojho kabáta vysypal uschnuté omrvinky na striešku pred mojím oknom a popoludní prišiel na ne vrabec. Na druhý deň zasa ku mne priletel; potom už i ona vysypala omrvinky, a vrabec i k nej zaletel; takto sme ho chovali a zdalo sa, že nás raz jedného druhému pekne predstaví.

Nasledujúci týždeň neskoro som sa vracal domov a v jedno odpoludnie mi prišlo na um, že na prízemí nášho domu je čínska jedáleň a mohol by som si ju obzrieť. Išiel som, a keď som bol na ulici, len vtedy som zbadal, aká je úzka, ošarpaná ulica, na ktorú sa moje okno díva, a moje okno tamhore aké je drobné, ne­badateľné.

A hľa, naproti je zastretý oblok.

A ako sa hore dívam, ani som nezbadal, že mi za chrbtom zastal veľký voz a úplne uza­vrel úzky priechod. Prizrel som sa mu. Vysoký hintov, na akom sa kedysi princezné vozievali, ale čierny, a strieborné cifry na ňom; vpredu na vysokom sedadle sedel tučný, červený človek, na hlave mal napoleonovský klobúk a v očiach taký nemilosrdne vážny pohľad, ako nejaký kráľ.

„Umrlčí voz,“ povedal som si, a hneď som vedel všetko: dievča, čo býva naproti mne, umrelo.

A čoskoro cez vráta, pred ktorými tento voz stál, vysypalo sa niekoľko ľudí a truhlu položili na hintov, kone sa pohli. Ja som trochu napred predbehol, zastal som si a čakal tento sprievod.

Išlo sa dolu vŕškom. Voz sa nadhadzoval na dlažbe nemotornými skalami krytej, a kočiš tamhore tak sa kolembal sprava naľavo, že som sa bál, že spadne.

Začalo mi byť smutno, bolelo ma, že som jej už nič nemohol povedať, a posledný týždeň som ju už ani nevidel. Díval som sa na sprie­vod, akoby som mal s ním i ja mnoho spoločného, a prišlo mi na um, že tu nik za ňou ne­plače a na truhlu je položený len celkom oby­čajný, plechový malý veniec. Toto ma zabolelo a zdalo sa mi, že pre takýto pohreb sa neoddá ani umrieť.

Kočiš tak nemilosrdne chytro poháňal dolu cestou, že sa už i truhla sem-tam pomykala, a začal som sa naňho hnevať, a skoro som cítil, že mi niečo dvíha ruku a že si stanem pred sprievod a poviem mu: „Len pomaly s ňou!“

Zastal som a čakal, kým popri mne prejdú, ale tu ma niečo zarazilo...

Kočiš sa akosi drzo na mňa díval; dve panie, idúce za kočom, tiež čudne si ma obzerajú; pán, na ktorého sa opierajú, tiež pozrie na mňa, potom sa opovržlivo odvráti. Prečo? Ešte i posledný smútočník ma takým vyčítavým zrakom sprevádza...

Sprievod prešiel, pozeral som za ním. Tu vidím, že Číňan, ako prechádzal cez cestu, zastal a pred truhlou sňal z hlavy klobúk; potom pekársky učeň, nesúci dlhé pecne pod pazuchou, strhol si čiapku; akýsi pán tak dojato sa poklonil, policajt salutoval, a na obidvoch stranách ulice sa dvíhali ruky a obnažovali hlavy. Taký som bol rád, že moje bledé, pekné dievča sa viezlo na takom parádnom voze; každý sa mu klaňal, každý sa mu pozdravoval, pravda, bolo to už posledné pozdravenie, ale videl som, že pre­cítené, úprimné.

Len ja som sa jej zabudol pozdraviť! Ale keď som nevedel, že je to tu obyčaj. A teraz jej zostanem navždy dlžen posledné pozdravenie.

Nie, to by mi nedalo pokoja. A rozhodol som sa rozbehnúť sa za sprievodom, ale bol už ďaleko, na konci boulevardu; a skrútil sa do niektorej malej ulice. Ja som tam pochodil krížom-krážom, spytoval som sa ľudí, či nevideli tadeto pohreb... ale nikde nič, a naraz som sa našiel až pri Seine. Bola zablatená a zamazané lode po nej ťahali dlhé vlečniaky...

Zbadal som, že sa stmieva, a pobral som sa domov. Vrabec obskakoval mi okolo okna, ale som nemal preňho chleba.

Naproti bolo otvorené okno, ale v kresle nik nesedel. A či som len nevidel dobre v pološere?

Stal som si do svojho obloka, vyklonil som sa a neistým, tichým, slabým hlasom som zavolal:

„Bon soir, mademoiselle! Au revoir, mademoiselle!“

Ale bolo ticho, nik mi neodpovedal...