Vyhľadávanie
Ivan KRASKO (1876 – 1958)
S Kraskovou poéziou sme sa stretávali ako gymnazisti v školských čítankách. Zaujímavé je, že najčastejšie som počul recitovať jeho burcujúceho Otroka, hoci Krasko bol vyslovene lyrický básnik, spomeňme si na jeho Topole, Vesper dominicae, Zmráka sa. Na mňa silno pôsobil svojou poetikou, možno ešte viac psychologickým obnažovaním svojho vnútra, analýzou svojho ľudského subjektu.
Na vlastné oči som ho uzrel až ako osemdesiatročného starca. Začiatkom päťdesiatych rokov chodieval do Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry za Jozefom Felixom, ktorý spolu s Františkom Votrubom pripravovali na vydanie jeho Dielo (1954). Votruba napísal do tejto knižky štúdiu, ale jej vydania sa nedožil, zomrel v novembri 1953.
Práve tento kritik a novinár šikovnou ľsťou prišiel na to, že za pseudonymom Janko Cigáň sa skrýva chemický inžinier Ján Botto, zamestnaný v českom cukrovare, a objavil v ňom reprezentatívneho básnika moderny. (Votruba uverejnil v roku 1906 v Slovenskom týždenníku svoju báseň a podpísal ju Janko Cigáň. Naozajstný Janko Cigáň vraj napísal do redakcie protest a Votruba podľa poštovej pečiatky zistil, že list bol odoslaný z mestečka Klobouky a tam odoberal Slovenský týždenník iba inžinier Ján Botto. Pseudonym Cigáň sa neskôr údajne nepáčil Vajanskému, a tak napokon publikoval ako Ivan Krasko.)
Pri Kraskovej osemdesiatke usporiadalo naše vydavateľstvo literárno-hudobný večierok, na ktorom sa zúčastnil aj národný umelec Mikuláš Schneider-Trnavský; ten sa pri klavíri úplne rozjaril, Krasko zostal mĺkvy. Získal som podpisy od oboch, Kraskov akoby bezvládne načarbaný, Schneidrov napísaný pevnou rukou.
Jozef Felix pripravoval súborné Dielo pomerne dlho, mimoriadne poctivo a po dôkladnej konzultácii s autorom. Vyznačuje sa jednak úplnosťou textov, sú tu i dovtedy knižne nevydané básne, jednak odborným spracovaním (vrátane kompletnej bibliografie). Dielo má časti: 1. Prvotiny a iné básne, 2. Nox et solitudo, 3. Verše, 4. Preklady, 5. Fejtón, 6. Lyrická próza.
Dve neveľké zbierky Nox et solitudo a Verše stačili na to, aby ich autor zostal živý aj po storočí, ba možno ešte živší, pretože dlhoročný odborný výskum nám umožnil jeho hlbšie poznanie aj pochopenie, intenzívnejšie precítenie psychologických i estetických kvalít jeho tvorby. To si Felix ako prvý Kraskov editor dobre uvedomoval.
Ja môžem Kraska čítať vždy znovu a znovu, zakaždým vo mne rezonuje, nikdy sa mi nezunuje, až ma to prekvapuje. Zrejme psychologické príčiny sú silnejšie než estetické. Usiloval som sa zadovážiť si všetky vydania Kraskovej poézie, počnúc originálmi zbierok z rokov 1906 a 1912. Typograficky najpôsobivejšie je Smrekovo vydanie z roku 1936 – stačí holý text, bez akéhokoľvek výtvarného prvku. Dlho ma prenasledovala myšlienka vydať Nox et solitudo v pôvodnom autorskom usporiadaní, bez Vajanského „cenzúry“; čiže aj s nietzscheovsky protiženskou básňou Askéti, ktorú on vyradil, ale napríklad Vladimír Roy ju považoval za „epochálnu“. V českom vydaní Kraska z roku 1958 je ilustrácia Jána Zrzavého k tejto básni pozoruhodnou víziou básnikovho postavenia medzi vášňou a opovrhnutím. V bibliofilskom vydaní zbierky Nox et solitudo (1930) kresby Františka Hlavicu vôbec nekorešpondujú s básňami, „neilustrujú“ ich tematicky. Uhlokresby Jozefa Šturdíka z roku 1960 zase nevyjadrujú ani náladu, ani krajinu Kraskových básní; slávne Topole sú bez lístia, ošarpané, nahé, holé, on im však túto podobu, na rozdiel od dávnej kresby Jozefa Cincíka, nedal. Cincíkove tri topole sú ošarpané, nahé, holé, autenticky kraskovské. Vždy som si myslel, že najsugestívnejšie by vedel Kraskovu prvú zbierku ilustrovať grafik Albín Brunovský; žiaľ, nepoznal som sa s ním, ani som nepoznal nikoho, kto by mu taký podnet vnukol.
Druhý kraskovský editor, Michal Gáfrik, bol ešte dôkladnejší než Felix. Pripravil Súborné dielo Ivana Kraska v dvoch objemných zväzkoch – 1. zväzok v roku 1966, 2. zväzok v roku 1993, oba s bohatým komentárom (nevydaná zostala korešpondencia).
V druhom zväzku (vychádzajúcom oneskorene nie z viny editora) je aj neznáma Kraskova báseň v próze Bože, kam? Recenzentka tohto zväzku ju označila ako Gáfrikov veľký objav. Skutočnosť je iná. Túto báseň – na základe nepublikovanej korešpondencie medzi Kraskom a literárnym kritikom Borom – som objavil ja. Vyšla v zborníku Matka (Bratislava 1939, s. 50). Písal som o nej v štúdii Ivan Krasko stále neznámy? (Slovenská literatúra, 1992, s. 385 – 395), aj som ju tam uverejnil; dokonca som editora Gáfrika vopred upozornil.
Najlepším interpretom Kraskovej poézie nebol ani prvý, ani druhý editor. Stal sa ním literárny historik Stanislav Šmatlák. V roku. 1960 uverejnil vynikajúcu štúdiu Poézia Ivana Krasku. Jej vývin a zavŕšenie (Litteraria, III. zv.). Charakterizoval ju ako „rozbor a výklad jej ideovo-estetickej štruktúry“. Začiatkom osemdesiatych rokov, pri pripravovaní prvých dvoch zväzkov Felixových Vybraných spisov, kde sa okrem prednášky na jubilejnej konferencii v roku 1976 nachádzajú všetky jeho kraskovské štúdie, prečítal som si znovu aj túto monografickú štúdiu. Pri najbližšom stretnutí som Šmatlákovi vravel, že by ju mal trochu doplniť a vydať knižne. Nevyjadril sa, bol už vtedy marxista, nemohol vydať v reedícii štrukturalistickú prácu. Vyšla až pri storočnici klasika našej moderny – prepracovaná a premenovaná ako Vývin a tvar Kraskovej lyriky (1976).
V záverečnej kapitole sa Šmatlák usiloval dokázať, že u Kraska definitívne muselo prísť „k rozchodu medzi poéziou a buržoáznou spoločnosťou“ (š. 204). To však vyvracal životopisný fakt, o ktorom Šmatlák nevedel. Mňa o ňom podrobne informoval Jozef Felix vo veľmi dôvernom rozhovore. Do života osemdesiatročného básnika v roku 1956 nečakane vstúpila mladá, pekná sochárka, ktorá pracovala na jeho buste. Vzplanul k nej stareckou láskou, stala sa jeho poslednou inšpirátorkou. Vznikla tak zbierka Keď stará lipa zakvitne. Obsahovala jedenásť básní. Sochárka Alina Ferdinandy (1924 – 1976) sa o nej zdôverila Felixovi, keď sa v roku 1965 chodila k nemu radiť o danteovských motívoch, pracovala s nimi ako medailérka. O celej veci som musel mlčať, lebo pani Krasková ešte žila. Rukopis zbierky zostal u Felixa, po jeho smrti ju však pani Felixová darmo hľadala. Ak išlo o originál, zbierka je navždy stratená.
Nerád priznávam, že som kedysi nevyužil možnosť osobne sa zoznámiť s Alinou Ferdinandy. Vtedy som nič netušil o utajenej zbierke, aj ona prehovorila o nej až po Kraskovej smrti – v cykle Hrsť spomienok na Ivana Kraska (Slovenské pohľady, 1958, č. 5, s. 501 – 504). Raz popoludní som niesol knihy môjmu priateľovi MUDr. Jánovi Molčanovi, lekárovi na psychiatrickej klinike. Nečakane sa ma spýtal, či sa nechcem zoznámiť s peknou výtvarníčkou, ktorú som zazrel vo vedľajšej izbe. Nemal som odvahu. Vraj je to zaujímavá žena. Bola to Alina Ferdinandy, liečila sa zo závislosti, neskôr dobrovoľne ukončila svoj život. Ktovie, možno pri rozhovore, pretože mala i literárne sklony, bola by padla aj zmienka o Kraskovi.
Považujem za veľkú životnú prehru, že sa mi nepodarilo nájsť Kraskovu neznámu zbierku, prípadne ju publikovať.
Štefan KRČMÉRY (1892 – 1955)
Veľká žiarivá a pritom tragická osobnosť slovenskej literatúry bola priskoro vyradená zo živej tvorby národnej kultúry! Tvorivým vrcholom tohto vzdelanca s geniálnou intuíciou sú dvojdielne Dejiny literatúry slovenskej z roku 1976. Tvorcom celostnej koncepcie slovenských literárnych dejín nebol Jaroslav Vlček, ale práve Štefan Krčméry; Vlček sa aj odrodil, Krčméry však zostal verný. To, čo po ňom priniesli Andrej Mráz a Milan Pišút, nemalo tú jeho priebojnú iskru spontánnosti.
S prvou Krčméryho knižkou som sa stretol už na gymnáziu, bola to Slovenská poézia o matke (1928), recitovávalo sa z nej na Deň matiek. Dojala ma Sládkovičova báseň Dcérka a mať, zaiste aj Kraskova báseň Vesper dominicae. Keď dnes listujem v starom antikvárnom výtlačku, chýba mi tam Krčméryho príhovor k čitateľom, aby si uvedomili, s akou obrovskou básnickou témou, presahujúcou do národného života, sa tu zoznamujú.
Na hodinách slovenčiny sa Krčméry často spomínal ako veľký znalec slovenskej literatúry. Z Felixovej učebnice z roku 1940 sme sa dozvedeli: „Po prevrate, keď sme nemali naporúdzi okrem Vlčkových Dejín literatúry slovenskej nijaký náčrt slovenskej literatúry, pohotový Štefan Krčméry napísal bystrú knihu Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti.“ Nešlo len o pohotovosť, ale i o rozhľadenosť, o lásku k národnej literatúre a o širší nadhľad nad ňou – o spojenie „literatúry“ a „vzdelanosti“.
Zo školskej knižnice som si vypožičal eseje Ľudia a knihy, siahajúce od bernolákovcov po Kraska, básnika z „duševnej rodiny veľkých lyrikov a pesimistov 19. storočia“. Krčmérym redigované Slovenské pohľady boli základom celého domáceho literárneho, umeleckého aj vedeckého diania, odzrkadlením národnej kultúrnej syntézy. V polovici tridsiatych rokov 20. storočia čosi Krčméryho zatienilo, nemali sme tušenie o jeho tragickej duševnej chorobe. O desaťročie zažiaril ako autor diela Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943). O ďalšiu desiatku rokov som sa ja stal redaktorom Krčméryho vybraných spisov.
Výber z diela od tretieho zväzku redigoval Alexander Matuška, ja som s ním spolupracoval na štvrtom a piatom zväzku. S Matuškom ma zoznámil Gabriel Rapoš, Matuška mi hneď pridelil úlohu – ku všetkým príspevkom pripísať potrebné bibliografické údaje. Na najbližšej schôdzke mi veľký kritik namiesto poďakovania nagrobianil, že som vraj nič z toho, o čo ma požiadal, nespravil. Ja som mu oponoval, že sa asi do urobeného textu ani nepozrel. Vraj, kde sú potom teda tie bibliografické údaje? „Na konci každého príspevku, tam, kde podľa vedeckých zásad majú byť,“ obhajoval som sa. Matuška sa ďalej zlostil: „Ale ja som ich chcel mať celkom na začiatku.“ Nedal som sa a odvetil: „To ste mi výslovne nepovedali!“ Hundral ďalej, ale upokojil sa a odvtedy sme až do konca jeho života vychádzali priateľsky.
Odkedy bol Krčméry označený za nebezpečného pre svoje okolie, umiestnili ho na psychiatriu do Pezinka. Liečil ho môj trenčiansky spolužiak MUDr. Ján Molčan. Nehovoril o ňom ako o beznádejnom prípade, trpel náhlymi zmenami od jasného myslenia k zmätenému. Dohodli sme sa, že pri mojej najbližšej návšteve privedie aj Krčméryho. Keď prišla tá chvíľa, znovu ma upozornil, že Krčméry môže byť úplne normálny, ale aj rozprávať nezmysly. Zháčil som sa, nechcel som ho zažiť v trápnej ľudskej situácii. Priveľmi som si ho vážil ako výnimočný zjav našej literatúry. V mimoriadnych okolnostiach bývalo jeho správanie nevypočítateľné. Keď ležala jeho milovaná matka vystretá v márnici, vybral ju z truhly, oprel o stenu a núkal jej, tuším, chlebík, lebo je asi hladná.
Keď som to rozprával Matuškovi, mal oči plné sĺz. Pokladali ho za cynika, ale on tak zakrýval svoju citlivosť. Pamätám si na poslednú rozlúčku s Krčmérym v budove SND. Matuška po niekoľkých vetách nevládal ďalej čítať svoj prejav, dočítal ho za neho, tuším, Andrej Plávka. Po ňom mal reč Rudo Brtáň, rozlúčil sa bez jediného zachvenia v hlase.
Možno ma zahanbuje moje „nestretnutie“ s Krčmérym. Zato pri každej návšteve cintorína v bratislavskom Slávičom údolí som zašiel k jeho hrobu, ešte i teraz zájdem, hoci ho preniesli do Martina – na Národnom cintoríne je to pravé miesto jeho odpočinku – a Matuškovo v Banskej Bystrici pri Martinovi Rázusovi.
Pri osemdesiatom výročí Krčméryho narodenia sa v Čremošnom konala dvojdňová konferencia o jeho živote a diele. Cestovali sme tam autom: Alexander Matuška, Viktor Kochol, Cyril Kraus a ja. Cestou Matuška nedebatoval o literatúre, ale o textoch Gottových šlágrov. Náplň konferencie bola bohatá, jednoznačne pozitívna. Vystúpil som s príspevkom Štefan Krčméry medzi domovom a svetom. Všetky prednášky vyšli v roku 1974 v matičnom zborníku.
Cestou do Bratislavy mierne rozjarený Matuška kázal zastaviť pri prvej krčme, platil za neho Cyril Kraus; vravel mi, že takto budeme zastavovať celou cestou, poznal Matuškove zvyky. Spomenul som medzi rečou, že by som rád navštívil neďaleký hrob Andreja Sládkoviča. Matuška dal šoférovi ihneď pokyn zájsť do Radvane. V prítmí ma doviedol k hrobu básnika Maríny. Tu, tu, ukazoval mi a oči mal plné sĺz, nezmohol sa pre hlboké dojatie na jediné slovo. Nasadli sme znova do auta a zastavili sme až v Bratislave, zdržala nás iba hustá hmla medzi Nitrou a Sereďou.
Veľkým ctiteľom Štefana Krčméryho bol i Felix, poznal ho v Martine ešte ako stredoškolský profesor. Často citovával jeho verš: „Pero moje, pero čierne, len ty si mi verné“. Ako básnik pre neho predstavoval spojnicu medzi realistickou a modernou generáciou: pretrvali v ňom prvky hviezdoslavovské a prijal aj prvky európskej moderny. Oveľa viac si ho však vážil ako literárneho historika. Keď recenzoval Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943), dobre vedel, že je to len „fragment väčšej Krčméryho práce“, jednako vydanie považoval za „kultúrny čin prvoradého významu“. Išlo o syntetizujúce dielo prinášajúce množstvo nového materiálu i novú interpretáciu; avšak zdôraznil: ak sa aj ďalší literárni odborníci budú chodiť „učiť metóde vedeckej práce inde“, tak „láske k slovenskému životu budú sa vždy musieť chodiť učiť k Štefanovi Krčmérymu“. Dvojitá väzba spájala Krčméryho s literárno-kultúrnym životom Slovenska: esteticko-etická. Celý sa oddal skúmaniu a budovaniu domácej kultúry, nie svojej pôvodnej profesii evanjelického kňaza.
Pri nedožitej Krčméryho osemdesiatke Felix s Rapošom zredigovali knižočku Ty a ja. Libsbrify. Obsahovala ľúbostnú korešpondenciu z rokov 1919 – 1922, keď sa mladý Krčméry z Martina uchádzal o svoju budúcu manželku z Príboviec. Bola to láska veľká, čistá, bohužiaľ, s tragickým zlomom, ako dosvedčuje k listom priložená báseň Slovo čisté (asi z roku 1932). Felix v úvode označil Krčméryho za „všehýbateľa“ kultúrneho života na poprevratovom Slovensku. Väčšmi ako o poctu mu išlo o úctu k tragickej osobnosti našej modernej kultúry.
Prečo bola láska tragická, nedozvieme sa z utešených „libsbrifov“, ale z memoárových Puknutých husieľ pani Hely Krčméryovej. Vyšli v roku 1967 (druhé, úplnejšie vydanie potom v roku 1995). Udialo sa to v čase, keď v Matici slovenskej vzplanuli jazykové spory. Tie vykoľajili citlivú psychiku tohto rodoľuba a demokrata. Prešlo desaťročie šťastného manželstva aj desiate výročie vzniku Československej republiky. Prepracovaný Krčméry sa na oslavách v Bratislave zrútil. Prenasledovali ho strašidelné vidiny, dlho trvalo, kým sa v Martine pozviechal. V roku 1932 sa jeho stav zhoršil do takej miery, že ho pozbavili zamestnania v milovanej Matici slovenskej, podaktorí tvrdili, že ohrozuje celý Martin a patrí do ústavu. Vyvŕšil sa – v záchvate zúrivosti – aj na manželke, tá sa ťažko preberala z bezvedomia. O pár dní jej Krčméry priniesol ruže a dlhú, možno svoju najkrajšiu báseň Slovo čisté. Nepomohlo liečenie, ani rôzne ozdravné pobyty, ich manželstvo sa skončilo rozchodom.
Puknuté husle sú kultivovaným životopisným dielom, napísaným radostným i bolestným perom talentovanej autorky. Pani Krčméryovú som poznal z rozhlasového vysielania, vídal som ju vo vydavateľstve, napokon som sa s ňou i osobne zoznámil. Neviem sa rozpamätať, či sa tak stalo ešte pred čítaním Puknutých husieľ, alebo až neskôr. Cestoval som s ňou z Trenčína do Bratislavy. Na mnoho vecí som bol zvedavý, no považoval som za netaktné spytovať sa na matičné udalosti. V dramatickej redakcii Gaba Rapoša som sa stretol i s Krčméryho dcérou – pani Jelkou. Speváčka, dramaturgička aj scenáristka je nadaná po otcovi.
V Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry vyšiel Krčméryho päťzväzkový Výber z diela (1953 – 1957), ďalšie vydávanie zastavil riaditeľ Ján Poničan, vraj „kritizoval davistov“. Tatran vydal 6. zväzok Články a úvahy z estetiky a poetiky (1973) a osobitné Listy (1985). Z iniciatívy Gabriela Rapoša začali Krčméryho spisy vychádzať ešte za autorovho života, spolupracovali na nich Pavol Bunčák, Alexander Matuška a Ján Števček. Od tretieho zväzku vychádzali v mojej literárnovednej redakcii.
V Tatrane som sa zúčastnil i na príprave definitívneho vydania Krčméryho Dejín literatúry slovenskej. Prvé vydanie (dvojzväzok Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry, 1943) malo 480 strán, druhé vydanie z roku 1976 až 750 strán. Vyše tridsať rokov trvalo, kým sme mali k dispozícii „syntetický pohľad na vývin slovenskej literatúry“, ako sa Felix vyjadril pri prvom vydaní.
Krčméryho pohľad bol „komplexný“, ale vydanie jeho Dejín literatúry slovenskej nie je kompletné. Spomínam to ako pamätník, ako priamy účastník onoho „krčméryovského konania“ v Tatrane. Vtedajší vedúci redaktor Vlastimil Zabloudil, pravoverný partajník, vylúčil zo 6. kapitoly Osemnáste stoletie, dvojstránkový text s náboženskou básňou, ktorú označil ako „nevhodnú“, neoblomne trval na jej vypustení. Darmo som ho presviedčal, že tá báseň nie je propagáciou kresťanstva, ale dôležitým historickým dokumentom o utrpení obyvateľstva na území vtedajšieho Slovenska, sužovaného pohromami, prenasledovaním, biedou. Normalizátori sa stále obávali oživenia náboženského ducha.
Dúfam, že kópia tejto dvojstránkovej básne sa dakde zachovala a raz sa vloží do tohto obdivuhodného diela, aby sa tak naozaj úplne skompletizovalo.
