Vyhľadávanie
Juraj Šebo: Také bolo PKO
Kamil Peteraj, môj kamarát z mladosti, ma navnadil, aby som niečo napísal aj o PKO, keď som už písal o Bratislave 50., 60. a 70. a 80. rokov. Uvedomil som si, že na túto tému toho bolo v médiách popísané dosť a že ju treba spracovať nanovo a od nuly. Po krátkom uvažovaní som sa na to dal. Bolo to nieže o päť minút dvanásť, ale bila dvanásta hodina. Park kultúry a oddychu v Bratislave, familiárne nazývaný Pekáč, je totiž na pekáči, je pripravený na búranie. Je to fenomén kultúry Slovenska posledných 50 rokov. Nebol len o kultúre. Bol aj o niečom inom. Jeho vitráže ma dojímajú nie kvalitou, ale tým, že som pod nimi vypil desiatky káv, vín a fernetov na všemožných koncertoch, že som pod nimi prvý raz počul naozajstný džez svetovej triedy, že som tu videl svojich obľúbených Shadows, Tremeleos, Sandie Shaw, Josephine Baker. Dokonca aj mimobratislavčania tam mávali svoje bály a dievčatá tanečné a... ďalej si doplníte sami.
PKO je miesto, kde som strávil svoju mladosť, dospelosť a začínajúcu starobu. Nikdy nezabudnem, ako už pri vystúpení z električky č. 7 bolo počuť z ampliónov hudbu. Vo vstupnej hale ma privítal krásny oválny vodotrysk z hnedého mramoru, ktorý v lete príjemne osviežoval horúci vzduch. Do PKO som chodieval pri rôznych príležitostiach. Je zaujímavé, že vždy tam bola iná vôňa. Cez deň to voňalo inak ako na plese, inak ráno po plese (to už nebola príjemná vôňa) a celkom inak, keď tam boli stranícke zjazdy. Vedľa spoločenskej sály bola letná záhrada na mieste, kde potom vyrástla železná obluda výstaviska. Na balkóne nad vstupnou halou bola verejná čitáreň, kam si chodili penzisti posedieť, prečítať noviny a porozprávať sa. Bola tam aj miestnosť s biliardom a niekoľko klubovní, kde to žilo. Rôzne krúžky, resp. kurzy bežali naplno. Pani Laurincová viedla dramatický krúžok, Belo Turba spevácky. Mimochodom, tu začínala aj Eva Máziková, ktorá neskôr spievala s orchestrom PKO až do roku 1967. Malá sála bola vyhradená tanečníkom, okrem jedného mesiaca v lete, keď tam (ktovie prečo) zvykli robiť výstavu exotického vtáctva. V estrádnej hale bývali koncerty. Keď sa konal koncert a zároveň v spoločenskej hale ples, bolo rušno. Šatniarky sotva stíhali. Bufety neboli bohviečo, fungovali zle a s touto skutočnosťou si usporiadatelia nevedeli po celý čas poradiť. A aby som nezabudol – Ružová záhrada. Tá bola na konci PKO smerom do mesta. Bol to park s kríkmi ruží a lavičkami. Tam sa dalo vždy v pokoji posedieť.
Prísť o miesto, ktoré je pamäťou viacerých generácií, o miesto, ktorým prešli nielen dejiny politické, ale aj tie bezbrannejšie, kultúrne, ktoré dávajú životu kvalitu, je kultúrne barbarstvo. Mesto, ktoré zabíja svoju pamäť, je choré. Ale bager je len druhý krok. Najprv ten Park kultúry a oddychu musel ktosi predať. Ten ktosi, kto dostal Pekáč na pekáč.
Naši hradní páni zabudli, že počas svojej päťdesiatročnej histórie nadobudol Pekáč hodnotu, ktorá mu dáva právo žiť - a tá stojí na nielen na zážitkoch a spomienkach desaťtisícov ľudí, pre ktorých je súčasťou ich vlastnej osobnej histórie, ale je aj samozrejmou súčasťou ich mesta. O architektonickej hodnote diela jasne hovoria výpovede renomovaných architektov. Napriek všetkému to vyzerá, že populárny Pekáč skončí na smetisku dejín.
Pozadie tejto kauzy a spôsob, ako by sa mal nahradiť kultúrny priestor PKO, rozoberať nejdem, toho sú plné médiá. Skôr chcem naznačiť, čo znamenalo PKO pre obyvateľov Bratislavy, ba i celého Slovenska. Snažil som sa zachytiť jeho atmosféru, keď bolo na vrchole, ale aj pocity pamätníkov a sklamanie z vývoja situácie.
Trochu histórie
Je zaujímavé, že prvé zmienky o PKO, vtedy ešte veľtržnom areáli, nájdeme v architektonickej súťaži z roku 1940, keď sa likvidoval celý hradný kopec a aj hrad. Niektoré návrhy boli tak drastické a monumentálne, že prekonali aj terajšie búracie tendencie. Boli to talianske a nemecké návrhy z čias fašistickej architektúry. Pri Dunaji bol už vtedy zakreslený veľtržný areál. (Informácie z časopisu Elán 1940)
Na začiatku boli Dunajské veľtrhy v Bratislave, ktoré sa konali od roku 1921. Súbor budov PKO postavili v rokoch 1940 – 1948 a areál sa plánoval rozšíriť. Z pôvodného zámeru nakoniec zišlo. Súviselo to s tým, že sa po vojne obnovila Československá republika a veľtržné aktivity sa sústredili do Brna. Areál PKO ostal teda v tomto kontexte nevyužitý. Z uvedeného dôvodu sa objekt transformoval na kultúrno-spoločenské zariadenie, ktoré neskôr získalo názov PKO. Prvé dve haly ešte patrili k výstavnému komplexu. Tretia hala sa stala prvou športovou halou s tribúnami v Bratislave, vďaka čomu sa už aj u nás mohli konať medzištátne športové zápasy. Štvrtá hala sa stala sídlom Výskumného ústavu vodného hospodárstva, v ktorom sa simulovali modely veľkých energetických vodných priehrad na Slovensku. Súbor PKO má teda v kontexte starších i mladších dejín obchodu, kultúry i techniky na Slovensku svoj význam. Je zaujímavé, že dnes sa v súvislosti s jeho likvidáciou hovorí len ako o „skromnej architektúre“.
V rokoch 1951-1954 sa súčasne s vtedajšou prestavbou nábrežia podľa predstáv vedenia mesta začala stavať terajšia podoba bratislavského PKO, ktoré predstavuje podľa renomovaných architektov mimoriadne vydarený prípad konverzie priestorov z priemyselno-výstavných na kultúrno-spoločenské. Komplex otvorili v predvečer Sviatku práce v roku 1955. Zábava bola vtedy určená všetkým brigádnikom, ktorí dobrovoľne - a niektorí aj povinne - priložili ruku k dielu. Existujú písomné záznamy, ktoré hovoria o usilovných študentoch, ktorí prišli Pekáču pomôcť až z Kórei. Brigádnici mali preukazy, do ktorých si nalepovali odpracované hodiny. Za odmenu sa mohli zúčastňovať rôznych akcií zadarmo. Na stavbe sa zúčastnilo viac než 35-tisíc dobrovoľných i menej dobrovoľných brigádnikov z bratislavských podnikov, organizácií a škôl. Za odmenu každý z nich obdržal Zlatý odznak budovateľa Parku kultúry a oddychu. Jeho nositeľ mal na istý čas zabezpečený vstup zadarmo Aj my sme tam chodili zo školy brigádovať. Chlapci robili pomocné kopáčske práce a dievčatá mali na starosti úpravu okolia, sadili stromčeky, trhali burinu a bodliaky. Pracovali sme zadarmo. Krátko po postavení budov prebiehala parková úprava okolia, ktorú vykonávali občania mesta a študenti taktiež vo forme dobrovoľných brigád. Sám som tu strávil niekoľko brigádnických dní. Už vtedy mi PKO prirástlo k srdcu, brigády boli na úkor vyučovania. Počas prvého roku fungovania usporiadatelia zorganizovali viac než tristo podujatí.
Projekt terajšej podoby PKO vznikol podľa víťazného návrhu architektov Pavla Andrika, Kamila Grossa a Jána Štefanca. Na druhom mieste skončil návrh nestora funkcionalizmu u nás, Emila Belluša. Pozrime sa na iné diela autorov víťazného návrhu, aby sme si uvedomili, o akých architektov ide. Pavel Andrík sa venoval aj urbanizmu a regulačným plánom miest (Brezno, Michalovce, Liptovský Mikuláš). Dielom Kamila Grossa je tiež kúpalisko na Tehelnom poli, je aj spoluautorom Zimného štadiónu.
Tretím do partie bol Ján Štefanec, odchovanec Belluša, ktorý je okrem iného autorom administratívnej budovy s divadlom, dnes sa volá Malá scéna na Dostojevského rade. Ján Štefanec a Kamil Gross pracovali na bratislavskom magistráte, kde významným spôsobom ovplyvnili koncepciu a výstavbu Bratislavy. Všetci traja architekti sa nemalou mierou zapísali do dejín slovenskej architektúry. Ich zrealizované projekty a stavby z dnešného pohľadu tvoria kostru vývoja slovenskej modernej architektúry. Architektúra PKO dokázala predovšetkým umocňovať prirodzené prírodné prostredie – a nie mu konkurovať, ako sa to darí v prípade stavby, čo ju má nahradiť.
O samotnej stavbe PKO sa viedli odborné diskusie, preberali sa skúsenosti zo zahraničia s dôrazom na účel projektu a jeho multifunkčné využitie. Prvá časť bola slávnostne otvorená v máji roku 1955. Výstavba športovej, vstupnej, estrádnej a spoločenskej haly pokračovala etapovite až do roku 1959. Mramorový plot na nábreží sa osadil v roku 1958.
Moje zážitky v PKO
Medzi obľúbené miesta mládeže sa hneď po svojom vybudovaní v roku 1955 zaradil aj Park kultúry a oddychu, populárne zvaný Pekáč. Môj prvý zážitok s vystúpením v PKO je spojený so sexy černoškami z Brazílie. Stretnúť v tej dobe černošku, a ešte k tomu sexi, na ulici v Bratislave, to bola ozajstná rarita. Na jeseň roku 1958 sme túto možnosť mali. Zababušené členky súboru Brasiliana z Rio de Janiera behali po bratislavských obchodoch. Večer mali vystúpenie, na ktoré sa chystala celá Bratislava. Ako snaživý žiak 8. triedy základnej som hľadal možnosť, ako sa tam dostať. Mal som spolužiaka Lojza K., ktorého otec pracoval v PKO. Za balíček žuvačiek mi sľúbil, že ma tam dostane. Na tú dobu to bola dosť vysoká cena, ale čo človek nespraví pre kultúrny zážitok! Dostal som sa spolu s ďalšími spolužiakmi cez javisko do sály, ktorá bola nabitá na prasknutie. V uličkách postávali zrejme takí, ktorí sa tam dostali podobne ako ja. Lojzo sa mi priznal, že tam dostal ďalších 9 záujemcov. Stal sa z neho žuvačkový kráľ. Po zhliadnutí vystúpenia som si uvedomil, že takýchto tanečníc nie je nikdy dosť. V časoch, keď vrcholom sexi oblečenia boli pre nás spartakiádne úbory, mali sme možnosť vidieť sporo odeté černošky v strieborných sukniach, ktoré tancovali ako sfanatizované do úplného vyčerpania. Na záver predviedli aj taký mini karneval v Riu. Vtedy sme okrem Lúčnice a niektorých sovietskych súborov nemali možnosť nič iného vidieť, a preto to bol ozajstný kultúrny zážitok. A nielen kultúrny. Páčilo sa mi prostredie, architektúra, malo to svoj šmrnc.
Inšpirovaný tanečnicami z Brazílie som aj ja začal v PKO svoje prvé nesmelé tanečné kroky. Tu som prvýkrát počul vetu „tancmajstra“ pána Remišovského: Na parket prosím... A ten v PKO bol naozaj povestný. Toľko beánií, stužkových, bálov, plesov, zodratých topánok či zlomených opätkov si dnes len málokto pamätá. Tanečná škola PKO začala fungovať niekoľko rokov po otvorení kultúrno-spoločenských priestorov a organizovala známe venčeky, tanečné či „predĺžené" pre stredoškolákov. Niekedy na jeseň v roku 1959 som vošiel do estrádnej haly PKO v čiernych šatách po dedovi. Pokúšal som sa síce šaty odmietnuť, ale otec povedal, že keď boli dobré dedovi (a to bol nejaký pán), budú dobré i mne a aby som bral, pokiaľ dáva. Spoločnosť bledých chalanov, ktorá sa tlačila v jednom kúte, mi pripadala ako skupinka odsúdených na smrť (trest smrti ešte nebol zrušený). Pomocníci tanečného majstra pána Remišovského nás vohnali ako stádo do stredu sály. Dievčatá nás obklopili zo všetkých strán. Bol som v pasci. Nebolo úniku.
Hoci laická verejnosť nemá (a ani nemôže mať) jasnú predstavu o architektonickej hodnote PKO, jeho kultúrno-historická, ale aj prevádzkovo-funkčná hodnota je aj po šiestich desaťročiach existencie nespochybniteľná a oceňujú ju tisíce občanov hlavného mesta, ktorým sa objekt spája s početnými kultúrnymi či rekreačnými zážitkami. Neexistuje priestor na Slovensku, v ktorom by sa udialo toľko podujatí a kde by sa stretlo toľko ľudí, ako na tomto mieste. Preto je tento priestor aj emocionálne hlboko vrytý do sŕdc a myslí ľudí.
Úryvky z knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.
