Vyhľadávanie
Niekoľko viet, tých najnevyhnutnejších
Ticho bytu už nie je také prázdne, ako bývalo predtým, načúvam mu sústredene, zachytávajúc jeho novú podobu, usilujúc sa, aby mi neunikol ani kúsoček ľahkého dychu prichádzajúceho z druhej izby, na stole predo mnou ležia skicáre: môj a Veronkin.
Keď pracujem, malá sa zvyčajne usádza vedľa mňa, spočiatku akoby sa jej nepáčilo, že celý čas iba kreslím, no vysvetlila som jej, že z vydavateľstva ma súria, na dokončenie ilustrácií mi ostáva necelý mesiac, musíš, vypytuje sa ma, mlčky prikyvujem, prečo, pokračuje v otázke, potrebujeme z niečoho žiť, poviem po chvíli premýšľania, či tento argument je pre ňu prijateľný, mhm, ozve sa s neurčitým výrazom na tvári, mhm, také počujem od nej teraz častejšie, raz otázka, inokedy odpoveď, neurčité, meniace význam v závislosti od situácie, opona blokujúca ďalšiu komunikáciu, brána, ťažká závora, pred ktorou ostávam bezmocne stáť, ja na jednej, ona na druhej strane.
Zväčša sa len mlčky prizerá, pokukuje na postavičky, ktoré sa mi rodia pod prstami, niekedy sama berie do rúk ceruzu a čmára po papieri neusporiadané, nezrozumiteľné háky-báky, nepýta sa ma na nakreslené postavy, nepomenúváva ich ako kedysi, keď ku mne prichádzala na návštevy, bývalo jej zvykom, ani ja sa nepýtam na chaotické kresby v jej zošite, aj tak viem: takmer každý obrázok ukončí hrubou neprerušovanou čiarou, ktorú niekoľkokrát zvýrazní tak nástojčivo, akoby sa chcela do nej vryť, akoby v nej chcela vyhĺbiť jamu, preniknúť na druhú stranu, do priestoru za čiarou, alebo aspoň doň nahliadnuť, do priestoru za známou realitou, lákajúceho, ale aj hrozivého, azda najviac tým, že nepochopiteľného: priestor, ktorý sa nepoddáva jej myšlienkam, naznačujúci, že čosi ostáva nerozlúštené, záhadné, odrazu sa vynorilo a nalepilo na jej život, počmáralo ho, tá hrubá čiara sa rozprskla po všetkých jej dňoch, z ničoho nič vzbĺkla a popálila ich ako nedbanlivo odhodená zápalka, pošpatila, priam zohyzdila, už to ani nie sú jej dni, opakujúce sa otázky, na ktoré nedostáva odpoveď; s čiarou, ktorá sa jej hocikedy zjavuje pred očami, jedno, či bdie alebo spí, si to chce vybaviť sama, mlčky, na výkresoch, slová by boli nanič, to už zrejme pochopila, slovami sa celá hrôza hrubočiznej čiary a všetkého toho, čo sa za ňou zlomyseľne skrýva, ani nedá vypovedať, nevie to a akoby už nič neočakávala ani odo mňa.
Trvá to niekoľko mesiacov, takmer niet dňa, aby sa nezjavila: tmavá vertikála prísne ohraničujúca jej detsko-nedetský svet, ťažká opona, brána, závora, priam hmatateľná, aj mne vstupuje do snov, ešte hrozivejšia ako za denného svetla, opakujúci sa pocit bezradnosti, zdá sa mi, že celý svet je odrazu plný závor, možno iní by si s ňou vedeli poradiť, vynájsť spôsob, ako prekĺznuť z jednej časti priestoru do druhej, nenávidím svoju neschopnosť, seba, svoj vlastný život, potom obraciam nenávisť voči závore, ktorá ma, hoci zakaždým v pozmenenej podobe, opakovane prenasleduje, po celé roky, pocítim príval nenávisti voči všetkým životom, ktoré sa neocitli pred ňou, ťaživou a nepriestupnou, ktoré ju nikdy nemuseli spoznávať.
Ale raz, nečakane a celkom mimovoľne, raz to predsa len dostala zo seba, nečakane, až som sa zľakla, pravdepodobne sa preľakla aj ona sama, vychrlila slovo, ktorým sa musela dusiť, ktoré jej sťahovalo hrdlo, bránilo dýchať, vtedy z nej vyšlo, tak rýchlo, že bolo takmer nezrozumiteľné, zlomok sekundy, celkom malý, nepatrný, vzápätí som vytušila, čo malá potrebovala vysloviť, pomenovala tú opakujúcu sa, trochu krivolakú, kŕčovitosťou poznamenanú hradbu, akoby sa jej tým chcela pomstiť, pritláčala k nej hrot ceruzy s takou rozvášnenou silou, až sa tuha odlomila, po papieri sa rozsypali drobné čierne omrvinky, v nich doznievali hlásky onoho nezámerne uvoľneného slova, zvuku, ktorý bol možno nečakaný aj pre ňu samu; ústa jej pritom zachvátil podivný tanec vyšklbujúci kútiky raz nahor, potom zas nadol, skrúcajúci ich do nepekného úškľabku.
V nemocnici sa jej to stávalo častejšie, v prvé dni sa zdalo, že sa na jej doudieranej tváričke usadil tak pevne, akoby ju už nemal nikdy opustiť, ležala s hlavou nehybne položenou na vankúši, takmer stratená medzi toľkými obväzmi, hadičkami a bankami, nebola som si istá, či ma vôbec počúva, či sa jej pozornosť aspoň letmo obtrie o plány, ktoré som jej začala predostierať s prehnaným nadšením, hlasom, ktorý skákal od vzrušenia, akvárium, kanárik alebo korytnačka, sypala som jedno za druhým, nápad za nápadom, zachytávajúc sa o ne ako o záchranné stebielko, rozvíjajúc ich v detailoch, v drobných, nepodstatných maličkostiach, striehla som na každý, aj sebamenší, pohyb očí, na tie som sa najviac upriamila, hľadajúc v nich zákmit záujmu, náznak napätia alebo aj strachu, akéhokoľvek pocitu, ľakala ma meravosť tváre pripomínajúca masku, oživenú len občasnými záchvatmi znetvorujúcich zášklbov, bola to jej dôverne známa tvárička, a zároveň iná, celkom cudzia, nepoznaná, nečitateľná, bola to ona, Ronka, a zároveň to bol ktosi iný, kto sa už nemohol navrátiť k svojej pôvodnej podobe, ani keby veľmi chcel, zmocnila sa ma pochybnosť, či to ešte vôbec chce.
Kanárik, korytnačka alebo niečo iné, záleží od teba, čo si vyberieš, opakovala som, balansujúc na pokraji nádeje a vzápätí pochybností, či sa mi podarí vymámiť od nej odpoveď, aspoň sotva znateľný stisk ruky, pomalé nadvihnutie viečka, akékoľvek znamenie, signál, že sa mi približuje, aspoň o maličký krôčik, že takéto priblíženie by bolo ešte vôbec možné, alebo nový Lexík, viac som vydýchla ako vypovedala slovo, ktoré sme obchádzali, tak ako toľko iných slov, ktoré sme zamlčiavali, dúfajúc, že pokiaľ ostanú nevyslovené, stratia opodstatnenie na existenciu, svoju, a aj existenciu toho, k čomu sa vzťahovali, len čo mi však skĺzlo z perí, vytiahnuté zo zamlčiavaného, zháčila som sa, prepadla strachu, či spomienka na psa, s ktorým sa kedysi rada hrávala, neprivolá nový záchvat, nevženie ju do času, ktorý ju tak nečakane zneistil, surovo posotil k nepredvídateľnému, v ktorom realita na ňu, nepripravenú, vycerila odrazu neznámu, desivú podobu, o akej predtým ani netušila.
Delenie času na predtým a potom, dva časy, dva priestory, dva príbehy, celkom odlišné, medzi nimi hradba, závora, hrubá čiara opakujúca sa na jej výkresoch, neúprosná, bývali to jej najväčšie priania, hocičo živé, prosíkala raz pred narodeninami Emu, ale tá bola neoblomná, sama nikdy neobľubovala zvieratá, nikdy netúžila mať psa alebo aspoň papagája, ani v detstve, v tom sme sa tiež líšili, Ema so zmyslom pre dokonalý poriadok, až úzkostlivú pedantériu, s ideálom absolútnej usporiadanosti, jednoznačnosti a prehľadnosti vo veciach i vzťahoch, ďalšia odlišnosť medzi nami, možno aj preto sme sa skutočne nezblížili, chápať, to azda áno, občas aj vzájomne prispôsobiť, ale k skutočnému zblíženiu, aké by sa medzi nami dalo predpokladať vzhľadom na náš vzťah, nikdy neprišlo.
Pamäť podsúva zopár detailov: obľúbené jedlá, Ronkine makové rezance, Maťove vyprážané kuracie stehná, Ronkina záľuba v knihách, u jej brata priam posadnutosť počítačom a ešte čosi: u oboch náchylnosť k angíne, ktorá ich zaháňala často do postele, vtedy nastal môj čas, tešila som sa na tie hodiny, dni, bolo to akési vybočenie z mojich hodín a dní, takmer akoby aj z môjho života, odrazu sa zmenilo poradie dôležitostí, uvariť lipový čaj, ponatierať krajce chleba maslom a medom, čítať rozprávku, to všetko bolo oveľa dôležitejšie ako dokončiť ilustrácie, ako zapĺňať stránky môjho skicára: hodiny a dni, keď som vymieňala sestru pri deťoch, v mojom povolaní som mávala viac času, obdobie, keď som si s nimi dobre rozumela.
Perspektíva ich cesty do Alžírska vyzerala čoraz reálnejšie, Karol mal v rukách už takmer všetky papiere, Ema s deťmi ho mali po niekoľkých mesiacoch nasledovať, tri alžírske roky, takmer sme sa nevideli, situáciu sme chceli riešiť rozumne, niekoľkoročná neprítomnosť vzbudzovala ilúziu takého riešenia, zdalo sa, že nebude až také zložité uskutočniť naše predsavzatia, Karola tam pohlcovali projekty vodných stavieb, zžíval sa s novým prostredím, ja som sa doma horúčkovite vrhala do nových a nových objednávok: čas vybičovanej práce, zmierovania so skutočnosťou, že jedna cesta ostane pre nás neprístupná, že sa už ani len nepokúsime vykročiť ňou, hoci ani na pôvodnú sa už nedalo vrátiť, niekedy sa mi zdalo, že sa pohybujem v priveľmi úzko vymedzenom priestore, ktorý vlastne ani nie je priestorom, nie mojím vlastným, že kdekoľvek sa ocitnem, miesto sa vzápätí premieňa na ne-miesto, takisto to bolo s časom, akoby sa zvinul do jediného okamihu, nahustil do jediného zážitku, ktorý pohltil minulosť aj budúcnosť: bezpriestorovosť a bezčasovosť, súradnice, ktoré sa scvrkli do jedného bodu, v ňom som sa usádzala, prispôsobovala sa jeho bezrozmernosti, všetky rozmery sa stratili, pohltené príbehom, ktorý sa už nedal odvolať, na ktorý však bolo treba zabudnúť, čím skôr, tým lepšie, pre oboch, pre nás všetkých: nijaké vyhliadky na korekcie toho, čo sa raz stalo.
Za dverami sa ozvalo tiché zamrnčanie, vyskakujem z kresla, bojím sa, aby neprerástlo do postupne silnejúceho kriku, do hlasitého náreku, ktorý sa teraz po nociach občas šíri cez tenké steny paneláka do bytov vedľa nás, jednou rukou hladím Ronke tvár, spotenú, zachvievajúcu sa predzvesťou kŕča, druhú opatrne vsúvam pod paplón a zľahka nadvihujem poddajné tielko, pod ktorým prstami nahmatám ešte teplú vlahu, prihováram sa jej, aby som ju čím skôr vytrhla z hrozivého sna, ktorého podobu nikdy presne nespoznám, no ktorý sa, desivý aj vo svojej nejasnosti, vtláča už aj do môjho podvedomia, chcem ju čím skôr vrátiť z tohto sna do skutočnosti, zahryznem si pri tom pomyslení do perí, čo za skutočnosť jej to ponúkam, kam ju to lákam: hrozivý sen a nemenej hrozivá skutočnosť.
Pod dlaňami cítim, ako v útlych údoch narastá napätie, mocne stlačím chudé pliecka, môjmu tlaku odpovedá protitlak, do pokožky sa mi vnárajú drobné, ostré kostičky, hovorím čoraz hlasnejšie, takmer kričím, tvári sa, akoby ma nevnímala, konečne otvorí oči, tak ako vždy, keď sa prudko preberá zo spánku, aj teraz jej trvá niekoľko sekúnd, kým ma spozná, kým ma odlíši, do mňa sa vtedy zakaždým vlieva stiesňujúci pocit viny, nezmenšený ani vedomím, že toto som predsa nezavinila, za toto predsa vôbec nemôžem, príbeh sa rútil ďalej, bez ohľadu na naše predsavzatia, vymýval si ako potok, ako rieka svoje čoraz hlbšie koryto, čoraz silnejší prúd, čoraz divšia riava, podmieľanie brehov, zosuvy zeminy, prúd, ktorý nás strhával, nikdy nebudem schopná opísať Ronke dravosť vody, podmývajúcej nohy tým, čo si mysleli, že už stoja v bezpečnej vzdialenosti, neohrození, skláňam sa ešte hlbšie nad postieľkou a prihováram sa jej, už celkom potichu, takmer pokojne, nežne, nik iný to už teraz nemôže urobiť, kým sa jej dotýkam, hlasom a aj prstami, kým sa usilujem privolať ju naspäť, zaplavuje ma nedobré tušenie, že v tých chvíľach strmých návratov do skutočnosti, v prchavých okamihoch, ktoré sa zase rozplynú, stratia v každodennom ruchu a na ktoré by možno aj ona sama chcela čo najrýchlejšie zabudnúť, že ma v tých chvíľach nenávidí.
Naša odmlka predsa len nebola definitívna, okrem príležitostných rodinných pohľadníc, zväčša s morom a palmami v pozadí, prišiel od Karola aj list, jeden a po niekoľkých mesiacoch ďalší, nijaké vyznania, nijaké úvahy o premeškaných príležitostiach, nijaké nejasné, hmlisté náznaky: tým sme sa zasýtili už predtým, kondicionálne formy pre nás prestali existovať, museli sme sa primknúť k tomu, čo bolo a malo ostať reálnym, pre Karola: Ema, deti, projekty, možno v premenlivom poradí; pre mňa: ilustrácie, ceruzky, štetce, niekedy aj rydlá, neodpovedala som na tie listy, nielen z ohľadu na sestru, na možnosť, že by ich mohla nájsť, tak ako pred časom našla iné stopy, vtedy sme sa ich ani neusilovali zahládzať, ešte sme len tušili, že čosi sa v nás rodí, neurčito zachvieva v zárodku prísľubmi neistými už v základe, možno sme im ani sami neverili, prekvapení, zaskočení, tentoraz sa akosi nedalo porovnávať s predchádzajúcimi vzťahmi, skúsenosťami, podoba citu, akú sme dovtedy nepoznali, dokonca sme si neboli istí, či to je naozaj podoba lásky.
Alžírsko ako možné východisko, presnejšie: ilúzia východiska, opäť sa bolo treba s niečím vyrovnávať, situácia, ktorú sme už poznali, ktorú sme si pretrpeli.
Prvé týždne som jej dopriala oddych, problémom bolo zaplniť čas znesiteľným spôsobom, nový čas vo dvojici bol asi najväčším problémom, museli sme si naň zvykať, obe, jedného dňa sme si sadli za staré, trochu rozladené piano, skúšali sme štvorručné etudy, neodmietla môj návrh, ale hrala bez chuti, prsty sa jej mechanicky pohybovali po klávesoch, často sa mýlila, hoci jej part nebol ťažký, kedysi sme takto štvorručne hrávali so sestrou, hudba nás možno spájala viac ako čokoľvek iné, hoci aj hudobný vkus mala každá z nás iný, ja som najradšej hrávala melancholického Chopina, ona energického Mozarta, mimochodom, nikdy sme nemávali ani iné spoločné záľuby a už vôbec nie spoločné priateľky, bolo viac toho, čo nás, na prvý pohľad neodlíšiteľné, rozdeľovalo, ako toho, čo nás zbližovalo.
Keď Ema začala chodiť s Karolom, poslala ma raz s odkazom na schôdzku namiesto seba, musela nečakane odcestovať so svojím volejbalovým družstvom, film, na ktorý sa chystali, som si chcela aj ja pozrieť, nechápem, čo mi to vtedy zišlo na um, odkaz som mu jednoducho neodovzdala, dobehla som na poslednú chvíľu, v prítmí kinosály som potom pozorovala profil chlapca vedľa seba, nebránila sa ľahkým dotykom jeho prstov, odrazu sa ma zmocnil zvláštny, vzrušujúci pocit, akoby som vyskočila zo svojej existencie a vstúpila do cudzej, alebo akoby som sa stala vlastnou dvojníčkou, akoby som sa ponárala do vzťahu, ktorý nebol mojím, no jednou časťou akoby mi predsa patril, táto rozpoltenosť, vďaka ktorej som bola odrazu viac ako iba sebou, ktorá ma unášala do iného príbehu, mi dávala zakúsiť jeho inakosť veľmi bezprostredne, bez akéhokoľvek dištancu, prešla mnou triaška, možno čosi podobné zakúšajú mystici, sú v sebe, a zároveň mimo seba, prekračujú hranice vlastnej telesnosti, vlastnej duše, prekonávajú ohraničenosť individuálnej existencie, rozlíšenie medzi ja a ty nie je už podstatné, zážitok metafyzickej blízkosti, takmer zjednotenia, zacítila som na sebe prekvapený pohľad chlapca, postupne sa mi darilo ovládnuť triašku, z kina sme vyšli mlčky, mlčky som súhlasila, aby sme sa zastavili v malej kaviarničke, tam som sa s tak trochu previnilým úsmevom predstavila, Karol to vzal ako žart, no dotkol sa ho, to som ihneď pochopila.
Po niekoľkých rokoch, keď sa to všetko zložité, nepomenovateľné medzi nami tak nečakane začalo, vynorila sa z pamäti, neviem už ktorému z nás, tamtá spomienka, rozosmiala nás, na chvíľu vniesla do našej skľúčenosti trochu obveselenia, dotknutosť sa vytratila, ostalo len čosi nostalgické, vtedy, na začiatku, by ešte boli bývali ľahšie východiská, potom už nie, sami sme sa vysunuli do priestoru neskutočnosti, nemožnosti.
Nedávno mi Ronka povedala: nevidela si môj pohár, neviem, kde som ho položila, zajasala som v duchu, gramatika prezradí niekedy viac ako psychoanalýza, dlho jej trvalo, kým bola ochotná použiť vo vzťahu k nedôležitej súčasti bytu privlastňovacie zámeno v prvej osobe, identifikovať sa cezeň s týmto priestorom, ktorý kedysi, keď sem prichádzala na krátke návštevy, mala celkom rada.
Naše terajšie dni: ako-tak ustálené, naplnené opakovateľnosťou poskytujúcou aspoň čiastočnú istotu, že medzi ránom a večerom sa nevyskytne nič nepredvídané, neočakávané, pomaly, s nesmiernou námahou si vydobýjame zopár pevných bodov, najťažší bol prvý deň, keď som si ju sem priviedla, akoby ma nevidela, nevnímala, čo sa deje, bezmyšlienkovite kráčala popri mne, schody ju vyčerpávali, bola ešte veľmi slabá, prsty sa mi triasli, keď som vsúvala do zámky kľúč, vedľa nás stál sanitkár, prítomnosť cudzieho trochu tlmila napätie, milý chlapec, pri odchode napriahol ruku aj k Ronke, nereagovala, prehliadla ho, stála uprostred úzkej chodbičky, s hlavou sklonenou k zemi: stratená, bezradná, ľahostajná.
Keď bola menšia, veľa sme spolu kreslili, maľovali, vtedy to robila rada, presedeli sme pri sebe celé hodiny, vytvárali nekonečné seriály kreslených rozprávok, ktoré sme si my dve vymýšľali, mali sme niekoľko obľúbených postáv zrodených z našich príbehov, alebo sme vyrábali papierové bábiky, obliekali sme ich do papierových plaviek, sukničiek, svetríkov a kožúškov, usádzali za lepený papierový stolík, dávali im jesť papierové jedlá, vtedy ma začala volať Tamička, Ema ju hrešila, ale mne sa to páčilo: takmer mama, rozhodne viac ako obyčajná teta, občas mi, trocha neskôr, ak sme boli sami, hovorieval tak aj Karol, Tama alebo Tamka, z jeho úst to vyznievalo inak, nebolo možné prekonať stav medzi dvoma existenciami, bola som pripútaná k svojej jedinečnej, ohraničenej, aj keď som čoraz väčšmi túžila po tej druhej, aspoň po priblížení k nej; pomenovanie presne vymedzujúce hranice toho, čo malo byť pre mňa v prítomnosti aj budúcnosti možné, čo oddeľovalo sféru nedosiahnuteľného, nijaké mystické zážitky, nijaké prekračovanie individuálneho, ohraničeného, nijaké vstupovania do inakostí, akýchkoľvek, nijaká metafyzická triaška, presne určené, neprestúpiteľné územia žitého, bolo ja a boli tí druhí, každý v sebe, vo svojej uzavretosti, musela som sa zmierovať so svojím tamíčkovským bytím: s medziexistenciou.
Úryvok poviedky z knihy Káva s Bachom, čaj so Chopinom, ktorá práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
