Rozjasňovanie zlatých pohárov

Rozjasňujem zlaté poháre,

má prísť

človek zo sveta, ktorý sám stvoril,

do sveta, čo som vystavala vo mne,

idem sa zblázniť od šťastia,

že sa budeme rozprávať

v jazyku ikôn,

idem si nohy dolámať,

zakrvaviť sa darmi, derúcimi sa znútra

do dlaní, idem sa zabiť,

utekajúc mu naproti

v ohnivých kruhoch na predmestí;

nespratné krídlo z jaskyne filozofov,

zdvojené oko,

ktorým treba do lebky vložiť

mince a potravu pútnikom.

Výchova k vizionárstvu

Videla som to v debutantskom filme –

igelitový sáčok sa vzniesol z dlažby,

vdýchol do seba vietor

a poddal sa letu,

tancujúc svoje flamenco

pred kioskom,

pred oknami nemocnice Matky Terezy,

akoby to bola duša,

trblietavá hmlovina,

ktorá sa pripojila

k projektovaniu chrámu,

k výsluchu politického väzňa,

k miske, čo vypadla z rúk a skotúľala sa

na zem.

Až mi je mdlobne, duša, keď vidím

ako sa po bielych kameňoch rútiš

do čiehosi srdca, vždy

do srdca.

Štvorčekované zošity

Na štvorčekovanej mriežke spovedníka

vedie si moja duša záznamy,

po rokoch otvárajúc vnútorný čas,

uložený v truhličke

s cennosťami.

Spoveď je nesúrodá, bez začiatočných písmen

a bez bodiek, miestami tvrdá,

miestami neistá:

• vrece s Dubčekovým telom na Ruzynskom letisku
• bytostné stretnutie pripomína morskú nemoc
• evanjelium nemá telo
• milovať značí nechať sa klamať

hovorí o tom, čo sa stalo aj čo sa ešte len stane,

lebo všetko je ukryté v slovách,

v tých sladkých kúskoch

prvej ovocnej stravy,

ktorú keď človek vložil do úst,

zažiadalo sa mu mäso.

Vaňa plná milosti

o exekúcii majetku Augustíny D.,

Kľačím vo vani

a čítam súdny spis

ktorá sa v päťdesiatych rokoch

postarala o deti po popravenom

a domohla sa vyššej spravodlivosti,

keď jej vrátili vaňu s obitou gliedou,

bielu medvedicu na štyroch labách.

Vaňa plná milosti

stála na popraskanom betóne

a večer, keď sa detskou únavou

rozochvela voda,

spoza rozhorúčenej pece prichádzal otec.

Vravel: Som nevinný

a tieto dve slová boli mydlo i uterák,

sladká pena

z rozkmásanej vody života,

ktorá sa premieňala

na zlaté prasiatko šťastia. 

Durasová medzi morskými vtákmi

Chcela som si s tebou vypiť, Margueritte,

rozpoznala som ťa

medzi morskými vtákmi,

povznesenú nad knihu z piesku,

v ktorej slová

zanechávajú stopy po ľuďoch,

krívajúce texty,

marivo.

V prístavnej krčme

si mi vyškriekala pieseň:

Písanie je ničivá sila,

vnikne pod kožu,

odníme oči a ústa,

vyžiada tvár.

Písanie je appel platz

na bielom papieri.

Písanie je láska,

bez ktorej sú všetky otázky

bezpredmetné.