Vyhľadávanie
DNES NA VÝCHODE
Najvyšší trest
Sudca Kešeľa má fixné rituály. Neznáša zmeny. Nenávidí prekvapenia. Kávu si dáva presne päť minút po príchode do pracovne. S dvoma cukrami, mliekom a balíkom novín. Kávu starostlivo zamieša, vypije na jediný dúšok, vezme noviny pod pazuchu a ide tam, kam na rozdiel od pešej zóny ani on nechodí na rangeroveri.
Kým mieša kávu, prezerá si titulné strany. Lokálny bulvár vyzerá sľubne. Košický boss pred súdom! Kto sa bojí výpovede Veľkého Sašu? Nikto. Alexander Ferko vie, že dostane doživotie. Ale lepšie žiť v base ako nežiť vôbec. Stále je šanca, že ho raz pustia. Nepovie nič. Kto tým pisálkom hovorí všetky sprostosti, čo dokážu popísať?
Zaplavia migranti aj Slovensko? Maďari už stavajú plot! – Pri Humennom spadlo ďalšie ukrajinské ultraľahké lietadlo – Svetové hviezdy erotického priemyslu v Košiciach! Romana De Ville vystúpi v live show na erotickom veľtrhu
Fuj, to akože budú trtkať pred obecenstvom? Sudca si prejde prstom po nose, zatne prsty na nohách. Vezme plátok a ide na pešiu zónu.
Dáva pozor, aby mu zasa nepadol mobil do misy. Položí ho na držiak s papierom. Sadne si, otvorí noviny, pozerá na Romanu De Ville. Tvár je mu povedomá. Určite z internetu. Bradavky má prekryté ružovými hviezdičkami. Škrabáci vydrbaní, slušných ľudí vláčia bahnom, ale ku kurvám sú ohľaduplní, pomyslí si. Zatlačí, prudko sa vznesie nad misu a vyletí z kabínky aj s dverami. Na prekvapeného sudcu padne stena. Alebo on na stenu. To som ja…? preletí mu hlavou najprv udivená myšlienka a vzápätí masívna porcelánová črepina.
„Bomba v hajzli? Ale hovno!“
„To tiež. Všade. Skoro na každom kúsku Kešeľu.“
„To akože normálne mu dali bombu do misy?“
„Pod misu. Technici zatiaľ nemajú iné vysvetlenie. Musím končiť, zvoní mi druhý mobil. Odo mňa to nemáš.“
„Večer káva?“
„Káva.“
Miki Miko sedáva chrbtom k stene. Aby videl vchod. Schlesinger zase zostal s nekrytým chrbtom. Nevadí. Za tie dve desaťročia, čo stihol naštvať bezmála každého mafiána, siskára, politika, tunelára, finančníka aj developera, sa síce tiež stal paranoidným, no Miki oproti je spoľahlivejšou ochranou ako múr za chrbtom.
„Vitaj.“
„Čau!“
Schlesinger dusí cigaretu v masívnom sklenenom popolníku, ktorý musí pamätať minimálne súdruha Jakeša, ak nie Husáka. Je v ňom hlboká prasklina. Radšej veľmi netlačí. V espresse U Patkaňa je lepšie netlačiť na nič. Niečo by sa mohlo rozbiť. Alebo zlomiť. Popolník. Stolička. Sánka. Kým dosadne na rozheganú stoličku, v ústach má ďalšiu camelku. Ani Mikovo školené oko nepostrehlo, kedy ju vytiahol a zapálil. Zrejme tam horela, už keď dusil prvú.
„Toto by ťa určite zabilo. Ale nestihne,“ nahrá Miko na rituálny smeč a vezme si jednu cigaretu. Odpáli si od Schlesingerovej.
„Nestihne, lebo keď ty zomrieš na rakovinu pľúc, do týždňa ma dajú dole,“ prichádza nacvičená odpoveď.
„Na druhý deň, Pali. Ty si vždy vedel, ako si narobiť kamošov. Ale napísať sudcovi, ktorého odpálili bombou na hajzli, výpočet minulých prúserov namiesto nekrológu, to je aj na teba dosť cez čiaru. Toto ti v redakcii jak mohli pustiť?“
„Furt nás žaloval,“ mykne redaktor plecom a hlboko nasaje dym. „Vieme, ktorý z tých prúserov ho nakoniec dostal?“
„Nevieme. Na rozdiel od teba, pán redaktor, bol pán sudca v kolektíve obľúbený. Keď zobral, vždy aj vybavil. Aj sa vždy pekne podelil. Choval sa jak debil, ale veľmi užitočný debil. Všetci ho ľúbili. Kolegovia, advokáti, živáni. Fakt všetci.“
„Fízli?“
„Koho serú fízli?“
„Tiež pravda. Tak ale zasa na súd s bombou, to neni len tak. Kto sa tam mohol dostať?“
„Upratovačky, súdni úradníci, prokurátori, advokáti, údržbári, zapisovateľky, siskári… asi aj niektoré novinárky. Hocikto. Je to súd, nie trezor národnej banky.“
„Takže tma?“
„Tma. Zatiaľ.“
