Vyhľadávanie
V malom parku na námestí, tam celkom vzadu, kde v máji kvitne orgován, sa nevedno odkiaľ zjavil psík.
Od toho jarného dňa každý deň sedával v tráve, pobehoval alebo preliezal orgovánovú húštinu.
Nik nevedel, čí je to pes, odkiaľ prišiel, ani čo vie.
Všimli si ho mamičky, ktoré po chodníkoch vozili svoje bábätká.
„Mali by sme zavolať toho človeka, čo chytá túlavé psy,“ povedala jedna z nich.
„Ale prečo?“ zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný! Ani len nezabreše, aby nám nepobudil detičky.“
„Skromný je,“ uznala prvá mamička. „Čo iné mu aj zostáva, keď nie je ani pekný, ani veľký, ani múdry?“
„Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Hlupáci nebývajú skromní.“
A pobrala sa domov prebaliť dcérku, lebo sa jej v kočíku rozplakala.
„Len ho pekne nechajte na pokoji,“ zavolala na rozlúčku ostatným mamičkám.
Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený. Veď ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete. Ani pána, ani búdu, ba ani len dvor, v ktorom by ho vždy čakal dajaký vlastný kút.
Nemôžem ďalej takto žiť, povedal si v ten deň, keď prestal byť ufňukaným šteňaťom. Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujem po svete, a to ma už neteší. Sám vidím, že by som sa mal pustiť do dákej užitočnej roboty.
Psík bol svetaskúsený, veľa toho videl na svojich túlačkách. Vedel, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy, ako si vedú na prechádzku svojich pánov. Videl hlúpe teriéry, chlpaté pinčlíky a bezočivé jazvečíky, ako krížom-krážom po chodníkoch vláčia svoje panie, uviazané na remencoch.
Dlho takto pozoroval psí svet a všeličo sa mu v ňom nepáčilo.
Jedno však pochopil: že bez vlastného človeka je každý pes smutný a zbytočný.
Rozhodol sa teda, že si svojho človeka nájde.
A už si ho aj vyhliadol.
Nebol to síce bohvieaký veľký človek, chodil iba do prvej triedy, ale bol vážny, chudý a pehavý, a to sa psíkovi náramne páčilo.
Tak sa mu to páčilo, že sa celé dni motal po parku a čakal, kedy sa na druhej strane ulice otvorí brána školy.
Nie že by nevedel, kedy sa tá brána otvorí. Ako každý poriadny pes, aj on mal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali, kedy má prísť ten, koho máme radi.
Vedel, že to nebude skôr ako o dvanástej.
V parku sa celý deň potĺkal preto, že ho okrem toho chudého pehavého chlapca už týždeň nič nezaujímalo.
Jedného dňa sa psík osmelil a keď šli deti zo školy, vybehol z orgovánovej húštiny a postavil sa chlapcovi do cesty.
Na to treba dosť odvahy, lebo deti sú všelijaké. Niektoré bijú nepekné malé psíky, naháňajú ich a všeličo do nich hádžu.
Tento psík sa však osmelil a stal si chlapcovi do cesty, aby upútal jeho pozornosť.
Chlapec zastal. Psík sa naňho tak sústredene díval, že od veľkého sústredenia zabudol položiť na zem pravú prednú labku.
Chlapec sa sklonil a začal zdvihnutú labku prezerať, či v nej nie je zabodnutý dajaký tŕň alebo pichliač.
Psík sa zahanbil, lebo labka bola síce celkom zdravá, ale špinavá až hrôza. Rýchlo ju položil na zem, kde už nevyzerala tak krikľavo, a začal chlpatým chvostom robiť taký vietor, že sa rozkvitnuté kvety na hriadkach len tak ohýbali.
Chlapec prekvapene pozrel psíkovi do očí.
Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa mu človek pridlho díva do očí. Uprený pohľad psa uráža i hnevá. Prečo – to vedia iba psy a ľuďom to neprezradia.
Náš psík však pohľad vydržal, lebo si hneď na začiatku všimol, aké má chlapec teplé hnedé oči so svietiacimi hviezdičkami uprostred.
Aj chlapec videl hviezdičky v psíkových čiernych očkách.
Slniečko totiž svietilo na všetkých rovnako a zažíhalo hviezdičky v očiach ľudí i psov.
Keď sa školské deti premleli a park stíchol, povedal chlapec psovi: „Čí si ty, psíček? Ako sa voláš?“
Ja? začudoval sa psík. Nuž ničí. Ja som iba sám svoj. Preto sa aj volám jednoducho – Psík.
„Hľadaj si pána,“ pokračoval chlapec, „lebo keď sa budeš potulovať sám, chytia ťa a prídeš o život.“
Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sa nepohol, len začal chvostom víriť taký vietor, že sa rozkývala už aj orgovánová halúzka. Mňa že niekto chytí? Chytiť som sa nedal, ani keď som bol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalo od strachu...! A pána nechcem. Ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí na remencoch. Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode. Postarám sa ja o neho, aj keď ho nebudem mať na remenci. Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil. A budem pri ňom vždy...! Ale pána nechcem. Ani paniu. Rád by som mal chlapca... Teba. Ty sa mi páčiš.
Chlapec vybral z vrecka zelenú guľu, rozlomil ju a polovicu podával Psíkovi.
„Mám iba jablko,“ povedal, „vezmi si, zíde sa ti trošku vitamínov.“
Pes nerád žerie neznáme veci, a vôbec si už nepotrpí na vitamíny. Okrem toho sa Psíkovi v to ráno pošťastilo uchmatnúť kus klobásy, keď nešikovný učeň prenášal tovar z auta do mäsiarstva. Bol preto celkom prejedený.
No jablko si vzal. Predsa neurazí pekného chlapca! Ojój, žrali sme my už aj horšie veci! Raz-dva schrúmal pologuľu. Akurát čo mu z očí vypadli slzy a fúzy sa zježili od nechutného hltu.
Potom odprevadil chlapca domov.
Cestou mu dvakrát zachránil život.
Raz na kraji parku, keď brechaním dovtedy zdržiaval chlapca, kým ulicou neprefrčali tri bicykle a jeden detský kočík.
Druhý raz – keď sa k nemu chcel pripojiť mocný odporný chlapec, iste veľký bitkár. Psík sa doňho pustil a odháňal ho dovtedy, kým mocný chlapec so smiechom neustúpil.
Vtedy už prichádzali k domu, v ktorom chlapec býval. Bráničkou vošli do veľkého dvora, plného zelených stromov.
„Nevedel som, že si taký jedoš,“ smial sa Psíkovi chlapec, „myslel som, že vôbec nemáš hlas.“
Psík podskočil od pýchy a hybaj späť k bráničke. Práve ňou vchádzal do dvora akýsi pán, ktorého zastavil výhražným brechotom.
Chlapec sa obzrel.
„Toho pusť,“ povedal Psíkovi, „je to môj otec.“
O tom, že chlapci majú otcov, Psík nikdy nepočul. Vôbec nemal chuť púšťať do chlapcovho dvora kadejakých ľudí. Keď však videl svojho chlapca rozprávať sa s pánom celkom priateľsky, stíchol a trošku odstúpil.
„Čí je ten pes?“ spýtal sa pán.
Psík sa poponáhľal a vbehol za chlapcom na schodište, aby pánovi ukázal hlavne to, čí je ten chlapec!
Pán sa naň zahnal a skríkol: „Ideš, ty blcháň!“
„Ako môžeš vedieť, že má blchy?“ povedal chlapec.
Psík podskočil, predbehol chlapca, už ho čakal hore na plošinke.
Ale ja mám blchy! Pravdaže mám. Nie som zas až taký chudobný, aby som nemal ani blchy! Bĺch mám toľko, že by sa nepomestili hádam ani do dvoch veľkých psov...
„Vieš čo?“ pošepol chlapec Psíkovi, „počkaj ma vonku.“ A vošiel za otcom do veľkých hnedých dverí.
Počkám, skákal Psík dolu schodmi, mne by sa i tak nechcelo sedieť v tvojej búde. Mám predsa vonku robotu – musím strážiť tvoj dvor.
A začal strážiť dvor tak statočne, že sa raz-dva splnilo, čo za desať rokov nedocielila veľká tabuľa, pribitá na chlapcovom dome: »Nerobte z dvora verejný priechod.«
Tabule si nevšímal nik. Ale Psíka, bojovne vykúkajúceho z bráničky, si všimol každý. Stačilo dva-tri razy zavrčať a cudzí ľudia dvor radšej naďaleko obchádzali. Niekedy vkĺzol cudzí človek do Psíkovho strážneho rajónu bráničkou na druhom konci dvora. Ďaleko však nedošiel. Psík ho cez svoju bráničku von nepustil. S prenikavým brechotom ho cez dvor s hanbou hnal späť.
Domovník si mädlil ruky – bol rád, že mu konečne prestali cez dvor chodiť cudzí ľudia. Už nemal kto vláčiť z ulice kadejakú špinu a odhadzovať na zem autobusové lístky.
„Šikovný pes,“ povedal chlapcovi natešene, „vyzerá ako niktoš, ale do svojej roboty sa rozumie.“
Ako niktoš? hútal chlapec, keď sa rozišiel s domovníkom.
„Ty že vyzeráš ako niktoš?“
Chlapcovi sa Psík celkom páčil. Nuž ale – keď si ho lepšie poprezeral, videl aj on, že biele fliačiky má od špiny popolavé a všetky labky obuté do čižmičiek z uschnutého blata.
„Počkaj tu,“ rozhodol sa odrazu, „ale dívaj sa stále na balkón. Keď ti dám znamenie, vybehni do bytu. Rozumieš?“
Čožeby Psík nerozumel? Beztak sa vždy díval na chlapcov balkón. Jedným okom naň poškuľoval aj vtedy, keď mal so strážením najviac roboty. Nie preto, že mu chlapec z balkóna hádzal všelijaké pochúťky. Kdeže! Díval sa naňho preto, aby vedel, koho má do dvora pustiť a koho nie.
Psík by najradšej nebol púšťal nikoho, ale keď mu chlapec z balkóna dal pokyn: „Toho pusť!“, poslušne odstúpil a človeka pustil. Veď dvor patrí chlapcovi, on nech rozhoduje, kto doň má a kto nemá vstúpiť...
Vošiel teda chlapec na schodište a Psík ostal pri bránke. Roboty veľa nebolo, nuž si sadol, zdvihol hlavu a pozoroval balkón na druhom poschodí.
O pár minút vybehol na balkón chlapec.
„Vzduch čistý,“ zavolal tlmene, „poď hore!“
Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletel Psík hore schodmi. Keby bol vedel, čo ho v chlapcovej búde čaká, možno by nebol tak upaľoval. A možno aj hej... Ktože sa vyzná v takom neobyčajnom psovi, ktorý ešte nedávno bol obyčajným tulákom?
Istá vec je, že keď preletel dverami, všetky labky sa mu podlomili od veľkého strachu. Naľakal sa, chudák, čistoty, akú v živote nevidel. A niet sa čo čudovať, veď odmalička žil na uliciach, ba i na smetiskách.
„Neboj sa,“ povedal chlapec, „nič zlé sa ti nestane.“
Vysúkal rukávy, zodvihol špinavého Psíka a vložil ho do obrovského bieleho koryta.
A v tom koryte bola voda!
Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať. Steny však boli klzké, zošmykol sa, ňufákom padol do vody a v úzkosti začal plávať.
Plávať vie každý pes už od narodenia. Aj tento Psík vedel, i keď s vodou sa v tej chvíli zoznámil po prvý raz v živote.
„Nesmieš tak špliechať!“ skríkol chlapec a vybral Psíka z vody, „pokojne stoj, aby som ťa mohol namydliť.“
Psík poslúchol, a keď ho chlapec postavil do vody, ani sa nepohol. No, to vydržíme! Mydlo je tiež nemilá vec, ale veď chlapec už dá pozor, aby mi celkom nevypálilo oči. Oplachuje ich čistou vodou, a tak sa vlastne všetko dá celkom dobre vydržať.
„Teraz ťa strčím pod vodu,“ vysvetľoval chlapec, „len nos necháme vonku, aby mohol dýchať. Uvidíš, ako sa blchy utopia!“
Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržia všetko. Ľadový severák, mráz i sneh, kdeže by sa tie zľakli vody. Len sa ty o ne nestrachuj!
„Nevedel som, že si taký chudý,“ povedal chlapec, keď zakrúcal Psíka do osušky, „a maličký...“
Psík pozrel na chlapca, aký je bez kabáta drobný a chudučký, a všetko sa mu zdalo v najlepšom poriadku. Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivo prežil očistný kúpeľ. Keby nebolo pri tom chlapca, bol by kúpeľ pokladal za najhorší zážitok svojho psieho života. Vydržal ho len kvôli chlapcovi. Keby bol chcel, vyskočí on z klzkého koryta a zuteká hoc aj namydlený!
Pravda, na dvore sa už potom cítil parádne. Biele labky mu svietili, že si musel dávať pozor, aby neoslepol. A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať, v akom sa to prechádzajú zamatovom kožúšku. Lebo veru kúpeľ skoro všetky v zdraví prežili.
„Aký krásny psík,“ zastavovali sa ľudia neďaleko bráničky, „keby nemal gazdu, hneď by sme si ho vzali.“
Ale Psík na nich brechal, lebo sa mu také reči vôbec nepáčili. Mám svojho chlapca, vyštekával, a tomu vôbec nezáleží iba na kožuchu ako vám! A vysoko skákal od pýchy, že si našiel chlapca zo všetkých chlapcov najmúdrejšieho.
V tej chvíli zamieril do bráničky domovník. Bol si v stánku kúpiť noviny a teraz sa chcel vrátiť domov.
Psík sa rozbrechal a jedným okom zaškúlil na balkón, či chlapec rozkáže domovníka pustiť, alebo nie. Lebo z dvora síce púšťal Psík každého, ale do dvora bez chlapcovho dovolenia – nikoho. Vytrvalo brechal na rozzúreného domovníka a čakal, aký rozkaz priletí z balkóna.
Chlapec však v tom čase upratoval kúpeľňu. Zmýval z kachličiek rozfŕkané mydliny, sprchoval vaňu a utieral porozlievanú vodu. Z dvora nič nepočul. A keď po chvíli vyšiel na balkón rozprestrieť mokrú osušku, stál Psík na dvore, díval sa na chlapca a veselo šibal krásnym chlpatým chvostom.
Pán domovník si namosúrene čítal noviny na lavici pred stánkom. Čítal a kul pomstu...
Na druhý deň, keď Psík viedol svojho chlapca zo školy, bola bránička zatvorená.
A keby len to! Ešte na nej visela aj tabuľa s nápisom: »Psom vstup prísne zakázaný!!! «
Chlapec sa zarazil.
Potom však zdvihol psíka na ruky a povedal: „Vstup je zakázaný, tak teda nevstúpiš na vlastných nohách. Ja ťa prenesiem.“
Lenže pán domovník Psíka už vyzeral a spustil na obidvoch taký krik, že sa chlapec radšej obrátil a vyšiel aj so psom z dvora.
Dlho chodili ulicami a rozmýšľali, čo teraz robiť.
V starostiach zašli až na kraj mesta k Nábytkárskym závodom a z dlhej chvíle si začali prezerať skrine, gauče a kreslá, naukladané pod dlhou strechou.
Začalo sa už aj stmievať.
Zrazu sa Psík strašne rozbrechal a vyrazil ako šíp k bráne závodu. Chlapec pobehol za ním.
Vo dverách malého vysvieteného domčeka, prilepeného k veľkej bráne, stál sivovlasý dedko a usmieval sa na rozpajedeného Psíka. Tak sa naň usmieval, že Psíkovi sa odnechcelo ďalej robiť štabarc. Stíchol a stál len tak bez roboty s labkou zvedavo zdvihnutou.
„Smelý psík,“ pokýval hlavou dedko a vybral z úst fajku. „Aj milý, rozumný. Vie rozpoznať ľudí. Zlodeja by zbadal aj v najtmavšej noci a potom mu už beda! Ani pohnúť by sa mu nedal, nieto ešte kradnúť.“
A stál a s úľubou hľadel na Psíka.
„Mohol by si mi ho predať, chlapček,“ povedal zrazu. Psík sa zľakol a zľakol sa aj chlapec.
„Nemôžem, deduško,“ pokrútil chlapec hlavou. „Je to môj kamarát a bezo mňa by nechcel byť. Ani ja bez neho.“
„Škoda, škoda,“ zosmutnel dedko, „veď ja by som ho dobre opatroval. Pracujem tu ako nočný strážnik, a veru mi je cez noc smutno samému. Aj zlodejov sa bojím. Starý som, oči aj uši mám slabé, ktovie, či by som ich zavčasu počul. Zišiel by sa mi takýto bystrý a smelý pomocník...“
Chlapec zdvihol Psíka, držal ho na rukách a dlho, dlho rozmýšľal. Ešte sa aj poprechádzali okolo Nábytkárskych závodov. Iba potom, keď sa vonku už celkom zotmilo, vošiel chlapec so Psíkom do vysvieteného domčeka.
Dedko až vyskočil od radosti.
„Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. Ale mohol by som vám ho na noc požičiavať.“
„Vysvetli, ako to myslíš,“ kývol dedko, „aby to bolo dobré aj pre nás aj pre neho.“
„Myslím to tak,“ povedal chlapec, „že v noci by tu strážil vás i všetok nábytok, lebo on je naozaj dobrý strážca a bez roboty byť nemôže. To nie je taký psík, čo by sa rád doma vyvaľoval pod stolom. Pospí si chvíľočku hocikde a hocikedy, ale zbadá všetko aj v spánku a hneď je na nohách.“
„To som si všimol,“ prisvedčil dedko a krájal napoly chlieb, natretý paštétou, „práve preto sa mi zapáčil.“
„Tak v noci by bol tu,“ pokračoval chlapec, „ale ráno by sa mu služba skončila. Pustili by ste ho, aby mohol prísť za mnou. On už vie, kde ma kedy nájde.“
„Súhlasím,“ povedal dedko, „ja i tak celý deň spím a taký živý psík by sa v izbe aj nudil. Len jedno ti nemôžem zaručiť: či na teba nezabudne. Poviem ti to rovno, že sa oň budem starať ako o kráľa.“
„Nezabudne,“ usmial sa chlapec, „v tom som si istý.“
Ešte niečo Psíkovi pošepol, pohladkal ho a vyšiel do tmy. Celou cestou domov utekal, aby sa rodičia oňho nebáli a nedali ho zháňať po meste.
Psík chvíľu nervózne pobiehal, ale keď mu dedko na privítanie podal polovičku svojho chleba, vzal si, lebo bol už veru poriadne vyhladnutý .
Práve rozmýšľal, či sa predsa len nepustiť za svojím chlapcom, aby sa mu v tme niečo nestalo, keď zachytil slabý šramot. Zabrechal a vyrazil do skladu pod dlhou strechou.
Zlodej to síce nebol, ale ani mačka sa nemá čo rozkladať na ružovom ľudskom gauči.
A keď už bol v sklade, rozbodal sa Psík, že si to tam trošku poprezerá. Pustil sa blúdiť pomedzi skrine, gauče i kreslá. Ňuchal, fučal, pobrechával a vrčal, aby aj myši, mačky a potkany vzali na vedomie, že je koniec nočnému vyčíňaniu v mäkkých čalúnených zákutiach. Preňúral sklad krížom-krážom, povyháňal, čo sa dalo, a keď robotu skončil, pustil sa ostražito k domčeku.
Dedko si práve prihrieval na variči svoju polnočnú polievku. Smutne ju miešal drevenou lyžicou a Psík sa z prahu díval, aký je dedko v tom nočnom domčeku opustený a sám.
Huncútsky sa prikrčil a prihovoril sa dedkovi veselým štekotom.
Dedko sa mykol a od prekvapenia si sadol na stoličku.
„Ty si tu?“ potešil sa, „A ja som ťa už oželel. Reku, ušiel mi za svojím chlapcom, kdeže by taký šikovný psík vydržal pri starom človeku...“
Vzal tanier, odlial doň polovicu polievky a ponúkol Psíkovi. Svoju polovicu začal vyjedať z rajničky.
„Ostaň to so mnou,“ povedal dedko, keď dojedli. „Rozdelím si s tebou všetko, čo mám, aj keď to nie sú bohvieaké maškrty. Som sám a varím dosť zle, ale hladom zato neumrieme.“
Vtedy sa Psík rozhodol. Naozaj chcel ešte tej noci ujsť za svojím chlapcom. Pravda, keď videl dedka v domčeku smútiť, už si nebol taký istý, či to aj urobí. Ale aby si dedko myslel, že mu jeho polievka nechutila a nebodaj beží za dákymi maškrtami, to už skutočne nemohol pripustiť. Ostane s ním pekne až do rána.
Vybehol obhliadnuť sklad a hneď sa aj vrátil, aby ho dedko videl a nebol smutný.
Tak to robil celú noc. Len chvíľkami si čujne zdriemol v kúte na mäkkom ležovisku, ktoré mu dedko uchystal zo starého kabáta.
A robil to tak nielen v tú noc, ale ešte po mnoho, mnoho nasledujúcich nocí.
Iba keď prišlo ráno a dedko sa poberal domov, vyrazil Psík z domčeka ešte pred ním. Ledva stihol brechnúť na rozlúčku, aby dedko vedel, že sa s príchodom tmy znova vráti.
Trielil k chlapcovmu domu. Chcel tam byť zavčasu, čakať na svojho chlapca a krásne ho privítať, keď vyjde z bráničky.
Do školy už bežali spolu. Psík ostal v parku a chlapec vošiel do brány.
Kedykoľvek sa však pozrel z obloka prvej triedy, videl Psíka v parku. Pobehoval tam, alebo len tak čakal.
Pri tom čakaní na chlapca sa Psík niekedy aj zamyslel. Raz nevedel pochopiť, ako sa to všetko s ním zomlelo. Ešte sa pamätal, aký bol opustený a ako túžil nájsť si svojho človeka – a teraz má odrazu dvoch!
Dedka si obľúbil a ochotne k nemu chodil do nočnej služby.
Zo všetkých ľudí na svete však mal predsa najradšej svojho chudého, pehavého chlapca, medzi všetkými pánmi, paniami a deťmi – najkrajšieho.
Všetky psy v meste už poznali Psíka s chlapcom. A všetci ľudia v meste poznali chlapca so Psíkom.
„To je zaujímavé,“ čudovali sa mladé mamičky, „ako sa ten psík zmenil. Celkom dobre vyzerá. A ako len dbá o čistotu!“
A pritom je stále tichý a skromný, hoci by sa mohol už aj nafukovať. Je to predsa veľmi pekný a múdry pes. Ako tu len verne vyčkáva toho svojho drobného chlapca...“
„Vždy som vám vravela, že hlupáci nebývajú skromní,“ povedala mamička s červeným kočíkom. „Skromné bývajú len múdre hlavičky!“
Brána školy sa otvorila a mamičky stíchli.
Okolo nich prebehol šťastný Psík so svojím pehavým chlapcom.
