Vyhľadávanie
Niečo sa musí stať
Keď sa náš hrdina vrátil domov z krčmy a sadol si na posteľ, počúvajúc ženin dych, začul kdesi v najhlbšej hĺbke svojej duše otázku: „Majú ťa v krčme radi?“ A hlas odpovedal: „Hej, radšej ako žena, ktorá tu spí.“ Myšlienka sa stala veselou a v tejto nálade náš hrdina zaspal. Vo sne omladol o tridsať rokov, mal teraz desať rokov, bol šuhajkom a volal sa Janíčko. Keď sa prebudil, bol nahnevaný na seba aj na všetkých, s ktorými dnes besedoval. Hovoria stále to isté, tak ako on, ale to nie je najhoršie. Keď sa hovorí stále to isté, vyzeráme stále takí istí, bez ohľadu na skutočné zmeny. Žena nemôže pochopiť, že do krčmy chodí človek za iným cieľom, než je pitie. A preto ju treba zobudiť a porozprávať sa o tom, nech nie je taká sebavedomá, nech má trocha výčitky svedomia, že kántri manžela a chce ho ukrátiť o zážitky, ktoré jej nie sú dopriate... „Anička, zobuď sa, nespi, niečo ti musím hneď povedať,“ povedal náš hrdina zreteľným hlasom, ako keby bolo ráno. Žena vstala a išla k oknu, odhrnula záclonu: pravdaže, nebolo ráno. Zažala svetlo, aby pozrela na hodiny. Ukazovali pol jednej. Bez slova si ľahla, obrátila sa na druhý bok. Muž potľapkal paplón a išiel k svojej posteli, ktorá stála asi meter od ženinej. Vtedy žena vyskočila, schmatla metlu s dlhou rúčkou a buchla muža po hlave. Keď ťahala metlu späť, rozbila luster. Povedala mužovi, že je ožran, a skúsila zapáliť svetlo. Žiarovky blikli a vybili poistky. Zatiaľ čo žena išla na chodbu k poistkám, muž sa hodil pod posteľ a skryl sa pri samej stene. Povedal si: „Nech ma hľadá.“ Žena opravila poistky, pozametala sklo z lustra... podľa rytmu zametania vybadal náš hrdina, že manželka ho hľadá a je jej čudné, že zmizol. Ale jeho únik bol taký nečakaný, nový! Ako by jej mohlo zísť na um, že pôjde pod posteľ? Keď pozametala, zhasla a opatrne si ľahla. Muž si nahmatal boľavé miesto na čele, tiekla mu krv. Aj na dlážke bola krv. Hoci bol jeho pohyb takmer nečujný, žena ho začula – pravda, nevedela, odkiaľ ten zvuk ide. Opäť zažala svetlo a pristúpila ku skrini. Zamkla skriňu, totiž iba chcela zamknúť, lebo predpokladala, že muž je v skrini a nemôže byť zamknutý... V prvej chvíli sa nevedela zorientovať, na ktorú stranu sa kľúčik otáča. Skriňa sa otvorila, muža nevidno. „Ja idem spať, nechcem viesť nijaké reči. Kde si?“ Muž mlčal. Ale pomyslel si: „Keď tu vykrvácam, zavrú ju na pätnásť rokov.“ Chvíľu sa mu páčilo, že zomrie a že jeho vrahyňa bude potrestaná. Ale ktovie, ako dlho musí človek krvácať, aby zomrel. Možno ho zachránia a zostane mrzákom... Bude treba vyjsť spod postele! „Kde si?“ pýtala sa ešte raz žena zívajúc. Ale odpoveď nedostala. A spod periny povedala: „Sľúbila som ti, že ak prídeš aj dnes opitý, dostaneš metlou...“ V jej hlase bolo cítiť trocha ľútosti. „A ak prídeš aj zajtra opitý, čo je pravdepodobné, tak budeš prekvapený. Ja tu nebudem.“ Mužovi nebolo jasné, ako bude dopredu vedieť, že je opitý. Iste je už nachystaná na odchod. Už sa dohodla so sestrou; tá ju presviedča dvadsať rokov, aby odišla od manžela. Neuvedomujú si, nešťastné ženy, že bez mužov sú celkom nič.
