Dážď, hovoríš

Dážď, hovoríš, a naťahuješ á.

Akoby sa celý deň dal obsiahnuť

jediným tichým výkrikom.

Kuchyňa žiari do šera,

zvonia príbory,

mačka líže krvavý fľak na dlážke.

Počujem len ž a ď vyslovené spolu

jej drsným úzkym jazykom.

Dážď, šepkáš...

A dé znie ako zívnutie,

loď vnárajúca sa do noci.

Dážď, vravíš, a mlčíš po tom slove,

akoby už nič

okrem toho nebolo skutočné.

Hostina

V žalúdkoch nám ticho spia duše zjedených zvierat.

Bozkávame sa.

Láska vždy kvitne na hromade kostí a kusoch mäsa.

V tom spočíva prchavé

tajomstvo života.

Príbory zvonia a zjedené zvieratá

pomaly dvíhajú hlavy,

otvárajú unavené oči.

Pozorujú nás, ako žijeme nadoraz,

ako dômyselne

opotrebovávame svoje telá.

Ako sa nám zakaľujú oči.

Ako vstávame od stola a pozeráme

do číreho vzduchu.

A za nami sa týčia konštrukcie z kostier

a nestále vône.

Mravce trpezlivo rozoberajú krajec chleba v záhrade.

Mačka chlípe žĺtok z rozbitej škrupiny.

Dážď nám umýva horúce tváre.

Smejeme sa dlho do noci.

Zatiaľ čo v tienidle lampy

umiera obhorený nočný hmyz.

Bezhlavé dni

Bezhlavé dni sa

vo svetroch túlia k sebe

na dne vzdušného mora,

čakajú, že im bude chladno,

ale zatiaľ iba končí leto.

Žiadne poď ku mne, zohrejem ťa,

nijaké dýchanie do dlaní.

V zátoke pristála loď,

ľudia nastupujú a vystupujú,

odhrýzajú si z rýb a držia sa za ruky.

Ryby sú surové a ľudia tiež.

Sú bezstarostní a nedeľa tiež.

Ibaže by nebola

nedeľa,

ibaže by to bolo

kdesi celkom inde.

Dôvody

Rada prelieva slzy pri krájaní cibule,

každá vec potrebuje svoj vlastný dôvod.

Pri cibuli sa nemusí

nasilu smiať,

veď predsa sústredene vedie každý rez.

A plače.

Nad sebou.

Keď čepeľ zámerne zasiahne prst, vykríkne,

vloží si ho do úst

a ľutuje sa.

Necháva sa ľutovať.

Toľko strateného času

a krvi.

Červená sa nad

toľkou nešikovnosťou,

aj to má príčinu, ktorú možno vysvetliť.

Ako zvyčajne.

A nič nedokončiť.