Vyhľadávanie
(úryvok)
„Boh sa na vás možno hnevá, že ste. Ale ste.“"
Asi potiaľto sme boli bežné deti bežných rodičov. Potom nastal v rodine zvrat. Dodnes neviem, či našu premenu vyvolala zmena rodinných pomerov alebo zmenu rodinných pomerov naša premena.
Tak či onak, matka nám prestala chystať raňajky a desiatu. K tomuto rozhodnutiu dospela, keď sa raz vracala z práce inou stranou a pod našimi balkónmi našla v servítkach zabalené chleby, ktoré sama ráno pripravovala. Takisto odhalila aj záhadné žlté škvrny v kúpeľňovom umývadle. Správne odhadla, že pochádzajú od vyliateho mlieka. Odvtedy sme v škole trpievali hladom a pohľadom žobrali od cudzích detí desiatu.
Našťastie sa mi podarilo skamarátiť s Danom, pretože sme zhruba rovnako ďaleko docikali. Jeho mama bola v našej škole učiteľka, a preto kamarátiť sa s ním znamenalo byť tŕňom v oku Demeterinej partii. Chvíľu náš vzťah nevrlo pozorovali, neskôr nás začali ignorovať. Dano bol výborný kamarát, pretože sa podelil o všetko, čo mal. Dával mi polovičku svojej desiaty a brával ma po škole von, kupoval mi džúsy a obdarúval ma takými céčkami, aké som dovtedy ani nevidel. Ja som mu za odmenu požičiaval otcov bicykel. Až raz, raz to medzi nami poriadne zaškrípalo. Dôvodom bola, samozrejme, žena. Soňa. Nebola to bohvieaká krásavica, ale bola veľmi viditeľná nielen vďaka svojim telesným rozmerom. Bola to prvá žena, ktorá vo mne prebudila akési sexuálne cítenie, a odmenil som sa jej za to pohľadom na môj pohlavný úd. Zabudol som pri tom odstrániť nežiaducich svedkov a táto príhoda o chvíľku kolovala po celej škole. Nuž tejto dievčinke som raz venoval otcov bicykel na celé predpoludnie a márne ma Dano prosil, či si smie zajazdiť. Popoludní, keď Soňa, šťastná a červená v tvári, odišla domov, nasadol som na bicykel a chystal som sa tamtiež. Vtedy ku mne podišiel Dano a načal debatu na tému žena verzus kamarát. Asi som mu venoval málo pozornosti, pretože ma udrel päsťou po krížoch a nechal ma tak. O pol hodinu, keď som sa hral sám s hlinou pred činžiakom a rozmýšľal o nadpozemských veciach, zrazu sa mi pred tvárou objavil náramok z céčok a Danova usmiata hlava. Výčitky svedomia som zakopal spolu so štôlňou, ktorú som predtým bezmyšlienkovito vyhĺbil, a darček na zmierenie som veľkodušne prijal. Žiaľ, naše obnovené priateľstvo nemalo dlhé trvanie.
*
Otec sa začal s matkou hádať čoraz častejšie, a táto rozumná stvora sa rozhodla, že to vyrieši útekom na Dolniaky. Zbalili sme si pár vecí a presťahovali sme sa k babičke do Nitry. Navštevovali sme miestnu základnú školu a Demeter chodila ďalej na klavír. Ja som skúsil violončelo. Po dvoch mesiacoch sme sa vrátili na Oravu. Život pokračoval ďalej, ale niečo nesedelo tak, ako malo. Otec sa mi začal venovať o čosi viac ako predtým, brával ma so sebou do garáže a na pivo a zasväcoval ma do života mužov. Kým ma stihol čokoľvek podstatné naučiť, matka sa s ním rozviedla a uniesla nás do Levíc. Takže jediný poznatok, ktorý pripisujem otcovej výchove, je vyzliekanie pyžamy: „Snaž sa ostať čo najkratšie úplne holý.“
Robím to tak dodnes. Ešte som nebol nikdy holý dlhšie než jednu noc.
*
Písal sa rok 1985. Zhruba v tom čase sa začala výstavba jadrovej elektrárne Mochovce. Matkin dobrý priateľ, ktorý sa do Levíc takisto presťahoval z Oravy, bol už na tejto stavbe zamestnaný a zohnal jej prácu sekretárky na úseku investícií. Matka bola ambiciózna a jej funkčný postup nedal na seba dlho čakať.
V tom čase ešte pôvodná dedina Mochovce stála. V domoch po pôvodnom obyvateľstve, ktoré boli vysťahované do pripravených bytoviek v Leviciach, vyrástli provizórne kancelárie, a ako stavba postupovala, staré domy sa rúcali a pracovníci sa presúvali do novopostavených bungalovov mimo ochrannej zóny reaktora.
*
Nasťahovali sme sa na siedme poschodie zariadenej ubytovne, do trojizbového bytu. Všetok nábytok sme dočasne umiestnili do pivnice a občas sme sa chodili presvedčiť, či ho nezožrali mole alebo myši. Najväčší problém bol s presunom masívneho klavíra značky August Forster. Piati rúči chlapi mali čo robiť, aby ho centimetrík po centimetríku vytrepali po schodoch hore. Stálo to za námahu. V zvukovo neupravenom priestore sa zvuk šíril ako požiar v šedivých vlasoch.
Zapísali sme sa do V. základnej školy v Leviciach, bolo to na začiatku druhého polroka vo štvrtom ročníku. Úplne nečakane sme s Demeter zase vyfasovali jednu spoločnú lavicu a k tomu 33 ďalších spolužiakov. Boli to všetko zaujímaví ľudia, veď ľudia sú zaujímaví ako takí. My sme sa zdali zvláštni im a oni zase nám, a preto sme sa spočiatku rešpektovali. Asi v tomto čase sa naša súrodenecká dvojica začala rozpadať na ženskú a mužskú časť. Demeter si našla kamarátky a ja zase kamarátov. Napríklad som sa skamarátil s takým Paľom. Naša komunikácia spočívala v tom, že ma zvalil na zem a šteklil ma, kým som sa vládal hýbať. Neskôr sa z neho stal profesionálny kulturista, potom známy levický mafián či podnikateľ. Druhý kamarát bol Oskar. Prvýkrát sme sa dostali do kontaktu na hodine matematiky, kde nás oproti sebe postavili v súčinovom dueli. Vyhral som o jeden bod. Oskar mi za odmenu daroval čokoládu v krásnej modrej pozlátke, ktorú som si pohotovo uložil do ľavého vrecka nohavíc. Po dvoch týždňoch som odtiaľ vyložil, čo sa zachovalo. Oskar bol skvelý človek a sprevádzal ma celý život.
*
Samozrejme, začali sme navštevovať aj ľudovú školu umenia. Keďže naša základná škola bola na tom istom sídlisku, kde sme bývali, cesty do ĽŠU boli jediným spôsobom, ako spoznať mesto. Po ceste sa nám stávali rôzne veselé príhody. Jedného daždivého dňa, keď sme sa vyčerpaní vracali domov, zastali nám cestu dvaja ošumelí počernejší mládenci a jeden z nich ma bez výstrahy udrel po tvári. Vyľakal som sa a začal som utekať. Počas behu som odvážne nabádal Demeter do podobnej aktivity, ale ignorovala moje rady, pretože práve mlátila obidvoch mladíkov dáždnikom. V údive som zastal a pozoroval, ako sa pre zmenu agresori dávajú na bezhlavý útek. Zvyšok cesty som mlčal a vychutnával zvláštny pocit bezpečia.
Inokedy sme sa hrali hru, že jeden z nás ide so zavretými očami a druhý mu radí, ako má klásť nohy, kedy má pribrzdiť a kedy zastať. Práve som vyfasoval rolu slepca a hral som teda mimoriadne poctivo. Precitol som, až keď sa môj rozkrok počas pomerne rýchlej chôdze zastavil na tyči voľne vytŕčajúcej z chodníka. Tento druh bolesti som ešte neokúsil. Slzy bolesti zmáčali moju prekvapenú a oslepenú tvár. Zvyšok cesty som mlčal a posunkami som sa domáhal roly navigátora.
*
Matka sa nám snažila nahradiť strateného otca všetkými dostupnými spôsobmi a väčšinou tak, že sa dala dokopy s nejakým chlapom. Prvý takýto náhradný otec bol Karol z Nitry, rozvedený, ale ochotný. Vlastnil automobil značky Škoda 1000 ME, čo už aj v tých časoch bola starožitnosť, a vozieval nás týmto honosným dopravným prostriedkom na kadejaké súkromné či podnikové výjazdy. Nebol to zlý človek, ale chýbal mu ten druh humoru, ktorým sa obrní človek, ktorý stratil niečo milované. Jeho spôsob komunikácie s nami bol asi takýto: „Aha, deti, vláčik.“
Pre chlapca, ako som bol ja, ktorý sa sám naučil čítať, keď mal štyri roky a išiel do školy v piatich, bol tento spôsob konania smiešny, i keď som to nahlas nedal najavo, ako som to nakoniec nerobil nikdy. Takéto poznania som vždy považoval za svoje tajné tromfy.
Napriek tomu, že som sa pokúšal volať ho oci a domáhal som sa hodnotných vecných darov, nikdy sme si k sebe nenašli cestu. A zrejme to bolo aj lepšie, pretože dlho sa pri našom rodinnom radiátore neohrial.
*
Po pár mesiacoch v ubytovni, keď už mali všetci susedia zalepené okná a dvere hermetickou vazelínou, presťahovali sme sa na vedľajšie sídlisko do dvojizbového bytu a náš nábytok od radosti zaskučal, že je konečne opäť užitočný. Z okna prvého poschodia bol úchvatný výhľad na obchodný dom Perec a na potôčik s rovnakým názvom, oba škaredé a špinavé.
Niekedy v tomto období sa naša matka rozhodla, že sme obaja príliš inteligentní na to, aby sme navštevovali nejakú druhoradú V. základnú školu a prehlásila nás na prvoradú III. základnú školu, kde prevádzkovali jednu jazykovú a jednu matematickú triedu. Ušla sa nám matematická a zišiel sa tam inteligentný výkvet celého okresu. Bolo nás v triede iba devätnásť, ale o to celistvejší kolektív sme boli. Triedneho učiteľa nám počas nasledujúcich štyroch rokov robil Eduard Vineta, výborný pedagóg a ešte lepší matematik. Veľa som sa od neho naučil, ale mám naňho ťažké srdce, pretože presmeroval moju životnú dráhu z hudby na prírodné vedy. Čokoľvek zlé či dobré však vo mne zanechal, jednou jeho myšlienkou som sa riadil vždy, keď išlo o náročnejší rozhodovací proces: „Snažte sa byť buď vysoko nadpriemerní, alebo hlboko podpriemerní. Tých priemerných tu máme dosť.“ Že som sa teda väčšinou nachádzal pod priemerom, to už bola iná vec, ale táto životná filozofia bola úplne nepriestrelná. Zistil som, že rovnako ťažké ako vyšplhať sa na vrchol je klesnúť až na dno.
*
Karola vystriedal Vilo, vysoký bradatý šofér z Mochoviec, ináč Maďar ako noha. Mal maďarské občianstvo a najviac sa mu páčila, samozrejme, maďarská hymna. Jazdil na služobnej Dacii a my sme sa tešili, ako stúpame po priečkach spoločenského rebríka. Mimochodom, bol ženatý.
Vilo bol oveľa zábavnejší ako Karol, hrávali sme s ním karty a chodili do prírody. Mal však jeden nebezpečný neduh: bol hazardný hráč. A tiež sa rád pohyboval po podnikoch s pochybnou povesťou, ktoré začala teraz navštevovať aj matka. Pila viac ako kedykoľvek predtým a nerobilo jej to dobre, jednoducho na to nebola duševne pripravená. Alkohol dokáže uvoľniť, dokáže pomôcť, ale človeku, ktorý je v zlej finančnej situácii a navyše v úplne cudzom prostredí, poskytne iba zradnú úľavu. Matka sa do tejto cely dočasného zastretia zmyslov začala uzavierať čoraz častejšie. V našom byte sa schádzali kadejakí veselí ľudia, konali sa tam večierky a nikdy nebola núdza o alkohol. Zatiaľ čo sme s Demeter spali v jednej izbe, v druhej sa veselo spievalo a tancovalo, behalo sa von, oblápalo sa a bozkávalo. Po jednom takom ťažkom večierku, keď už hostia poodchádzali, matka sa rozhodla, že sa vrhne z balkóna. Bola veľmi opitá. Vilo ju zachránil a priniesol k nám do postele. Ľahol si vedľa nej a nežne ju tíšil, možno až prinežne, pretože potom som zachytil podivné zvuky, ktoré som nemal k čomu priradiť. Pracovne som si ich nazval súlož. Znelo to, ako keď smädný pes chlípe z misky.
Okolo tretej v noci sa matka prebrala a stále pod vplyvom šampanského s džinom pokúšala sa vyštverať na podobločnicu a otvoriť okno. Ako tam tak stála na šijacom stroji značky Minerva, prebudil sa Vilo. Okamžite sa mu vrátili spomienky na včerajšiu záchrannú akciu. Vyskočil a začal matku nasilu ťahať dolu. Bránila sa a chcela mu čosi na svoju obranu povedať, bohužiaľ, jazyk bol stále mimo prevádzky. Pri poslednom zúfalom pokuse sa jej podarilo okno otvoriť a zviezla sa do Vilovho náručia.
Ako sa Vilovi darilo v jeho novej láske, tak sa mu prestalo dariť v kartách. Jeho dlhy narástli do desaťtisícových rozmerov a vyzeral utrápene. Vtedy sa matka rozhodla, že neškodný hazardný hráč sa nemôže takto ďalej trápiť, zohnala desaťtisíc a požičala mu ich. Nikdy viac ich nevidela. Vila neplatiča tiež o chvíľku poslala kade ľahšie.
*
S otcom sa nebývalo zle. Mal v byte hromadu alkoholu a doma bol málokedy, aj to väčšinou prišiel pripitý, a okamžite si ľahol spať. Na víkendy vždy odchádzal na Oravu.
Hneď v prvých týždňoch som zorganizoval kolaudáciu a asi deviati spolužiaci sme sa dovalili k otcovi. Akoby naschvál bol doma a bola tam s ním dokonca aj jeho manželka. Našťastie sa nezdržali dlho. Vypili sme fľašu koňaku a potom sme si už len potajomky ulievali z trojlitrovej Teachers a z polštvrtalitrovej Johnie Walker. To boli mimoriadne praktické balenia, pretože fľašky stáli na otočných podstavcoch, stačilo si pod ne ľahnúť a otočiť fľašu tak, aby hrdlo smerovalo do úst.
Zvykol som si otcove zásoby zneužívať a po zmiznutí troch vodiek s objemom 1,75 l mu to začalo prekážať. Zakázal mi piť jeho alkohol a zakázal mi vodiť si návštevy, pretože sa na ne sťažovali susedia, okrem toho tam vždy po takejto akcii ostali porozbíjané fľaše a dvadsať špinavých pohárov. Upratovať po sebe som si akosi nezvykal.
Poslednú z tých veľkoobjemových vodiek sme skonzumovali v uliciach mesta. Mala pevné ucho a z diaľky vyzerala ako bandaska. Začali sme vtedy chľastať na byte a potom sme sa vybrali trolejbusom na Horský park. Výdatne sme sa posilňovali. Pridal sa k nám pomerne opotrebovane vyzerajúci mladík, akýsi Stehlík. Vodka mu chutila a za chvíľku sme si ho obľúbili.
Zastávku predtým, ako sme mali vystúpiť, sme ponúkli vodiča. Neokúňal sa, nalial si do krku takú decovú dávku ako nič a pokračoval ešte ďalšie dve zastávky po konečnú. My sme sa vybrali do Amfi klubu, a tam som sa dorazil. Cestou na internát som padal výhradne na hlavu a moji kamaráti sa po každom páde obávali, že už nevstanem. Takisto sa obávali, že v takomto stave nie som schopný vyliezť na prvé poschodie internátu. Stehlík sa ponúkol, že ma vezme k sebe domov.
*
Prebudil som sa v jednej posteli so škaredým chlapom. Škaredý chlap s otvorenou hubou a s pokazeným chrupom ešte spal. Rozhliadol som sa. Vedľa postele stála bandaska s vodkou, bolo v nej tak deci. Vylial som to do seba.
Stehlík sa prebudil, a keď zistil, že som už raňajkoval, vystrojil nás do bufetu, kde sa mal stretnúť s budúcou matkou svojho dieťaťa. Dal som si dve pivá a prebudil som sa na konečnej trolejbusov v Prievoze, ležiaci v tráve za výstupiskom. Zhodnotil som svoj výzor aj stav ako spoločensky vhodný i vybral som sa do školy. Po troch minútach som zacítil nezvyčajný zápach. Pot a chľast. Poobzeral som sa. Attila, spolužiak, sa so mnou pokúšal nadviazať rozhovor, ale zmohol som sa len na vyvaľovanie krvavých očí a mraštenie nozdier. Po hodine som utiekol domov, najprv som sa vyspal a potom som sa pokúsil osprchovať. Olejový okraj vane som utrel do uteráka.
*
Náš krúžok organizoval chatovú akciu v Jahodníku. Prihlásil som sa. Taká víkendovka. V stredu pred odchodom som bol s Vadimom z Horského parku. Nejaká diskotéka či čo, ale hlavne ožrať sa. Okolo desiatej večer som zašiel na záchod a vyvalila sa zo mňa odporná smradľavá tekutina, tentoraz z konečníka. Ostalo mi veľmi zle. Zašiel som k nejakým kamarátom na izbu a požiadal som ich o nocľah. Ráno mi bolo o čosi lepšie. Aby sa náhodou včerajší stav nevrátil, zjedol som nejaké banány a živočíšne uhlie, dal som si Paralen a všetko som to zapil pár pivami. Uľavilo sa mi. Horšie bolo, že keď som sa vrátil zo školy, opäť som sadol na záchodovú nádobu a stolica nespevnela ani nestratila zo svojej prepríjemnej vône. Trošku som sa zľakol, a tak som sa radšej opil.
Na chate som sa chystal byť iba do soboty, večer bol totiž v Žiline Iron Maiden a tam som nechcel chýbať. Do panenskej trnavskej prírody som sa ešte nejako vyštveral, ale v našom dočasnom obydlí choroba zrazu prepukla. Dostal som kŕče do brucha a musel som si ľahnúť. Moji spoločníci sa odpatlali do krčmy, ostal som sám. O pol hodinu ma premohla nutkavá potreba vylučovať, a čím rýchlejšie, tým lepšie. Všade bola tma. Potácal som sa po chate s hovnom v poslednej zákrute hrubého čreva a hľadal som aspoň vypínač, keď už nie priamo záchod. V jednej chvíli úplného zúfalstva som sa dokonca rozhodol vyskočiť z okna a vykonať obrad na trávniku. Bohužiaľ, nevedel som sa prebojovať cez zvonka zavreté okenice. Vo chvíli, keď mi análny zvierač začal šepkať „už, už!“, natrafil som na záchod. Kvapalina za mňa tiekla už počas vyzliekania a slipy zmenili farbu z bielej na zelenohnedú. Navyše som mal pocit, že ak okamžite neprestanem dýchať, určite sa zadusím. Dovliekol som sa späť do postele.
Kamaráti sa vrátili z krčmy vo veľmi veselom stave a chceli ma zapojiť do všeobecného besnenia. Strhli zo mňa paplón, ale keď zbadali, v akom stave sú moje slipy, nechali ma radšej osamote.
Ráno som sa prebral čulejší a šupol som si za dva poháre rumu. Už som sa aj občas pousmial svojím povestným záhadným úsmevom. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá, s menším sklonom k nadmernému pitiu, išla na blízky Smolenický hrad či jeho zrúcaninu, druhá do krčmy. Pridal som sa na chvíľu k druhej a po hodinke pitia piva som vyrazil stopom do Žiliny. Prešiel som cez Trnavu zastaviac sa na záchode čerpacej stanice Benzinol, a pokračoval som so značne oslabeným pocitom bezpečia. Vylučoval som už len krv.
Z trnavsko-piešťanskej cesty som prestúpil na diaľnicu, a aby som zaujal aspoň trocha spôsobné stopárske stanovište, odhodlal som sa prekonať asi dvestometrový úsek po čerpaciu stanicu Červeník peši. V otupenosti som zaregistroval policajnú hliadku na poslednú chvíľu a obdarovali ma pokutou 400 korún. Samozrejme, nezaplatil som.
Na pumpe som sa pohodlne uvelebil na záchode a spokojne som si vylučoval krv. Občas som odbehol zavolať na pohotovosť. Po troch hodinách, keď by mal byť normálny človek s piatimi litrami krvi dávno mŕtvy, prišla rýchla záchranná služba. Vystúpila celkom milá pani doktorka.
„Čo vám je?“
„Mám krvavú hnačku,“ vybľabotal som oslabnutým jazykom. Vtedy sa do rozhovoru vložil vodič.
„To si nás volal kvôli sračke?“
Otočil sa k doktorke: „Pani doktorka, odchádzame.“
A zase ku mne: „A ty sa odtiaľto dostaň takisto, ako si sa dostal sem.“
„Vy žartujete.“
Neveriaco som nakukol do kabíny dodávky. Odmietavé krútenie vodičovej hlavy ma presvedčilo, že nie.
„Nasadnite si, odvezieme vás do Hlohovca.“
V pani doktorke sa ozval človek. Cestou mi zorganizovali prevoz do trnavskej nemocnice na infekčné.
*
„Vyzlečte sa.“
„Celý?“
„Na to, akým spôsobom ste sa sem dali dopraviť, máte celkom dobrú náladu.“
Sestrička sa na mňa usmievala očami. Mal som teplotu 38,5. Diagnóza salmonelóza.
Pridelili ma na izbu k ďalším piatim infikovaným. Každému bolo niečo iné. Napojili ma na infúziu.
Vedľajšia izba bola rezervovaná pre žltačkárov, spájali nás len spoločné toalety. Hygienické predpisy sa prísne dodržiavali a beda tomu, kto si po potrebe neumyl ruky.
V našom krídle holi ešte dve miestnosti, samotky, v ktorých ležali dvaja starčekovia obložení hadičkami a prístrojmi. Počas môjho pobytu sa obe izbietky vyprázdnili.
Strávil som tam týždeň a najviac sa mi páčilo, ako mi pri každom úteku na záchod odpojili infúziu a potom mi ju zase vbodli do žíl. Nevedel som si dosť dobre predstaviť, že mi ten črevný sajrajt vyteká do nejakej nádoby umiestnenej priamo v posteli.
Bol to prvý týždeň po piatich rokoch, keď som sa alkoholu ani nedotkol. Po skončení tohto poučného pobytu ma prišla vyzdvihnúť matka. Vybavila môj dlh v trnavskej polícii, totiž vysvetlila im, že som sa tadiaľ náhodou ponáhľal do nemocnice, a odviezla ma rovno na návštevu vzdialených príbuzných do dedinky pri Trnave. Naobedovali sme sa u nich, pričom sme živo pretriasali môj zdravotný stav. Vari aby nám lepšie chutilo.
*
„Veď svet je taký zákerný a ľudia takí podlí.“
Jedného dňa som posedával v Deske, pil som kofolu a díval som sa okolo seba. Sedela pri mne Maťa s kamarátkou Slávkou a ládovala do seba vodky. Zavetril som príležitosť a začal som jej platiť. O pár minút bola ožratá ako riť a odišli so Slávkou na lodenicu. Odtiaľ mi Slávka zavolala.
„Karl, ty si?“
„Ja som. Kto je tam?“
„Ahoj, tu je Slávka. Karl, Mati je strašne zle. Nemohol by si prísť a doniesť jej nejakú vodu?“
„Za dvadsať minút som tam.“
Zobral som do cyklistickej fľašky vodu zmiešanú so sódou bikarbónou a uháňal som na lodenicu. Maťa ležala v tráve a nejavila známky života.
„Koľko toho popila?“
„Koľko si jej nakúpil.“
Usmial som sa. Nevyzerala takáto duchaplná. Sklonil som sa nad Matiným na pohľad mŕtvym telom a otvoril som jej jedno oko. Očná guľa sa pohla a skryla sa.
„To bude v poriadku.“
Slávka bola chudá ako nemecký cyklista, ale požartoval by som si s ňou. Našťastie odišla skôr, ako som stihol svoje zvrhlé myšlienky zrealizovať. Sadol som si vedľa Mati. Z vrecka jej trčal kus papiera, tak som ho vytiahol a rozprestrel. Išlo o báseň, ktorá sa celá niesla vo veľmi negativistickom duchu a skončila sa tragicky. Veľmi zle napísané.
Vtedy sa Maťa pohla a jej hlava sa akosi ocitla na mojom stehne. Potom sa jej ruky ovili okolo môjho drieku a dokonca moje ruky sa ovili okolo jej drieku. Všetko absolútne mimo mojej a podľa mňa aj jej kontroly. Jedna moja ruka jej vyzula jednu topánku a vyzliekla jednu nohavicu, tá istá ruka potom spustila moje nohavice do pohodlnej výšky. Obidve moje ruky roztiahli Matine stehná tak na šírku mojich ramien. Jedna moja ruka mi prešla po jazyku a následne prešla po Matinom vaginálnom otvore.
Celý tento proces som sledoval s nemalým údivom a tak trošku aj s odporom voči sebe samému, ale hlavne voči Mati. Sedemnásťročné dievča a správa sa ako pobehlica. Pokúsil som sa do nej vniknúť na jedenkrát. Bohužiaľ. Blana bola už mierne zostarnutá a zatvrdnutá, stále však dosť pružná, aby ma nepustila dnu. Teraz už mala Maťa celý vývoj pod kontrolou a v doširoka otvorených očiach som jej čítal bolesť. Pritlačil som naposledy.
„Neboj, už je dobre.“
„Ako pre koho.“
Spermie som nenápadne vyložil do trávy a začal som sa chystať na odchod. Čerstvo deflorovaná Maťa ma zdrapila za ruku.
„Ty, Matík, pusti ma. Bude to tak lepšie.“
Bolesť v očiach nadobudla nový rozmer. Zrazu bola celkom triezva.
„Ty si to bral ako žart?!
Rozhodol som sa, že k nej budem úprimný a neuľahčím jej to.
„To nie. Pre mňa je každá nová obeť vážna vec.“
„Čiže pre teba som len číslo?“
„Áno, konkrétne 19.“
„Ja si musím chvíľku oddýchnuť.“
Sadla si na kameň. Potom sa postavila a začala ma trieskať päsťou do žalúdka.
„Teba len tak hocičo nenaserie, však?!“
Kričala a bila. Videl som, že veľmi trpí.
„Veru nie.“
Vytrhol som sa jej a kráčal som smerom k dedine. Maťa zašla kamsi do lesa.
Nebol som na seba najpyšnejší a plný výčitiek svedomia som sa večer vybral do krčmy. Danovi som sa len horko-ťažko dokázal pozrieť do očí a keď vyhlásil, že Maťa večer neprišla domov, dopil som kofolu a vybral som sa do lesa. Bola tma a asi preto som ju nenašiel, a keď som vyvolával jej meno, odpovedali mi iba lesné zvieratká a dedinskí psi.
Až ďalší víkend som sa dozvedel, že Maťa si podrezala žily a strávila noc na záchytke. Na ľavom predlaktí mala žiletkou vyškrabané: „Ja nie som obeť!“
Cítil som sa mimoriadne previnilo, a aby som sa čo najskôr zotavil, prestal som chodiť do krčmy. Tým sa, samozrejme, nič nevyriešilo a po Kalnej som sa prechádzal zásadne v nočných hodinách, a pokiaľ to bolo možné, ozbrojený a zamaskovaný.
Maťa ma o pár dní kontaktovala so žiadosťou o preplatenie hospitalizačných nákladov, čo som odmietol hlavne preto, lebo som žiadne peniaze navyše nemal. Stal som sa vyvrheľom.
*
Aby som to celé zhrnul. S Matinou družinou som sa rozišiel v zlom. Dokonca vo veľmi zlom. S ľuďmi, ktorí mi boli takí blízki, keď som v krčme pil a hral, som sa zrazu ako abstinent nemal o čom rozprávať. V Bratislave boli všetky moje medziľudské zväzky podmienené alkoholom. Hoci som sa ďalej stýkal s množstvom ľudí, vnútorne som bol zrazu úplne sám.
„Čau, Karl, aj teba vidieť?“
Tak takúto otázku mi mohol položiť iba človek, ktorý päť rokov nebol v krčme. Bola to Jana, kedysi perspektívna gymnazistka, teraz rozvedená matka dvoch detí so základným vzdelaním.
„Ahoj, Jane. Ten húf detí okolo teba, to sú tvoje?“
„Moje sú iba tieto dve.“
Ukázala na dvoch malých netvorkov.
„Pekní chlapci.“
„Sú to dievčatá.“
„Aj toto škaredé?“
Očervenela.
„Jane, žartoval som. Ako ináč?“
„Nejdeš na kofolu?“
Dali sme si po kofole a chalani v krčme sa na mňa dívali asi s nasledujúcou nevyslovenou otázkou: „Ti jebe?“
Nenápadným žmurkaním som im dával najavo, že viem, čo robím. Vracali sme sa až večer.
„Ideš na chvíľku hore?“
„Nemôžem, čo by povedali ľudia.“
Ruka s kľúčom sa zastavila. Vo svojej predchádzajúcej permanentnej opitosti som zrejme nestihol pochopiť, ako to na dedine chodí.
„Zajtra ti zavolám.“
Na druhý deň sme zase vybehli na kofolu a to sa už začalo šepkať, s kým sa vláčim. O chvíľku si k nášmu stolu prisadla vysoká brčkavá blondína a začala sa s Janou rozprávať o minulých, súčasných a budúcich milencoch. Keď odišla na záchod, začal som sa nenápadne zaujímať o jej pôvod.
„Kto to bol?“
„Nepoznáš Ritku?“
Spomenul som si na ohyzdné dievčatko v nemoderných zeleno-čiernych plavkách, ktoré sa uprostred partie dedinčanov potápa v Hrone.
„Vyrástla.“
Zaumienil som si, že presmerujem svoj záujem o stoličku ďalej. Hneď ako sa Ritka vrátila, začal som sa jej venovať.
„Máš pekné nechty.“
Umelé a neprirodzene oranžové, ale ako zámienka stačí.
„Páčia sa ti?“
Koketne na mňa pozrela.
„V živote som krajšie nevidel.“
Koketný výraz sa jej zmenil na pevné presvedčenie, že musím byť úplný, ale úplný kokot. Tak prvé kolo mi nevyšlo.
O polhodinu som presne vedel, kto v Kalnej kedy a s kým. Otvorili sa mi horizonty, o ktorých som dovtedy nemal ani potuchy. Tento môj kamarát, s ktorým sme sa občas opili, že spáva s hentou chrontou? Ale tak to asi chodí.
Dopili sme kofolu a šli sme sa prejsť. Dávno som sa neprechádzal po dedine s dvoma zrelými ženami a bolo mi všelijako, iba uvoľnene nie. Keď vedľa nás pristál Koloman na svojom preslávenom Trabante, ženy už boli v podstate dohodnuté, ktorá sa ma ujme. Osamel som s Ritkou pred mojím vchodom.
„Ideš hore?“
„Dnes nemôžem.“
Spýtavo som sa jej pozrel na rozkrok. Pochopila a prikývla. Zapamätal som si jej telefónne číslo, pošpáral som sa jej jazykom v zuboch a rozišli sme sa.
O dva dni som sa okolo jedenástej večer vybral do krčmy. Na polceste som stretol Ritku.
„Čau, už si pojazdná?“
Prikývla. Mlčky sme išli k nám, mlčky som ju pretiahol a mlčky zase odišla.
Na druhý deň mi volala, či nemám cestu do Levíc. Odviezol som ju do akéhosi bytu, ktorý mala na príležitostné prespávanie prenajatý, aj sám som čosi vybavil.
Poobede ma pozvala na opaľovačku k Hronu. Zobral som Fany, nahodil som frajerské biele kraťasy a také menej smradľavé botasky a vybral som sa opaľovať. Ritka bola nádherne urastená žena. Mohutné okrúhle prsia, pevné boky, krásne nohy. Teda až na zdeformované a od príliš moderných topánok otlačené prsty. Sadol som si na vedľajší kameň a díval som sa na ňu. Potom sme si dali test.
„Máte možnosť svojho partnera podviesť. Ako sa zachováte?
a) využijem ju,
b) na také niečo ani nemyslím,
c) váham, nakoniec podľahnem,
d) ešte sa mi to nestalo.“
Obaja sme si zakrúžkovali a) a mal som pocit, že toto je žena, akú som roky hľadal.
*
Vadim a Slávka spolu dospeli do veku 25 rokov i rozhodli sa, že usporiadajú obrovskú oslavu kdesi vnútri niektorého zo slovenských pohorí. Víťazom sa stal Považský Inovec a známa rekreačná oblasť Duchonka. Dal som sa zlanáriť, pretože ľudia, ktorí tam išli, boli väčšinou moji známi a predpokladal som, že sľub daný sebe o nepožívaní alkoholických nápojov sa mi podarí zvládnuť. Zobral som matkino auto a matkinu Fany.
Bolo nás dokopy asi desať, z toho jedna žena. Slávka. Kamarátky ju nechali v štichu a podľa sĺz by som povedal, že jej to bolo aj trošku ľúto. Nerozveselil ju ani respirátor, ktorý som jej daroval, keď už pracuje v tom Hiroceme rohožníckom, a nakoniec si ho aj tak zabudla v batožinovom priestore nášho priestranného automobilu.
Prenajali sme si na víkend obrovskú viac (tuším troj) podlažnú chatu s nejakým idylickým názvom. Chata snov alebo také niečo. Slávka, Julo a Vasil prišli o čosi skôr, konkrétne osobne som ich vyzdvihol z topoľčianskeho letiska, a tak sme preskúmali vnútro chaty najprv my. Prvý presun zariadenia sme uskutočnili po objavení súpravy mačiet, pretože súčasťou druhej vlny účastníkov mali byť Hrocho a Vadim a všetci sme poznali príbehy o ich vrelom vzťahu k domácim zvieratám. Boli sme si istí, že keby mačety ostali voľným okom viditeľné, Fany by sa vrátila domov bez končatín a bez hlavy.
Pred chatou stáli dve nazeleno natreté hojdačky a zopár lavičiek. Po schodoch sa dalo dostať na terasu a odtiaľ priamo do miestnosti s kozubom.
„Máte to tu pekné. Tie kriaky, tá zeleň...“
„Fany, fuj!“
Naložil som povytŕhané kvety späť do zeme a zahádzal som ich hlinou. Majitelia sa isto v duchu prežehnali.
Večer sme trošku pohúlili a ostatní aj dosť popili. Hrocho s Vadimom si urobili program nad mlákou polievky, ktorú sa im podarilo rozliať v kuchyni na dlážke. Odstraňovali ju vyše hodiny a z kuchyne sa ozýval nasledovný dialóg:
„He he, ty si úplný kokot, he he.“
„Kurva, prečo tá handra vyzerá ako môj uterák?“
„He he, ale daj ju sem a choď do piče.“
„Ale, he he, to je môj uterák, he he.“
„Ale veď to je jedno.“
Ostatní zatiaľ fúkali do detekčnej rúrky.
Bol tam s nami aj Marek, Vadimov kamarát z vojny. Zjavne sa necítil v tejto spoločnosti najlepšie. Bol síce zvyknutý húliť, ale nebol zvyknutý takto strašne piť. A zrejme sa dosť nudil, pretože poznal z celej skupiny iba Vadima a mňa. Zahral som si s ním nejakú spoločenskú hru, dámu alebo čierneho Petra, aby tam nesedel taký opustený.
Keď sa podarilo mláku v kuchyni dostatočne zamaskovať, Vadim sa začal venovať Fany a Hrocho mne. Chceli sme si zahrať virtuálnu sedmu, ale hneď na začiatku som urobil chybu. Rozdal som si štyri esá a Hrocho kontroval štyrmi sedmami. Išiel som radšej brániť Fany, lebo Vadim ju držal na rukách a chcel ju vyhodiť z terasy.
Nadránom sa partia postupne rozpadala a nakoniec nás tam ostalo iba pár. Rozhodli sme sa, že zájdeme peši na Topoľčiansky hrad. Julo, Rody, ja a Fany. Slávka išla umývať riad.
Julo mal jednu zo svojich vzácnych chvíľok, keď potreboval byť neustále v pohybe. Celú cestu bol minimálne pol kilometra vpredu a hneď, ako sme sa konečne doterigali na nádvorie hradu, oznámil nám niečo ako „Musím ísť za Slávkou“ a zmizol v šípových kríkoch. Pokračovali sme v ceste na hrad a na znak víťazstva sme v jeho rozvalinách ukryli polodopitú fľašu tekily.
Naspäť sme išli radšej po značkovanej ceste, aby sme sa zase nemuseli škriabať do kolmého kopca. V poslednej zákrute osady, v ktorej sa zrúcanina nachádzala, sa k nám pridal dedinský pes. Pokrstili sme ho na Zomrela. „Zomrel, poď sem!“
Okamžite začal na nové meno reagovať.
K chate sme sa vracali zhruba o tri hodiny a prichádzali sme od duchonskej nádrže. Oproti nám kráčala akási popletená vysoká postava. Julo.
„Čaute, tu ste?“
„Tu sme, kde si bol?“
„Dostal som sa do časopriestorového diskontinua.“
Julo nám podrobne opísal, ako prešiel osemkrát tou istou zákrutou a vždy prišiel do dediny, kde sa končila cesta. Dohodli sme sa, že túto časť nášho výletu pred Slávkou zamlčíme, pretože nás prosila, a hlavne mňa, aby sme dali na Jula pozor.
„Čaute, ste celí?“
„Hej, v pohode. Nič zvláštne sa neudialo.“
Slávka na nás hodila podozrievavý pohľad a vystrojila sa nakŕmiť Zomrela. Fany im pri tom asistovala asi tým spôsobom, že hrýzla Zomrela do krku a nedovolila mu nažrať sa z jej misky.
Poobede sme ešte bez Hrocha vyrazili do blízkej dedinky na pivo. Mareka naša spoločnosť prestala baviť a bol z nás znechutený hlavne preto, že sme pri Vadimových urážkach ani brvou nepohli. Poprosil ma, aby som ho odviezol do Topoľčian, a vyhovoril sa na to, že musí ísť večer na diskotéku. To sme ako vysvetlenie uznali. Vyložil som ho v Bojnej a poradil som mu, aby sa v prípade potreby odvolal na Zoltána. Netušil, že pod týmto menom som tam tri roky pôsobil, a že by sa mu asi nevodilo najlepšie, keby sa vyhlasoval za môjho priateľa.
Hrocho sa zobudil o pol štvrtej a naložil sa nejakým alkoholom a nejakou trávou, aby sám seba ospravedlnil za to, že vôbec vstal. Potom nám pomohol pripraviť ohnisko a išiel sa s nami hojdať. Zhúlenému človeku sa na zelenej hojdačke zdalo, že lieta v protilietadlovej stíhačke a celú situáciu drží pevne v rukách.
Posadali sme si vôkol ohňa. Spoločnosť sa nám rozrástla o hostí, Chrústa a Vajgla. Boli niekde v okolí na cyklotúre, tak nás prišli pozrieť.
Hlavné slovo mal za môjho gitarového sprievodu Milan, šéfredaktor literárneho občasníka Pazvuky. Z jeho niekoľkohodinového monológu nakoniec vyplynulo, že divé osy sponzorujú družstvo basketbalistov z Ružomberka. Nepamätám sa presne, ako na to prišiel ani ako to zdôvodnil, ale viem, že to bol nepriestrelný názor.
Pamätám sa ešte, že vedľa mňa sedel Vasil a pokúšal sa so mnou komunikovať, a ja vo svojej tupej zhúlenosti som vôbec nedokázal reagovať. Vyznelo to ako arogantná ignorancia.
V ten večer sa nám podarilo rozbiť dva poháriky a odlomiť kus eternitovej steny. Po 46 hodinách bdenia som si konečne ľahol.
Ráno sme sa išli porátať s majiteľmi. Za dva rozbité poháriky nám prirátali 40 korún, stenu si našťastie nevšimli. Pred úplným rozchodom sme ešte odviezli Zomrela do rodnej osady.
