Vyhľadávanie
Ica Parádnica mu čítala z otvorených dlaní pred sebou – ako z knižky. Prilepila k sebe malíčky, bruško na bruško, ale zboku. Palce jej odstávali do strán. Dali sa aj cmúľať. Čo niekedy robila: pred spaním. Vymýšľala si príbeh o Peťovi Orechovi. Čítať zatiaľ nevedela, iba trochu, no poznala skoro všetky písmená, okrem: iks, ypsilon a zet. Tie sa ináč volali a ináč písali. „Prečo Orechovi?“ opýtal sa Mišo Kišo. Inokedy sa volal Jakub Jajcaj Milý.
„Lebo zbieral orechy.“
„Aha.“
„Odišiel do vojny a už sa nevrátil.“ Zopla ruky; pritlačila dlane o seba, ako bysa modlila, anjeličku, môj strážničku, zavrela svoju knižku.
„Koniec čítania,“ povedala. Mladší brat Bendžo mu napísal knižku O ŠTENIATKACH. Mala štyri strany. Na prvej bol názov tlčenými písmenami. Hneď sa opravil: „Tlačenými.“ Pod nimi namaľoval psíka s červenými zubami. A údaj: X ŠTEŇA.
Text na druhej strane oznamoval: ŠTENIATKA SÚ HRAVÉ.MÔŽU BYŤ NEPOSLUŠNÉ. TREBA ICHVICVIČIŤ. Nad prvé i v slove VICVIČIŤ dopísal malé v, čím ho opravil na VYCVIČIŤ – a pripísal: MÔŽU ROZKÚSAŤ RÔZNE VECI. NAPÍSAL A VYMYSLEL BENDŽO. Na tretiu stranu nakreslil sám seba, ako sa usmieva na šteniatko, čo držal v rukách, kým posledná strana mala hore nápis VNÚTRI ŠTEŇA, od ktorého smerovala šípka k červeno žltému balíčku, previazanému mašľou. Mišo Kišo sa pozeral do tmy. Zase sa bál zaspať. Na nočných stolíkoch spali nočné lampy. Spávali aj cez deň, vlastne vždy, až do pomalého zotmenia, ktoré sa šťuknutím vypínača menilo na dlhú noc. Mohli sa dať do svietenia. V kúpeľni mu spadli pyžamové gate.
„Čáry-máry,“ povedal. „Holá riťula.“ Aj tá zasvietila. Brat so sestrou sa zasmiali. Teraz všetci spali: mama, otec, Bendžo, Ica. Mišo počul, ako dýchajú, najmä otca, ktorý nasával vzduch nosom, jednou dierkou dnu, druhou dierkou von. Ináč by asi chrápal. A budil by mamu.
