Vyhľadávanie
Bavorák s prezidentom a ďalšie dve sprievodné autá sa vyšplhali okolo Hradu k budove parlamentu a zabočili úzkou uličkou okolo starých rodinných domov s neupravenými stromami, ktoré ako vysokí strašiaci v poli strážili ulicu. Patrik podvečer ešte stihol v Malinove saunu. Na Barborino odporúčanie si obliekol tmavé nohavice s tmavomodrým sakom a so svetlou košeľou a pripravený na večer rôznych prekvapení znova rozoberal možné scenáre s Jankom, ktorý sedel s ním v aute.
„Pán prezident, určite tam bude aj ruský veľvyslanec. Neviem, či Rusi vedia, že tu bol Ostropov a čo bolo dôvodom jeho cesty.“
„Myslím, že vedia. Je príliš vysoko postavený človek, aby si len tak cestoval po Európe. Ambasáda mu určite zabezpečovala pobyt a starala sa oňho. Otázka je, či vedia aj o dôvode jeho cesty.“
„A na Langa si psychicky pripravený? Môže začať rozhovor o preprave ruského plynu a prekladiska širokorozchodnej železnice.“
„O plyne informácie mám. So železnicou je čo nové?“
„Lang chce, aby sme postavili širokorozchodnú železnicu od nás z východu až do Parndorfu, kde by bolo prekladisko tovaru z Ruska a Ukrajiny. Rusi to podporujú a náš premiér už začal diskusiu o použití peňazí z fondov Európskej únie. Šesť miliárd eur.“
„A pracovníci z Čiernej nad Tisou? Veď je tam vyše tisíc ľudí a žiadna iná práca. Neviem, prečo musí pri každom projekte Langa, Rusov a Vargu niečo smrdieť.“
Ochranná služba na parkovisku videla blikajúce majáky, zodvihla závoru a autá sa pomaly predierali nastavanými limuzínami na parkovisku.
„Aby som nezabudol. Patrícia ti posiela túto vreckovku.“ Janko z aktovky vytiahol biely kus zvláštne voňajúcej látky s malými žltými bodkami v rohoch a podal ju Patrikovi. „Keby si si chcel overiť, či v nápoji nemáš primiešané nejaké drogy, stačí pár kvapiek, a pokiaľ sa žltá zmení na inú farbu, deje sa niečo zlé.“
„Nepreháňate? To by si nikdy nedovolili. Ak by som sa necítil normálne a na druhý deň by mi zistili prítomnosť sedatív alebo niečoho iného v krvi, skončili by všetci v base.“ Patrik neveriaco potriasol hlavou.
„To áno, niekto by v base skončil. Ale kým by sa všetko vyšetrilo, tvoje prípadné fotky alebo video neviem s kým a neviem kde a v akej polohe by obleteli svet. A ty už vieš, ako ťažko sa niečo následne obhajuje a vysvetľuje.“
Ochranka otvorila dvere na aute a stále zaskočený Patrik si pre istotu vložil vreckovku do saka a zároveň poklepkal po minitelefóne od Horoja v náprsnom vrecku.
Dvojposchodový hotel tvorený nezávislými blokmi sa harmonicky zatínal do nábrežia Dunaja a na rozdiel od iných socialistických stavieb Patrika svojou architektúrou nerušil. Okná izieb zahaľovala tma, len vstupná hala žiarila svetlom. Vo vchode čakal riaditeľ hotela, pracovníčka protokolu Úradu vlády, premiérov fotograf a Patrícia, ktorá mu podala odbalenú kyticu kvetov sýtej žltej farby. „Pán premiér vás už očakáva, rakúsky prezident prišiel tesne pred vami.“
Traja novinári, ktorí chceli Patrika zastaviť pri vchode s otázkami, neuspeli. S úsmevom, ale bez slova vstúpil do hotela. Skupinka prešla okolo malej polkruhovitej recepcie a následne úzkym schodiskom s osvetlením zo stoviek gúľ do spoločenskej sály na prízemí. Hluk vo štvorcovej miestnosti prerušovaný hlučnými výbuchmi smiechu nasvedčoval, že oslava je v plnom prúde.
Patrik nasledoval Patríciu, ktorá kráčala do rohu miestnosti k barovému pultu a predierala sa hlúčikmi ľudí, z ktorých viacerí prekvapene a nevraživo vzhliadli na prezidenta. Pocit nevítaného hosťa na nepriateľskom území plnom Vargových prívržencov znásobil nepríjemný pohľad Závodského od jedného zo stolíkov rozložených v miestnosti, kde postával spolu s ministrom obrany a dvoma ďalšími mužmi v už znateľne podguráženej nálade. Pár ľudí, ktorí na oslavu prišli len kvôli povinnosti, a nie kvôli lojalite k premiérovi, diskutovalo v kruhu mierne bokom. Patrik sa pri nich pristavil, pozdravil a prešiel okolo steny, kde si medzi poukladanými darčekmi všimol aj darčekovú škatuľu, ktorú poslal premiérovi.
Varga stál opretý o bar. Pravou rukou položenou na drevenom pulte držal koňakový pohár a ľavú mal položenú na ramene rakúskeho prezidenta a dôverne mu šepkal niečo do ucha. Pripravená tlmočníčka stála so sileným úsmevom v diskrétnej vzdialenosti za oboma mužmi. Premiér si všimol prichádzajúceho Patrika, prerušil rozhovor a vykročil mu oproti.
„Ďakujem, že si prišiel, pán prezident. Mal som pocit z niektorých vyjadrení, že moje pozvanie odmietneš.“ Červeň v tvári, mierne pripuchnutá tvár a tmavé kruhy pod očami signalizovali, že premiér už oslavuje viac dní za sebou.
„Sľúbil som, že prídem, a tak som tu. Blahoželám a prajem veľa šťastia a hlavne zdravia, zvyšok hádam už máš.“ Patrik potriasol pravicou premiérovi a podal mu kyticu, ktorú si hneď zobrala pracovníčka protokolu. Prešiel k Langovi a pozdravil sa s ním, ako aj s ďalšími troma mužmi, ktorí stáli s nimi v kruhu.
„Lang prednesie krátky príhovor a pôjdeme si pokojne sadnúť do salónika.“ Varga pritiahol Patrika k pultu a vložil mu do ruky jeden z pripravených pohárov s koňakom. „Verím, že sa nebudeš dnes ponáhľať, máme toho veľa čo prebrať. Na zdravie.“
„Na zdravie,“ odpovedal Patrik a obaja vypili svoje poháre do dna. Lang medzičasom prešiel do čela miestnosti, zobral mikrofón a kostrbatou slovenčinou predniesol krátky, ale milý príhovor zakončený popevkom Happy birthday. Ostatní v sále sa pridali svojím spevom, svetlo sa stlmilo a čašníčka vtlačila do miestnosti tortu, na ktorej vrchu umiestnené číslo 40 chrlilo záplavu iskier. Premiér rozkrojil tortu a vrátil sa aj s rakúskym prezidentom k baru.
„Tak na oslávenca.“ Tentoraz každému do ruky vložil pohár s koňakom Lang. Všetci traja vyexovali ich obsah a Lang sa zahľadel na Patrika. „Tak ako, pán prezident? Si spokojný s tým, čo sa stane na Ukrajine?“
