Vyhľadávanie
Niektoré dievčatá boli prostovlasé, iné mali teplé barety alebo šatky. Na kabátoch mali našitú žltú šesťcípu hviezdu. Z úst sa im parilo, keď si dúchali na skrehnuté prsty. Začali plakať, obavy a strach nadobudli zreteľný tvar. O dve hodiny sa vlak pohol. Okolo polnoci im už slzy zamŕzali v kútikoch očí a prsty na rukách i nohách od zimy ofialoveli. Cez škáru videli, že polia pokrýva biely srieň. Od tej chvíle bude všetko, čo uvidia a zažijú, neopísateľná hrôza. Spali postojačky. Na svitaní vystúpili v Osvienčime. Alicu a jej sestru i ostatné dievčatá vypustili z vagónov a kázali im zoradiť sa. Čítali mená. Alica striehla na svoje, a keď ho začula, takmer v tej istej sekunde zvolala: „Hier!“ Potom sa musela poklusom presunúť ku skupinke žien, ktoré sa pod údermi obuškov vyzliekali donaha. ‚To nemyslia vážne,‘ pomyslela si. Pokúšala sa vybaviť si, kedy bola naposledy nahá pred zrakom iného človeka ako vlastnej matky. Nikdy. Ani len vo svojej posteli, v tej krásnej vyrezávanej posteli. Telo mala bledé, na nohách, v rozkroku a podpazuší porastené jemnými svetlými chĺpkami. Vzduch mal šesť stupňov, hmla sa zhmotnila do bielej mrazivej lepkavej vlhkosti. Alica si o chvíľu necítila bosé chodidlá. Dýchala rýchlo a prerývane, pichalo ju v pľúcach. Ešte nikdy v živote necítila taký strach. A potom znovu poklusom vpred a o chvíľu zasa v kruhu. Stud sa preniesol z nahoty do mozgu. „Hanbím sa, že existujem,“ povedala Alica, ale nikto ju nepočul, pretože to nebolo dosť nahlas. Niektorým ženám stekala po stehnách menštruačná krv. Prsia malé, veľké, plné, ledva vypúčajúce alebo boľavé od materského mlieka, ženy bežali, ich telá bežali, iba ich telá sa hýbali, mozog ustrnul, vypol sa ako prasknutá žiarovka. Toto, čo sa s nimi deje, teraz v roku 1942, sa nedá rozumom pochopiť.
