Vyhľadávanie
KREHKÁ
Zbojazlieva v ramenách,
s láskou v trezorčeku srdca.
Predstúpi:
sklíčkovo krehká a žiarivá.
Spln tváre.
Zbojazlieva v ramenách
tenučko zasnežených blúzkou.
V KOŠIEĽOČKE SPÁNKU
Vždy navečer
sa v košieľočke spánku do snov uberáš,
žltý trpaslík svetla z lampy zoskočí,
všetko sa zamotáva v pavučine noci.
Sny sú tá jaskyňa,
kde sa tvoja duša túla,
vtedy sa mi prihováraš iba dychom.
Rozvlnená perina utícha,
pod vlnkami páperia
sen ti telo omýva.
Vždy navečer
sa v košieľočke spánku do snov uberáš,
žltý trpaslík svetla z lampy zoskočí,
všetko sa zamotáva v pavučine noci.
OBČAS PRICHÁDZAM
Občas prichádzam k tebe s básňou
a mlčím iba preto, aby ona prevravela.
Vezmeš ju, pozrieš na mňa, vypovieš:
Báseň – zrkadlo tvoje.
Očami placho vyzrieš do jej krajiny.
VŽDY
Vždy, keď sa ti vlasy zhovárajú
s hrebeňom,
vždy, keď ťa stojacu portrétuje
zrkadlo,
vždy, keď sa presviedčaš, či máš oči
hnedé ako chlieb,
skacká mi srdce
pod kožou.
STARÝ OTEC A VČELY
Záhrada v lete zneje hudbou bzučivou,
v horúcom dni tuho žltne peľ,
včelie krídelká rozvirujú vzduch.
Záhrada v lete leží na poduškách vôní,
z letáčikov úľov podchvíľou
tryská včelia letka.
Starý otec
dôverne pozná tento štart.
Spoza
drôtenej mriežky vyzrie nahor.
Na konári jablone vypučal roj.
PODOBA SLEPCOV
Slepci sú ľudia
so spustenými roletami v očiach.
O svetle vedia,
že ich palica je celkom biela.
Potom sú slepci
so spustenými roletami v srdci.
O svetle vedia,
že ho nenávidia ako človeka.
Prví sú slepí z tmy.
Druhí sú slepí zo svetla.
Prví by chceli vidieť svet.
Druhí by chceli zabudnúť, čo videli.
PODOBA SLOVA
I
Prstami človek vystupuje zo seba,
ako slučku
na hrdlo ich priloží.
Vravíš si:
spreneverená bola mena slova
iba nemí sú voči nemu nevinní.
Podobu slova
čierne súkno obťahuje.
Prstami človek vystupuje zo seba,
keď zatláča slovo
ako viečka mŕtveho.
II
V mlyne hrdla
omieľané slovo človeka.
Len
po zvuku zahádaš, či ešte melie.
Z toho kúkoľa
nebude na chlieb skutku.
A tak
v tej vode na mlyn,
pod kolesami vírov, zahynie.
III
Zavše je také mocné,
že nám šliape po hlave.
A uhnúť
sa možno len pod druhú nohu.
IV
Odrazu
sa zotmelo v slovách.
Zhasínali
ako sviečky na Dušičky na hroboch.
Hustlo mlčanie
ako vzduch v pneumatike.
Súmraky slov.
Padajúce na krajinu reči,
kam iba človek vkročí a potkne sa.
BEETHOVEN
Prišiel tak ako iní,
odchádzal s nošou hudby na ramenách.
Osud?
Nevďačný ako synovec Karol,
ktorý spáchal samovraždu.
Lásky?
Prestupné stanice neznámeho cieľa.
Beethoven
Ešte
Evokuje
Tónmi
Hudby
Oslňujúcu
Vieru umenia
Ešte
Nás presviedča o nesmrteľnosti.
Básne zo zbierky Krehká
