Šeptuchy

Za Pawlou chodil jej mŕtvy muž. Dávala mu do okna sviečku, aby ju našiel, a nechávala otvorené vchodové dvere, až jej tam často navial sneh.

Elektrina v dedine vypínala, keď jej bolo najsmutnejšie, keď jej Szymon najviac chýbal, vtedy sa jej vôňa suchého lístia menila na pach zhorených konárov a vôňu živice.

Chodila do obchodu, a keď kupovala jablkové mydlo a kocku masla, ľudia sa otáčali, či niečo nehorí. Či niečo nehorí na nej.

V ten večer, keď zhorela kaplnka v Bóle, Szymon neprišiel. Odvtedy elektrika dlho nevypadla. Nechodila už za ním na cintorín, na hrobe nepribúdali žiadne nové sviečky, umelé kvety z Kauflandu ani jej pestrofarebné trvalky či čerstvo narezané bulharské ruže.

Raz sedeli s Dorotou na Lavičke žialiacich žien, pili kávu z porcelánových šálok, čo si tam nechávali. Zostávali tam šálky, termoska s kávou aj nejaké občerstvenie, alkohol menej, často ho totiž vypili chlapi, ktorí o ňom vedeli. Každý deň si ženy záso- by dopĺňali, prinášali čerstvú kávu aj keksíky. V nedeľu mávali posedenie, nosili koláče a víno. Svojim mužom liali do hliny na hroboch kropku, žubrovku alebo koňak. Prestali, až keď chceli, aby za nimi už nechodili.

„Celý život som ho odúčala piť a teraz mu nalievam.“

„A čo. My sme ani nechľastali a poberieme sa za nimi,“ poveda- la ktorási a exla vodku zo šálky.

Občas za vdovami chodili aj živí muži, väčšinou neboli úplne triezvi. Bolo z nich cítiť kropku a nebolo im rozumieť. Kropka je nápoj starých Lemkov, ktorý obsahuje éter. V devätnástom storočí sa éter využíval ako celkom spoľahlivá anestézia. Pre Lemkov bol počas prvej svetovej vojny náhradou za alkohol. Pili ho v poľných nemocniciach nielen na utlmenie bolesti a aj po vojne sa tešil obľube. Nebolo ho treba veľa, aby sa človek dostal do stavu eufórie, vzrušenia, výpadku či zmeny vedomia, vyvolával halucinácie, častokrát pri väčšom množstve človek oslepol. Hovorí sa, že jedna kvapka kropky vyváži štamprlík vodky. Ešte niekoľko hodín z vás tento špiritus príznačne razil a pri neprofesionálnej výrobe, čo nebolo nič zriedkavé, občas zabíjal. Muži po ňom v zime cestou z krčmy zamŕzali v jarkoch alebo ich celkom rýchlo ničil zvnútra, napokon ako každý domáci alkohol, ktorého bolo v Podlasí v každom dvore, na každom pôjde aj v komore požehnane.

„Minule ma Pavol v potravinách bozkával na obe líca. A pýtal sa, či nemôže dakedy prísť.“

„A čo si urobila?“

„Utrela som sa vreckovkou.“

Hanna si naliala ďalší hrnček žubrovky.

„Všetci sme sami.“

„Ale hádam by som si ho nešla pustiť do domu.“

„Máš novú šatku?“

Všetky pozreli Hanne na krk, kde sa na čiernom silóne striedali biele lebky. Usmievajúca sa s mračiacou.

„Prečo si si kúpila smrtky?“

„To sú smrtky? Kúpila som si to v tom obchode na stanici v Hajnowke. Som myslela, že sú to sirôtky, nemala som okuliare.“

„Však to ani nevidno poriadne.“

Pozerali jej na krk a bolo to jedno. Až keď ste sedeli na Lavičke žialiacich, vedeli ste, čo všetko je jedno.

Až nový báťuška nariadil zamykanie cintorína. Chcel zrušiť Lavičku žialiacich, vraj je to rúhanie. Akoby nebolo jedno, čomu veríte.

Nikdy sa (žiadnemu duchovnému) celkom nepodarilo zrušiť Lavičku, vždy sa niekde objavila, neskôr si ženy začali nosiť rozkladacie stoličky a koše s jedlom.

Potrebovali sa rozprávať, zdieľať orechový koláč, samotu aj zúfalstvo. Hoci po ich mužoch nezostal ani opar alkoholu, v ktorom sa pravidelne vracali domov. Aj ten opar bol lepší ako samota, sťažka usúdili občas podvečer.

Preto im nalievali. Aby pri nich zostali. Ešte aspoň chvíľu. Natierali si prahy špiritusom a nosili si domov hlinu z ich hrobov, aby ich muži trafili správne.

Aby sa žiaden nepomýlil. Každá mala svojho mŕtveho. Svoj prah. Aj prah samoty, ktorý už nikto viac neprekročil.

Raz Pawla čakala Dorotu pred autobusom a vzala ju na Lavičku žialiacich.

„Nechcem už, aby chodil,“ povedala.

„Tak mu to povedz.“

„Neposlúchne ma. Nechce ísť preč.“

Pawla ho naučila, že vždy sa môže vrátiť. Nech by sa dialo čokoľvek, hovorila mu to, už keď žil. A vracal sa naozaj hocikedy. Odhocikiaľ. Od hocikoho.

Tisíckrát ho posielala preč a tisíckrát ho prosila, aby sa vrátil. A on sa vždy vrátil a vždy znova odišiel. Nikdy sme nevedeli, čo bolo skôr, či začal skôr odchádzať alebo sa k nej vracať. Vedeli sme, že spolu nemôžu žiť. Nemali by. To vždy vedia najlepšie ostatní. Ale ani bez seba nevedeli.

S Dorotou sme sa o nich občas rozprávali, hoci sme vedeli, že by sme nemali.

„Myslíš, že budú mať niekedy deti?“ spýtala som sa.

„Neviem. Ale asi sa bojí, že potom by od nej už nikdy nemohol odísť.“

„Kto sa bojí? Pawla či on?“
„Podľa mňa obaja.“

Potom jednoducho umrel. A ani vtedy to s ním nebolo jednoduché.