Stalo sa

Témou  tejto prozaickej knihy Etely Farkašovej  je  vzťah matky a dcéry, ktorému sa
už venovala aj v predchádzajúcej tvorbe. Tento raz ide o vzťah
dospelej dcéry s matkou, ktorá odchádza zo života. Je to retrospektíva
 matkinho života a súčasne sebareflexia autorky, ktorá toto definitívne
odchádzanie zaznamenáva. Text je teda nielen o vzťahu dvoch
blízkych bytosti, ale aj o zrode samotného textu.

Kráčam cez dvor a pohľad mám upretý na jej okno, dovidím naň už od zastávky električky, niekedy mi pritom napadne myšlienka, že maják môže mať aj takúto podobu, kým jej izba vysiela svetelný signál, je v tomto byte pevný bod, spoľahlivý a vyvážený, ktorý pozná svoje miesto v tomto svete provizórnych únikov a rozpínajúceho sa chaosu, množiacej sa ambivalencie, pevnosť, ktorá má v posledných rokoch už len duchovný základ, pretože telo čoraz väčšmi prestáva poslúchať: žlčník, srdce, odvápnenie kostí a cukrovka, najmä tá cukrovka; duch sa však napriek tomu, ešte vždy, drží zázračne, každý, kto ju pozná, hovorí s obdivom o jej pevnej vôli, prepevnej ako skala (zachovaj mi, Pane, čisté srdce a daj mi ducha pevného, šepkáva si polohlasne, keď si myslí, že ju nikto nepočuje, keď nezbadá, že som vstúpila do izby).

Celé jej myslenie je vystavané na pevnej viere, celý jej svetonázor, život s jasne vyhranenými kontúrami, s jasne vytýčeným cieľom, priezračný život s priezračnými väzbami medzi príčinou a účinkom, jasný a spravodlivý, napriek toľkým prekážkam a stratám, život, ktorému nechýba zmysluplnosť, viera v existenciu zmyslu. Ak aj možno niekedy máva pochybnosti, nikdy ich nedáva najavo, nie predo mnou.

Odomykanie, ďalší nekonečný proces. Stalo sa už, že som nemohla otvoriť bytové dvere, ležala tesne pri nich, cez úzku škáru presvitala tmavá zeleň jej županu - zápas o každý milimeter za pootvorenými dverami, nepredstaviteľná ťarcha bezvládneho tela.

Obrazy podobných situácií, navrstvené v zastrašenej pamäti jeden na druhom sa prelínajú, takmer nerozlíšiteľne sa opakujú, splývajú, až na ten jeden, posledný. Už len krátka chodbička, ďalšie dvere, som tu, kričím od prahu, počuje čoraz horšie, niekedy treba naozaj silno kričať, ak chceme, aby nás rozumela, tak už som tu.

Leží odokrytá, paplón dopoly zošuchnutý na zemi, v jej polohe je čosi neprirodzené, dohora vyvrátená hlava, ruky rozhodené po oboch stranách tela, okamžite skontrolujem zásoby jedla na stole, zase sa nenajedla, prečo si sa zase nenajedla!

Jedlo, predmet našich hádok, ktoré niekedy prerastajú do ostrých konfliktov, v podstate celkom banálnych, a predsa nesmierne rozlaďujúcich, hádame sa vlastne len pre banality, napokon to zakaždým aj uznáme, obidve: Prosím ťa, zajedz si trochu, ešte kým odídem, nie, nebudem teraz, nie som hladná, povie rozhodne, prosím ťa, aspoň tento kúsok šunky, nástojím, už som povedala, že nie som hladná, dám si neskôr, uvidíš, ako to dopadne, keď sa nenaješ, hovorím podstatne zvýšeným hlasom, zabudla si, čo bolo minule, keby si vedela, ako ma tým ubíjaš, ona tiež takmer kričí: prečo musíš vidieť vždy všetko čierne, prečo sa neustále strachuješ, kde sa len v tebe berie ten pesimizmus, aby si vedela, ty ubíjaš mňa, ty a tie tvoje čierne myšlienky, stále len samé čierne myšlienky...

Keď ju preberiem, bude sa vyhovárať, že tentoraz vôbec, ale vôbec necítila hlad, hovorí tak zakaždým, naozaj nezacítila ani najmenšiu potrebu jesť, muselo to prísť veľmi rýchlo, bude ma presviedčať, že kómu tentoraz určite zapríčinilo niečo iné, nie nedostatok potravy, možno je to tým novým inzulínom alebo tým, že sa nevyspala, v posledných týždňoch nemôže takmer vôbec spávať, veď viem, hovorila mi už o tom, ako nemôže spávať, za celú noc takmer nezažmúri oko, predstavuje si ovečky, jednu za druhou, počíta ich, celkom pomaličky.

Moje pohyby sú mechanické, rozpustiť med v čaji a potom jej ho podávať, lyžičku po lyžičke, bráni sa, zatvára ústa, odvracia sa, časť tekutiny jej steká po brade ako vždy, lepkavá tekutina, lepkavé prsty, treba preobliecť vankúš, tiež celý polepkavený, aj plachtu s veľkými mokrými fľakmi. Všetko sa to už po toľký raz opakuje, viem, že by to malo trvať približne pol hodiny, toľko trvá, kým sa preberie, už ani nebývam taká vydesená ako pred rokmi, keď sa to u nej začalo, viem, čo treba urobiť, viem, koľko času treba na odvrátenie nebezpečenstva, naučila som sa premôcť nervozitu a postupovať celkom pokojne, dokonca trpezlivo, uverila som, že sa mi ju zakaždým podarí prebrať.

Stačí len prísť načas, to je najdôležitejšie, prísť načas znamená, že by nemala ostávať sama dlhšie ako tri, štyri hodiny, väčší interval medzi dvoma jedlami by mohol byť nebezpečný. Pri dobrej vôli sa rodinný program dá takto zostaviť, vycvičili sme sa, V. aj ja, v trpezlivom kriesení: je to súčasť rituálu, na ktorý si možno napokon privyknúť, horšie je to s nocami, ktoré nasledujú po takých dňoch, nedarí sa mi zaspať, bojím sa, že ju prepočujem, vyskakujem pri najmenšom šuchote, ktorý začujem z jej izby, a ráno potom vstávam s rozboľavenou, nepríjemne mútnou hlavou a s takmer nezvládnuteľnou depresiou.

Kde si, ozve sa konečne po viac ako hodine (nechápem, prečo to tentoraz trvá tak dlho, oveľa dlhšie ako inokedy).

Kde si, ne-vi-dím ťa!

Nakláňam sa nad ňou, už ma predsa musíš vidieť, no tak, pozri sa na mňa.

Kde si, opakuje zanovito, pre-čo sa mi skrý-vaš?

Oči, hovorím dôrazne, otvor už poriadne obidve oči.

Ne-dá sa, povie.

Dotknem sa jej viečok, zľahka ich poodchýlim, odhalia vyvrátené, meravé zrenice, prsty sa mi rýchlym oblúkom vyľakane stiahnu naspäť.

Chcem ťa vi-dieť a ty sa mi skrý-vaš, v hlase jej zaznie hnevlivá výčitka.

Postupne mi dochádza, že tentoraz to nie je obyčajná diabetická kóma, tentoraz je to aj čosi iné, nové.

...závan strachu zo smrti, pamätám si ho z detstva...

Sanitka uháňa po hrboľatej vozovke, sedím pri nosidlách, držíme sa za ruky a pri každej jame, na ktorú narazíme, zacítim v dlani slabé šklbnutie jej skrehnutých prstov. A len sa mi skrý-vaš, hovorí s hnevom v ambulancii, keď ju pomáham vyzliekať.

Pochybnosť, či môžem vedieť niečo o živote, ak neviem nič o jeho opaku, ba vlastne ani to neviem, či smrť je jeho opakom, alebo jeho doplnkom, završovaním a možno aj pokračovaním, premenou do inej formy, nepomenovateľnej, nepredstaviteľnej, v každom prípade neurčitej...

Prichádzam do izby s kompótom, s čerstvo uvarenými jabĺčkami, kyslými, aké má rada, a jedinými, aké má kvôli cukrovke dovolené, nakloním sa nad ňu a chystám sa jej podať prvú lyžičku, zháčim sa, plače. Bolí ťa, zase ťa bolí, pýtam sa a lyžičku s kompótom stiahnem neisto späť. Pokrúti hlavou, za živý svet si neviem spomenúť, premýšľam už pár dní, márne.

No tak, poviem trochu prekvapene a trochu vyčítavo, kvôli tomu hádam netreba plakať, a na čo si to vlastne chceš spomenúť, čo už môže byť až také dôležité, hovorím zámerne zľahčujúco.

Sloh, jeden sloh, odpovie zamyslene, mali sme rozobrať takú zvláštnu tému, dobro a zlo v ľudskom živote, napísala som najlepší sloh z celého ročníka, slohy som písala veľmi rada, čítala som ho potom na slávnostnom zhromaždení, pred všetkými, mala prísť aj Šoltésová, ale potom ochorela, nie, počkaj, opraví sa vzápätí, Šoltésová mala prísť inokedy, chodievala k nám na ústav, ale sloh som naozaj čítala, bol najlepší, a teraz si neviem spomenúť. Tvár sa jej opäť skriví do plaču.

Kde všade sa jej asi tak túlajú myšlienky...

Nebudeš predsa plakať kvôli slohu, ruku s lyžičkou som znovu priblížila k jej tvári, tu máš kompót, z tých veľkých zelených jabĺk.

Akoby ma nepočula, dlho som si ho odkladala, hovorí, vedela som ho naspamäť, celý, od úvodu až po koniec, bol to môj najlepší sloh, koľkokrát som si ho v duchu opakovala, premýšľala, či by som ho po rokoch napísala inak, hovorí v tichom plači, a odrazu si neviem spomenúť vôbec na nič, ani na jedno slovo. V ruke ešte stále držím lyžičku s kompótom, údiv, zaskočila ma týmto plačom, ktorý sa mi vracia v predstavách. Viem o nej tak málo.

V podvečer povedala: Išla by som trochu na balkón, žiada sa mi nadýchať sa čerstvého vzduchu, ešte bude voňať slnkom - poď, ideme dýchať slnko, naše prechádzky pod Červený most, opri sa o strom ako ja a dýchaj -, urobili sme zopár krokov, nohy mala neisté, už opretá v ležadle sa mňa usmiala, ako je tu dobre.

Tichý, pokojný deň. Naši sa vrátili z chalupy, rozprávali, čo robili na záhrade, a ja som pocítila trpkosť, kvapku trpkosti, akokoľvek ma mrzela, hanbila som sa za ňu a vyčítala si ju, bola vo mne, kedy sa aj ja dostanem z klietky? Ťarcha toho slova ma dosiaľ tlačí, vyrytá v pamäti, boli sme zatvorené v klietke, obe, ju väznila choroba, mňa ona, nebola by som sa od nej vzdialila za nič na svete, hoci ma lákala predstava rozvíjajúcej sa zelene na fliačiku zeme, ktorý nám už niekoľko rokov patril a na ktorom sme sa začínali cítiť ako doma, nebola by som ju nechala samu za žiadnu cenu, hoci naliehala, presviedčala ma, len aby som pokojne išla, aspoň na pol dňa, nebola by som to urobila, ale pocit klietky ostával.

Neskôr už len zahanbujúca, stiesňujúca spomienka, neskôr, keď sa už dvierka na klietke otvorili a jej izba bola odrazu prázdna, keď sa celý byt akoby odrazu vyprázdnil.

Keď ty pre mňa nemáš skoro nikdy čas, povedala to za roky spoločného života iba párkrát, no nevyslovené viseli tie slová medzi nami oveľa častejšie, kedysi poznala mená všetkých mojich spolužiakov, každý deň po príchode domov som na jej podnet zo seba sypala správy o tom, čo sa udialo v škole, kto čo povedal, koho som stretla, pamätala si detaily, na ktoré som ja dávno zabudla, po rokoch mi ich potom príležitostne pripomínala a ja som sa čudovala, odkiaľ to všetko vie, ale neskôr som sa už zdráhala podávať detailné informácie o každom dni, visela na všetkom, čo sa ma týkalo, čo vstupovalo do môjho života. Raz či dvakrát som jej to vykričala, nemôžeš chcieť vlastniť môj život, musíš mať predsa aj svoj vlastný, vykričala som to v zlobe, v náhlej podráždenosti - od istého času akoby sa bola rozpustila vo svojej rodine, akoby sa jej život rozdrobil na naše životy, chcela byť v každom z nich prítomná časťou svojej bytosti, akoby sa ona sama rozdrobila a zároveň zmnožila v každom z nás, v tomto delenom dávaní samej seba akoby videla zmysel svojej existencie, svoje poslanie matky rodiny, azda to bolo aj tým, že sama stratila matku ako malé dievča, mať svoju rodinu znamenalo pre ňu absolútnu hodnotu, ktorá už ani veľmi nepotrebovala ďalšie doplnky. Detstvo s násilne pretrhnutým matersko-dcérskym vzťahom, dedičstvo, ktoré hrozí svojou nástojčivosťou, pred očami život sústredený do jednej, jedinej roly, monotematický, aj tak by sa to dalo povedať, a zaťažujúci - medziiným nenapodobniteľnosťou.

Mrzia ma jej slová, je v nich kus pravdy, ktorá mi nie je príjemná, sadám si k nej častejšie, usádzam sa za veľký stôl, za ktorým zvykneme absolvovať slávnostné obedy, čakám, či sa neozve, bola by som rada, keby niečo povedala, hocičo, dokonca aj keby mi zavyčítala, keď ty nemáš pre mňa takmer nikdy čas, ale tentoraz výčitka ostáva nevyslovená. Chytím ju za ruku, myšlienky sa krútia ustavične okolo jedného a toho istého, už nedokážem premýšľať o inom, len o tomto pomalom, vyčerpávajúcom odchádzaní, o dňoch plných úzkosti, v akom stave ju nájdem po príchode domov, o nociach prerušovaného spánku, pretože každý šramot, aj ten najmenší šuchot ma vytrháva zo sna, o nociach, v ktorých sa bojím zaspať, aby som neprepočula jej volanie, zvuky, že niečo s ňou nie je v poriadku, najnepatrnejšie signály.

A mali by ste sa pripraviť, hovorí mi naša obvodná lekárka, keď si v kúpeľni pred odchodom umýva ruky, chodieva k nám teraz často, za tie roky nás už dobre pozná, vie, čo toto obdobie pre mňa znamená, mali by ste sa pripraviť, zopakuje, asi sa už naozaj nebude dať veľa urobiť, nemôžete pred tým zatvárať oči.

Dala som jej utišujúci liek, preobliekla som ju, dala napiť, potom som sa usadila k záznamom, vyvinula sa z toho potreba, zvyk dostať zo seba aspoň čiastočku bolesti, ktorú s ňou prežívam, je to akýsi zvláštny druh plaču bez sĺz, bez zvukov, plač do písaného, stiesnenosť premieňaná do slov, jedine tak sa viem brániť, zapisovaním, cez otvorené dvere počujem, ako stená, podchvíľou idem k nej, pohladím ju po líci, už sa málo zhovárame, ponajviac o tom, či bolí viac alebo menej, všimla som si, že v posledných dňoch začala používať zdrobneliny, hoci predtým to nikdy nemala vo zvyku: chyť mi hlávku, povie potichu, alebo: bruško, moje bruško, prečo tak bolí, o brušku hovorí najčastejšie.

Raz v noci, keď som ju preobliekala, mi znenazdania povedala: mamička, mama, a ja som ju vzápätí oslovila krstným menom, tak ako jej hovorievali v miškolcovskom období, neboj sa, Maňuška, som pri tebe.

V jej tajnom zošite som našla aj niekoľko výpiskov z Unamunovho Tragického pocitu života. Knihu si požičala pár mesiacov pred osudným pádom: ... neviem, čo si mám myslieť o tých, čo vravia, že nepotrebujú nijakú vieru v osobný večný život, aby v nej nachádzali podnety pre život a pohnútky pre prácu... ten, čo niekedy za mladi alebo aspoň dočasne prechovával v sebe vieru v nesmrteľnosť duše, nemôže ma presvedčiť, že by bol bez nej pokojný...

Hladkám ju po tvári a ona mi s poloprivretými očami sotva počuteľne povie, mamička, mama, zarazí ma to, podľahla azda na okamih preludu, že vidí pri sebe svoju matku, alebo viere, že naše úlohy sa môžu vymeniť, že vo večnom kolobehu sa dcéra môže stať matkou svojej matky, všetko je v tomto kolobehu navzájom prepojené...

Úryvky z prózy Stalo sa, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Aspekt.