Vyhľadávanie
A ako Adonaj
Annine stopy sa strácali v snehu čoraz rýchlejšie. Úzky chodník odrazu zmizol pod husto pribúdajúcimi vločkami. Snažila sa udržať rovnováhu, čo sa jej chvíľami v členkových topánkach na opätku vymykalo spod kontroly. Každé pošmyknutie sprevádzal piskľavý výkrik plný strachu z toho, že spadne a ublíži si. Po každom takomto spontánnom výkriku sa zahanbila a nervózne sa obzerala, či ju niekto nevidí, akoby výkrik vnímala ako prejav slabosti, nehodný diváka. Kŕčovito si na krku pridržiavala šatku a v tenkom kabáte sa chvela od zimy. Nechápala, ako sa tak náhle mohlo zmeniť novembrové počasie. Pred troma hodinami sa mestečko tešilo zime, ktorá sa podobala pôvabnej jeseni, a teraz by uvítala rukavice, šál a pevné topánky bez opätku. Skrehnuté telo oslabovalo jej myseľ. Chcela byť doma čo najskôr, preto sa vybrala skratkou, ktorú poznali len domáci, a aj tí ju využívali málokedy, pretože všetci chodili autom. Zotmelo sa. Oči privykli na slabo osvetlenú cestu, ktorá pokračovala nedokončenou slepou ulicou, pripravenou na ďalšiu výstavbu domov. Zatiaľ ju lemovali husté kríky zbavené listov, ktoré v prítmí vyzerali strašidelne.
Len jeden dom, ktorý tu stál ešte predtým, ako sa sem Annas manželom Melicharom prisťahovali, mal po obvode pozemku vysoký kovaný plot, do ktorého boli vrastené husto vysadené smreky. Z dobre ukrytého domu bolo vidieť len kúsok strechy. Opatrne našľapovala a sem-tam sa pridržiavala plota. Až dnes si uvedomila, aké osamelé bývanie poskytuje táto ulica a tento dom. Občas síce zahliadla, ako do ulice vchádza strieborné esuvéčko s tmavými sklami, ale len málokedy zachytila pohľad ženy za volantom. Nohy jej vyhodilo do vzduchu a Anna opäť vykríkla. Dopadla na chrbát a zostala nepohnuto ležať. Vločky jej rýchlo sadali na tvár, akoby ju chceli prikryť bielou perinou. Zhlboka sa nadýchla a oprela sa o lakte. Svetlá prichádzajúceho auta jej osvietili tvár. Auto zastalo tesne pred ňou, dvere sa otvorili a žena približne vo veku jej dcéry jej pribehla na pomoc.
„Ste v poriadku? Neublížili ste si?“
Anna neodpovedala, len pokrútila hlavou. Mala pocit, akoby na ňu niekto položil ťažké závažie. Dovolila žene, aby jej pomohla vstať, a bola veľmi vďačná, že sa má o koho oprieť. Už necítila chlad, len chvenie, ktoré z jej nôh urobilo drevené paličky, neschopné pohybu.
„Naozaj ste v poriadku?“
Anna prikývla a snažila sa na ženu povzbudzujúco usmiať, aby ju presvedčila, že to zvládne, že sa len zľakla.
Žena sa pozrela na jej topánky a pokrútila hlavou.
„To ani nemohlo skončiť inak než pádom. Poďte, odveziem vás domov.“
Anna dovolila, aby ju neznáma objala okolo drieku a ona sa jej prstami zaborila do ramena. Pocítila hebkosť drahej kožušiny aj príjemné teplo, ktoré ju náhle objalo.
„Vy ste na rozdiel odo mňa vedeli, že dnes bude snežiť?“ prehovorila Anna.
„Vraciam sa zo služobnej cesty. Zďaleka. Vždy nosím v kufri viac druhov oblečenia, pretože nemám rada prekvapenia a tobôž nie nádchu. Som zimomravá,“ vysvetľovala, kým ju podopierajúc vliekla k autu.
