Tulák

– Fakt, – prisvedčil som, – keď sa orol kvôli pohodliu zmení na sprostú sliepku, tak si ani nič iné nezaslúži.

            Strýko sa zasmial a začal rozprávať o tom, ako múdri mužovia v dávnych časoch nie predarmo spisovali o zvieratách bájky, aby sa z nich ľudia poučili. A vraj keby bol spisovateľom, aj on mohol napísať bájku o jednom mladom orlíkovi.

            Asi tým myslel mňa.

            Ale keď tým myslel mňa, tak veru neviem, ako by tú bájku dopísal, keď ani ja sám neviem, ako sa skončí. Ale aspoň viem, ako by sa skončiť mala. Sám som na to prišiel. A keď ja už na niečo prídem, tak to obyčajne aj splním.

            Juj, koľkože je hodín?

            – Ale, času dosť, – zdvihol strýko nos a zavetril ako prvotriedne vycvičený pes, – obed sa dokončuje. Ňuchám pripálené rezne.

            – Rád by som šiel už o druhej, – povedal som, – motorákom.

            – Aj tak máš čas, – bral sa strýko do kuchyne, – idem poduriť kuchárky. Ponáhľaš sa dolu kvôli gulášu, alebo kvôli poľanským milordom?

            Páni, vari do mňa nevidí? Ale odplával do kuchyne tak rýchlo, že som už nemusel odpovedať.

            Za múrom rozkvitnutého orgovánu výskala sesternica Uľa. Vyletovala nad orgován ako vták v čiernom a bielom perí. Hojdačka tíško a pravidelne škrípala v horných zahrdzavených kolieskach.

            Rozbehol som sa krížom cez orgován, aby som nemusel obchádzať záhradu.

            Uľa hneď začala brzdiť, nemusel som ju hodinu prehovárať ako inokedy. V letku zoskočila z hojdačky a ja som na ňu tiež ešte v letku vyskočil.

            A už som vyletúval ako ten orol kráľovský, každým razom vyššie a vyššie, kým som nedosiahol najvyšší možný bod. Z neho by sa dalo odpichnúť už iba na krídlach. Dlho a vytrvalo som sa vracal k tomu bodu, aby som si dobre zapamätal všetky vrchy a lesy. To bol ten pohľad, za ktorý som skoro životom zaplatil v Karambule na kolotoči. Ale tu boli vrchy vyššie a hory tmavšie.

            Uľa kričala, učupená pod orgovánom, prosila ma, aby som tak vysoko nelietal a šiel radšej obedovať.

            – Idem, – zavolal som, ale ďalej som stál na hojdačke a počúval, ako mi vietor okolo uší hrá vždy slabšie a slabšie.

            Poobede, keď kukučka zakukala jednu a teta mi balila „do tanistry“ makové buchty, povedal strýko Ferdinand:

            – Zamkneme dom a spravíme si nedeľnú prechádzku na stanicu. Nemusíme vždy behať po hore ako tá divá zver.

            Sesternice sa začali uškŕňať, ale nahlas nepovedali nič. Dobre som vedel prečo. Práve strýko Ferdinand nerád chodí do dediny a celú rodinu núti aj v nedeľu ísť na prechádzku do hory. Preto sa dievčatá radšej neozvali, aby otec v poslednej chvíli výlet nezrušil.

            Ale ja som vedel, že nezruší.

            Sám mi chce kúpiť lístok do Karambuly.

            Dolu vŕškom sme utekali opreteky, vbehli sme za Zuzou aj do cintorína. Pri starkého hrobe sme sa vydýchali a potom sme už slušne šli so strýkom a tetou na stanicu. Samozrejme, nie až do Porúbky, ale na zastávku Valuša. Tá je k horárni bližšie.

            – Platí štyri dni, – uškrnul sa strýko, keď mi podával lístok.

            Ja som sa uškrnul tiež. Len teta Zina sa tvárila, že nič nepočuje, a začala zvolávať rozlietané dievčence.

            Motorák dofrčal a hneď aj trúbil na odchod. Ledva som stihol naskočiť a zakývať strýkovi Ferdinandovi.

            Prirodzene – aj tete a sesterniciam.

            – Daj na seba pozor, Paľko! – kričala teta.

            Nebojte sa, dám. Dám ja na seba dobrý pozor!

            Ale veru milordov pozrieť idem.

            Nemienil som sa ani usádzať, ale motorák sa tak kyvotal z boka na bok, že som lietal ako hruška a nemohol sa udržať na nohách. Hodil som sa teda na sedadlo.

            Mám pred starou mamou náskok, ale nie veľký. Keď v Poľanke vystúpim, získam do nasledujúceho normálneho vlaku nie viac ako hodinku.

            Či ja za ten čas milordov nájdem?

            Možno nájdem a možno nie.

            Aspoň jedného hádam len nájdem. Alebo uvidím. Aj to by stačilo.

            Keď som bol malý, niekedy som si všeličo navymýšľal a potom tomu aj veril, akoby sa to bolo naozaj stalo. Naši vraj boli celí zúfalí, ako sa im mohol narodiť taký klamár. Ale ja som vtedy nevedel, že klamem, lebo som tomu naozaj veril.

            Neskôr ma to opustilo, a keď som niekedy klamal, dobre som už vedel prečo.

            Ale že by som niečo naozaj zažil a potom tomu neveril, taká vec sa mi po prvý raz stala teraz. A síce s milordmi.

            Viem, že som ich stretol, aj ako. Viem, že sme šli cez Poľanku a potom na bicykloch do hory. Viem, že sme piekli slaninu, aj že som jedol ich oštiepok, keď oni už dávno boli doma. To všetko viem, a predsa sa mi tí chlapci zdajú takí neskutoční, že sa musím presvedčiť, či som si ich nevymyslel.

            Ja viem, že nie, ale predsa by som chcel aspoň jedného z nich znova vidieť. Aby som si bol celkom istý, že sa mi nevrátila tá chyba z detských rokov, keď som si všeličo pekné vymýšľal a potom tomu aj veril.

            Je to pre mňa veľmi dôležité. Nechcem vymyslených kamarátov, keď som si raz našiel skutočných.

            Viem, že ich v Poľanke nájdem.

            Motoráčik zastal, ja hop dolu a už som sa aj poberal hore Poľankou k známej fazuľovej verande. V dome oproti nej polievala obločné muškáty dážďovkina mamka. Kto iný by to mohol byť?

            Len teraz opatrne, povedal som si, aby ma náhodou nezbadala teta Bobáková. To by bol poriadny škrt cez vlakový rozpočet a cez všetky rozpočty vôbec. Tak len opatrne a pekne sa dekovať fazuľovou verandou.

            Dážďovkina mamka ma sledovala pohľadom. Ani ju neprekvapilo, keď som sa pozdravil a spýtal na Jana.

            – Neviem ti ja, synku, kade lieta, – zasmiala sa, a keď ukázala rovné biele zuby, videl som, že sa celkom ponáša na svojho syna. – A ty si čí?

            – Z Porúbky, teta, Paľo... – trošku vo mne zahrkalo.

            – Z Porúbky? A či som ťa ja už dakedy nevidela? Voľáky si mi povedomý.

            Páni, aj detektívske oči má ako jej syn.

            – Sotva, teta, – cúval som. – Neviete, kedy Janko príde?

            – Však poď dnu a počkaj ho, keď chceš.

            – Nemôžem, – povedal som, – vlak mi ide o chvíľu.

            Dosť roboty mi dalo, aby som nezutekal pred ďalším výsluchom, ale sa pekne pozdravil a pomaly, slušne odpochodoval.

            Mohol som sa jej spýtať, kde býva Peter, alebo Maťo. Lenže veľký význam to nemalo, veď mi jasne povedali, že kde je dážďovka, tam sú aj dvaja ostatní milordi. A potom – z tyla ma ohrozovala Bobáčka, kryť ma nemal kto, neostávalo mi iné, ako sa urýchlene vypariť spoza fazuľovej verandy.

            No ako sa môže jeden človek na druhého tak ponášať! Úplne tie isté ústa aj belasé oči. Iba tvár je u mamy ružová a u dážďovky zelenkavá. Asi od toho fajčenia.

            Začal som po vreckách zhľadávať cigaretu, dážďovkin darček. No, ak mi ju teta Zina našla, tak som v jej očiach dosť nahratý.

            Lenže – nenašla ju. Milá cigareta, zhúžvaná a vytrasená, odpočívala pekne vo vrecku a jasne dokazovala, že som milordov naozaj stretol. Sú celkom skutoční.

            Nemohla mi predsa dať cigaretu dáka vymyslená dážďovka. To by potom aj tá cigareta musela byť vymyslená. Ale ja ju držím v ruke, vidím biely polámaný papierik a zvyšky tabaku.

            Aj dážďovkinu mamu som videl, a to akoby som bol videl Jana v ženskom vydaní.

            Tú cigaretu si ešte nechám. Pre prípad, že by ma v Karambule začali otravovať dáke pochybnosti.

            Dofučal vlak a úplne zadymil stanicu.

            Našiel som si dobré miesto pri okne a ako tak pozerám, zdá sa mi, že sa z čierneho kúdolu na chvíľu vynorila známa tvár.

            – Jano! – skríkol som. – Chlapci!

            Cez dym sa brodili všetci traja milordi. Bežali popri vozňoch a na celé hrdlo hádzali do okien signál z vŕbovej skrýše. Ako tri storočné hrdličky.

            – Milordi! – volal som, – do videnia, moji milordi! – Lebo vlak sa už pohýnal.

            – Všetko v poriadku? – kričal Peter.

            Veselo som im zakýval a zahrkútal na rozlúčku, ako som sa od nich naučil.

            Dážďovka struhla senzačnú tvár, hodila sa do stojky a na rukách kráčala zarovno s mojím oblokom. Peter a Maťo šli popri nej a hoci pozerali na mňa, videl som, že ju strážia, aby sa nepotočila a nepadla pod vlak.

            Ľudia na stanici sa smiali, tí vo vlaku pohoršovali. Ale dážďovka len šla, kývala mi pravou nohou a ja som celý nadšený kričal hádam už po tretí raz:

            – V druhý deň prázdnin, milordi! V druhý deň prázdnin poobede!

            Už som z nich videl len tri bodky, aj tie sa pomaly rozplývali, a ja som ešte stál naklonený z okna a hľadel smerom k Poľanke.

            – Kamaráti? – spýtal sa ma neskôr dedko s prasiatkom v ruksaku.

            – Áno, – prikývol som, – kamaráti.

            – Bol som šťastný, že som sa v Poľanke zastavil. Šťastný, že som videl milordov živých a skutočných.

            Nech by sa čokoľvek robilo, nebudem už v Karambule sám.

            Starého otca som našiel sedieť pod veľkou hruškou na dvore. Ani sa nepohol, asi ma nepočul otvoriť bráničku. Blížil som sa k nemu pomaly a tíško, aby sa nestrhol, ak náhodou drieme.

            Kým som bol preč, predstavoval som si, že starý otec využije starej maminu neprítomnosť, bude kúpať známočky, rozkladať pijaky po celom byte a fajčiť cigaru za cigarou. Bol som veľmi prekvapený, keď som ho videl nečinne sedieť na dvore. V rukách nemal nič, ani len Filatelistické zvesti.

            Aký je len tichý, zhrbený a aký maličký pod tým veľkým hustým stromom...

            Napadlo mi, že tak asi sedával, keď ho opustil syn Rudo. Možno aj teraz naňho myslí.

            Ale prečo sa nepohne? Veď už musel začuť kroky.

            – Starý ocko, – povedal som nie príliš nahlas.

            Pomaly sa obrátil a chvíľu na mňa nepohnuto hľadel. Oči mal zapálené a tvár sivú, staršiu ako predtým.

            – Aha, ktože to prišiel, – povedal slabým hlasom a tak pomaly, že som si pomyslel, či nie je chorý.

            – Vitaj, synku, dobre, že si tu...

            Zase ma zarazil slabý hlas. Aj úsmev, ktorý sa mu voľáko nechcel podariť. Prečo vraví „synku“? Hádam si ma len nemýli s Rudom, svojím synom? Ako sa len zmenil!

            – Ustatý som, Paľko, – povedal, ako keby ma počul rozmýšľať, – pred chvíľou sme prišli. Každý deň sme ťa s Krížikom hľadali po horách. Deti povedali... Tárali, že si sa rozprával s rybami. Tak sme vždy odznova začínali pri Tajchu.

            – Starý ocko, – povedal som ľútostivo, – ja som išiel domov do Porúbky. Nevedel som, že si tu ostal sám. Aj tak som potom musel ísť do horárne, keď...

            – Veď som si myslel. Reku, hádam len dožije rozumu a pôjde k Ferdinandovi. Tam človeka vždy prichýlia...

            Začal som vybaľovať buchty.

            – Tie deti nás pomýlili. Stále len o rybách a o jazere. Šuba chodil, ponúkal sa, že ťa pôjdu hľadať aj s tým druhým, akože sa volá, toho druhého dievčaťa otcom. Vraj ty si im našiel deti a oni nájdu teba. Aj ťa vari hľadali.

            – Tie deti som naozaj našiel, – chcel som potešiť starého otca, keď som videl, že trošku ožíva.

            – Hej? – pousmial sa.

            – Predstav si, vybrali sa do Austrálie hľadať jazero bez brehov a vody, v ktorom vraj bývajú vtáčiky.

            Starý otec sa zadumal a po dlhej, dlhej chvíli vzdychol:

            – Keď za niečím idú, to ešte nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím. Preto som sa o teba bál. Krížik mi povedal, čo sa tu zomlelo. Aj predtým som videl, čo sa robí, ale to... hádam už bolo priveľa.

            Mlčal som. Chcel som starému otcovi uvariť guláš, a nie ho trápiť tým, za čo on nemôže. Vyskočil som, že naškrabem zemiakov.

            – Netreba, Paľko, – zdržal ma, – Krížikovci mi nosia. Dnes bola hovädzia polievka. Veľmi dobrá.

            Chvalabohu, aspoň nebude myslieť na Ruda, keď nebudeme lyžicami jesť guláš z rajnice.

            Rozbalil som buchty a začal starého otca ponúkať.

            – Hlavná vec, že si tu, – odštipol si kúštiček. – Potom musíš zájsť do Krížikov. Nevedel som, že ťa starý má tak rád.

            Rád? Ujo Krížik ma ešte má rád? Nenahneval sa?

            – Nabehal sa za tebou, nazháňal po hore, darmo som vravel, že asi budeš v Porúbke. A stále húdol jedno a to isté: Pošlite chlapca naspäť k materi, aby tu dáku skazu nevzal. Školu nech dochodí a potom ho štandopede šikuj domov. Len aby nebolo neskoro...

            – Ale prečo by bolo neskoro, starý ocko, – potešil som sa i naľakal, či starý otec aj s ujom Krížikom príliš veľa nemysleli na Ruda za tie dni, čo som bol preč.

            Veru asi mysleli.

            Veru starého otca sotva tak umorila len chôdza po horách. Umorili ho spomienky na Ruda a strach o mňa. Ten strach by nikdy nebol taký veľký, keby tu pred mojím narodením nebol žil a odtiaľto odišiel chlapec, ktorý bol starého otcovým synom.

            Keby som to bol vedel...

            Ale keby som to bol vedel a nepohol sa z Dvanástoráku, nestretol by som milordov, neobjavil všetko to, čo teraz viem, nikdy sa tak neporozprával so strýkom Ferdinandom.

            Ľutoval som starého otca, ale tú dobrú cestu, plnú objavov, som ľutovať nemohol, čo ako som chcel.

            – Vieš čo, starý ocko, – povedal som veselo, – poďme my dnu, aby nás tu stará mama nenašla vysedávať, lebo bude zle.

            Starý otec sa uškrnul, ale celkom šibalsky:

            – Zle bude tak či tak. Kuchyňa je plná špinavého riadu.

            – Zohrejem vodu, – vyskočil som, – a všetko poumývam.

            – Božechráň, – zadržal ma, – všetko by si pokazil. Naschvál som riad zhromažďoval, aby si mala na čom vyliať zlosť. My sa už dáko popri riade prešmykneme, len sa nič neboj.

            A smial sa ako líška, ako malá slabá líštička.

            – Možno dnes ani nepríde, – chcel som ho potešiť.

            A vtedy som zažil najväčšie prekvapenie svojho života. Starý otec osmutnel a hlasom opäť slabým a chorým povedal:

            – Myslíš? A veru by už mohla prísť. Pusto je tu bez nej, ticho ako v hrobe.

            Stratil som reč. Onemel ako ryba. Už som si myslel, že starému otcovi rozumiem, a zrazu vidím, že nerozumiem ničomu.

            Ešte raz som sa ho pokúsil dáko potešiť:

            – Strýko Ferdinand vravel, že určite príde dnes večer.

            Tentoraz sa mi to podarilo.

            A ja som bol rád, i keď sa mi celkom vyjasnilo, že v mojej a starej maminej veci so starým otcom počítať nemôžem. Vidí všetko, a nepovie nič. Lebo má starú mamu predsa len rád.

            Chvalabohu. Aspoň tú svoju cestu už vôbec nemusím ľutovať.

            – Mal by si skočiť do Krížikov, – povedal starý otec živo, – lebo ma starý o chvíľu zas príde vydúrať do Hnusného. Nezdrž sa dlho. Tu ťa budem čakať.

            Hádam sa starý otec nebojí, že zas niekam zdrhnem?

            Povedal som mu to.

            – No len choď, – usmial sa, – a jedna noha tu, druhá tam. Nie som medveď, aby som tu večne dučal sám...

            Vyšiel som bráničkou a bráničkou aj vošiel do Krížikov.

            Cestou som rozmýšľal o tom, koľko je na svete dobrých ľudí. A ja som pred štyrmi dňami nemal o nich ani poňatia!

            Zamieril som do kuchyne, lebo v dielni by som i tak nikoho nenašiel. Bola predsa nedeľa.

            Tak, milordi, nový život milorda štvrtého sa práve začína...

            Podrobnosti, ak dovolíte, si nechám pre seba.