Koniec sveta

Kolesá zapískali a vagónmi trhlo. Tí, čo nespali, skúšali vykuknúť z teplušiek von. Veľa toho však nevideli. Z hmly sa vynárali len obrysy masívnych zasnežených štítov, od ktorých fučal mohutný vietor. Výhľad zhoršoval aj hustý dážď so snehom. Počasie bolo presne také isté, ako keď pred mesiacom odchádzali zo Žiliny.

Svitá. Cestujúci len pomaly otvárajú ťažké zasúvacie dvere na vozňoch. Po mesiaci sa konečne trochu natiahnu, no akoby sa im do toho psieho času ani nechcelo vystúpiť. Až keď sa hmla začala postupne trhať, zlepšil sa aj výhľad na okolité hory. Všade okolo vlaku však bola len holá step.

Pred rušňom vidieť len dve červené svetlá vedľa malej drevenej budovy železničnej stanice. Ďalej sa ísť nedá – trať odtiaľto nikam nepokračuje. Výpravu prichádza privítať skupina ruských železničiarov, s ľuďmi sa však dohovárajú len horko-ťažko – málokto z interhelpovcov totiž ovláda ruský jazyk. Po chvíli sa však objavil prednosta stanice a na počudovanie mnohých začal na ľudí hovoriť po maďarsky. Niektorí Slováci a Maďari sa natešene nahrnuli k prednostovi Kolimárovi a zasypali ho otázkami.

Tá hlavná – táto stanica a akési jurty na obzore – to je naozaj Pišpek, najväčšie kirgizské osídlenie, kde im Rudolf Mareček sľuboval rozkvitnuté jablone, zelené háje a úrodnú pôdu? Prednosta ukázal na východ, kde sa v diaľke v tieni topoľov rysovali kontúry budov.

Z vlaku sa ozývali prvé vzlyky. Sklamané ženy s malými deťmi začali hneď vyčítať mužom, kam ich to doviedli. „Tak to sme prišli na koniec sveta,“ utrúsil niekto z davu, keď sa rozhliadol okolo seba. Na pláňach rástlo len riedke krovie, prvé malé lesíky sa črtali až na úpätí hôr. Nepokoj neovládol len rodiny, ale k potýčkam dochádzalo aj na stretnutí vedenia družstva. „Čo som vám hovoril? Som zvedavý, čo teraz podnikneme. Ani pes tu po nás neštekne,“ hovoril Donát Lániček a opäť obviňoval Marečka, že ich nalákal do pasce. Cyril Horáček sa na Lánička oboril. „Budeme tu čakať, až nás príde uvítať s muzikou celá sovietska vláda a povie: ráčte, páni, pred stanicou čakajú autobusy?“

Hmla ustúpila a interhelpovcom sa prvý raz naplno ukázali masívne chrbty Ťanšanu a široké údolie rieky Čuj. Vedenie družstva vybralo niekoľkých členov, najmä tých, čo vedeli dobre po rusky, aby v meste oznámili svoj príchod. Po chvíli sa za delegátmi vybrali aj nedočkavé ženy – jedlo totiž dochádzalo a ani Pavlína Dubčeková, ktorá mala na starosti stravovanie transportu, si už so zostávajúcimi zásobami nevedela rady.

Prechádzka do mesta nebola vôbec dlhá, no v zlom počasí a po takej dlhej ceste im dala napriek tomu zabrať. Bolo treba preskakovať rozvodnené jarky bez mostov, priekopy i zablatené cesty. „Mesto sa podobalo veľkej dedine. Mali sme dojem, že tu naozaj nič nie je mestské, lebo sme videli len dva poschodové domy. Väčšina domov boli skôr chatrče ako domy. Ulice boli nedláždené, prašné, prípadne plné blata. Po kamennej dlažbe nebolo ani stopy,“ spomínal Ján Számuel Szabó.

Skutočné Kirgizsko na interhelpovcov čakalo až na miestnom bazáre.

V prašnej stepi sa medzi niekoľkými drevenicami predávalo úplne všetko, počnúc mäsom a obrovskými žltými melónmi až po akési zvláštne nástroje. Hlučný dav ľudí sa premieľal pomedzi vozy a remeselníkov, ktorí sa pokrikovaním snažili prilákať zákazníkov.

Okrem kumysu tu ženy konečne našli aj obyčajné kravské mlieko. Mäso bolo čerstvé aj sušené, no obletovali ho muchy. Vajce stálo len kopejku, sliepka sa dala kúpiť za dvadsať až dvadsaťpäť kopejok a našla sa tu aj ryža. Chlieb, aký poznali krajania z Československa, sa tu nepredával. Obilie sa tu pestovalo málo. Mali len okrúhly nadýchaný biely chlieb s vysokým okrajom, ktorý pekár lepil na okraj rozpálenej murovanej zaoblenej pece.

Kúsok obďaleč muži s vysokými kirgizskými klobúkmi debatovali o cenách koní a kráv, obzerajúc koňom zuby a hrivy. Pomedzi ľudí sa preplietali aj ťavy. Povedľa kirgizskí holiči veľkými zahnutými nožmi zručne na pár ťahov holili mužom hlavy. Kováči zase v skupinách chaoticky búchali kladivami do železa, aby z neho vykuli nové nástroje.

Pre ženy z Československa to bol zvláštny pohľad. Videli Rusov oblečených v uniformách aj dlhých kabátoch, Kirgizov v ťažkých kožušinách s bielymi plstenými klobúkmi a ďalšie národy, ktoré im šikmými očami a tým, že na jedenie používali paličky, pripomínali Číňanov. Ceny jedla boli prijateľné, dokonca aj počasie sa poobede zlepšilo. Topole, ktoré lemovali celé mesto, sa ohýbali vo vetre ženúcom sa na mesto z ťanšanských dolín.

Pätnásťtisícový Pišpek bol vtedy vlastne len väčšou dedinou, kde okrem kostolov a niekoľkých mešít bolo iba zopár väčších tehlových budov. Žiadna významnejšia továreň, väčšia škola či nemocnica, dokonca ani vodovod či kanalizácia. Okrem malého pivovaru tu boli len samí remeselníci pracujúci priamo na bazáre. Za pár zostávajúcich drobných nakúpili ženy aspoň trochu potravín a žltých melónov a pobrali sa späť k vlaku, kde vyčkávali, aké správy z mesta prinesie vedenie družstva.

✩

Pokladnica bola takmer prázdna, zostalo v nej len 332 rubľov. Vedenie družstva pôsobilo skleslo. Peniaze nestačili ani na nákup dreva či materiálu, ktorý budú potrebovať na stavbu domov, všetko sa minulo na nákup strojov, ktoré zatiaľ stáli nepoužité v nákladných vagónoch. Vedenie družstva sa preto obrátilo na členov – ak máte nejaké úspory, požičajte ich družstvu. Keď začneme zarábať, pôžičky vám vrátime. Viaceré rodiny sa tak vzdali aj posledných peňazí, ktoré si doviezli z Československa. Vedenie družstva tiež rozhodlo o tom, že členovia dostanú výplatu až vtedy, keď budú fungovať továrne.

Prvé stretnutie so súdruhmi z oblastného výboru komunistickej strany mnohých vôbec nenadchlo. Interhelpovcov síce vrelo privítali a sľúbili im všestrannú pomoc, no na viac ako tristotridsať ľudí z Československa nebol nikto pripravený. Zmluvy, ktoré uzavrel s miestnymi úradmi Rudolf Mareček, „mohli roztrhať“. Rozkvitnuté stromy a úrodné lúky, ktoré sľubovali diapozitívy z prednášok, tu boli – no ďaleko za horami, na východe krajiny, kde by sa síce ľudia na koňoch a vozoch dopravili, no ťažké stroje by tam zrejme nikto nedostal.

Sovietske úrady najskôr navrhli, aby sa interhelpovci rozdelili a ubytovali v dedinách okolo Pišpeku, to by však skomplikovalo akúkoľvek spoločnú prácu. Prvé noci tak museli členovia družstva s rodinami stráviť vo vlaku, až kým sa nájde nejaké rozumné riešenie.

Už druhý deň v novej vlasti ukázal, že jedným z problémov môže byť aj počasie. Kým včera ešte padal dážď so snehom, na druhý deň už pálilo slnko a pôda pukala od sucha. „Všade okolo bola nedozerná sivá vypálená step pokrytá žltým pieskom a nad ňou mračno prachu, ktorý vnikal všade, do úst, do očí, do nosa. Rástli tu bodliaky, palina a tŕstie,“ spomínala Katarína Prekopová.

Vedenie družstva sa po búrlivej schôdzi zhodlo, že vrátiť sa do Československa by bolo zbabelé a aj nerealistické. Peniaze nemali ani na kúpu koní, ktoré by zapriahli do vozov. „Nepoľavíme. Skúsime to. Budeme pracovať,“ ozvalo sa na schôdzi. Historické rozhodnutie bolo treba zapísať, a tak jeden z členov predstavenstva vytiahol jediný papier, ktorý mal poruke – Komenského knihu Labyrint sveta a raj srdca.

✩

Asi štyri kilometre južne od železničnej stanice, smerom k ťanšanským štítom, sa nachádzal malý brezový lesík s hustými kríkmi a malým jazierkom. Pri lesíku stáli dve podlhovasté budovy v dezolátnom stave. V lesíku zase zo zeme trčalo niekoľko zanedbaných hrobov. Keď sem interhelpovci prišli prvýkrát, z náhrobných kameňov zistili, že zrejme nie sú prví ľudia českej, slovenskej či maďarskej národnosti, ktorí chodili po tejto zemi.

Súdruhovia po porade členom oznámili, že sa zatiaľ budú sťahovať do provizórnych priestorov. Pišpecké úrady prenajali družstvu zdemolovaný zajatecký tábor, v ktorom ešte desaťročie predtým trpeli vojaci z Rakúsko-Uhorska, medzi nimi aj mnohí Česi a Slováci. Keď Rusko v prvej svetovej vojne tlačilo na centrálne mocnosti, viac ako dva a pol milióna vojakov z Rakúsko-Uhorska skončilo v ruských zajateckých táboroch. Mnohí Česi a Slováci mali šťastie a slovanský pôvod im zaručil aj miestenku v táboroch na západe Ruska, teda nie až tak ďaleko od domova. Iní sa rýchlo pridali na stranu Ruska a vytvárali československé légie. Nie však všetci. Tisícky vojakov z Česka a Slovenska sa dostali medzi viac ako dvestotisíc občanov Rakúsko-Uhorska, ktorí skončili v táboroch v Strednej Ázii. Napríklad aj v tom na okraji Pišpeku. Tábor postavili ešte počas rusko-japonskej vojny¹, neskôr tam umiestnili krajanov zo strednej Európy a v posledných rokoch slúžil najmä ako stajňa. Aj keď ruská armáda nemusela so zajatcami zaobchádzať nutne zle, mnohí neprežili chladné zimy ani ťažké a dusivé letá. V tábore bol nedostatok vody a medzi väzňami sa šírili rozličné choroby.

Nové ubytovanie medzi interhelpovcami nevzbudzovalo veľké nadšenie. „Steny uťapkané z blata, strecha pokrytá tŕstím. Vojaci tam mali koniarne a podľa toho to aj vyzeralo,“ spomínal Vincent Červinka. Najskôr bolo treba vyhádzať hnoj. Dve dlhé budovy nemali dvere ani okná. Vnútri zase hniezdili stovky vrabcov, ktoré museli robotníci vyhnať a hneď sa pustiť aj do opravy strechy. Sťahovať sa bolo treba čo najskôr – ruské železnice tlačili na to, aby sa vagóny rýchlo vypratali a vrátili do bežnej prevádzky. Ako ubytovanie pre vyše tristo ľudí tak už ďalej nemohli slúžiť.

Interhelpovci najskôr sprevádzkovali traktor a nákladné auto, na ktoré naložili všetko privezené drevo. Ďalšie potrebné dosky Čechoslováci zohnali už priamo v Pišpeku. Všetci vedeli, že život v dlhých otvorených barakoch bude nepohodlný, no išlo len o dočasné riešenie. Ženy najskôr vykydali zo zeme hnoj, tesári zas rýchlo opravovali strechu, cez ktorú dnu vlietavalo vtáctvo, a murári zapchávali diery v stenách a vybrusovali dvere a aspoň provizórne okná.

Stavební inžinieri rozdelili priestor barakov podľa počtu ľudí a tesári vyrobili z dosiek drevené prične na spanie. Miesta bolo málo – kufre a debny s majetkami aspoň provizórne predeľovali priestor a oddeľovali rodiny, no na každého vyšiel sotva meter široký a dva metre dlhý priestor na spanie. Nič iné sa vlastne ani v baraku robiť nedalo.

Niektoré viacčlenné rodiny sa presunuli do menších domčekov v okolí barakov, ktoré si tiež upravili podľa seba. Niektorých však tábor, veľká neistota, kolísavé teploty a nedostatok peňazí vydesili natoľko, že po necelom týždni v novej vlasti presunuli debny s oblečením a vecami späť na vlakové nástupište. Ak nemali úspory, na trhu medzi kirgizskými kočovníkmi a ruskými komisármi skúšali predať aspoň privezené oblečenie či ťažké periny. Ak im nejaké peniaze zostali, nasadli na prvý vlak, ktorý smeroval na západ, a radšej sa vrátili späť do Československa. Takto si sľubovaný raj nepredstavovali.

Ostatní zostali v barakoch pod ťanšanskými horami. V tábore, kam pred desaťročím počas vojnového besnenia násilím dotiahli desiatky Čechoslovákov. Teraz sú tu ďalší – dobrovoľne a s pošramotenou vidinou sovietskeho raja pred očami. Povedali si však, že vydržia.