Vyhľadávanie
Kauza: Encyklopédia
úryvokl
Len nedávno, koncom roka 1990, sa čitateľ Historickej revue Igor Bernát zo Zvolena obrátil na redakciu s otázkou:
Politické procesy na začiatku päťdesiatych rokov boli vražednou ouvertúrou budovania stalinského socializmu u nás. Na popravisku alebo v ťažkých žalároch skončilo veľa jeho odporcov, no zvrhlosť stalinskej mašinérie pocítili aj mnohí jeho stúpenci, ba i predstavitelia jeho režimu. Akú úlohu v tomto marazme zohral prvý komunistický prezident Klement Gottwald? Možno ho označiť, podobne ako Stalina, za zločinca?
Redakcia požiadala o odpoveď politológa Jána Uhra, člena tzv. Kolderovej komisie, ktorá mala roku 1962 „s definitívnou platnosťou“ preskúmať politické procesy v päťdesiatych rokoch a vyvodiť z nich závery. Ján Uher ako odpoveď poskytol redakcii časť svojich rozsiahlych pamätí, týkajúcu sa tohto obdobia. Odpoveď je v nej jednoduchá. Legenda o tom, že Gottwald bol svojím okolím klamaný, že o procesoch nevedel, že sa o nich ani do smrti roku 1953 nedozvedel, nie je ani legendou, iba účelovým klamstvom. Celá komunistická špička o procesoch nielen vedela, ale ich aj sama riadila. Potom aj odpoveď na otázku o zločincovi je jednoduchá: áno.
Na jar roku 1953 však Stalin zomrel a pár dní po ňom aj Gottwald, len čo sa vrátil z pohrebu pri kremeľskom múre. O tri roky, na jeseň 1956, Chruščov v prejave, ktorý obletel svet a otriasol dušou jednoduchých a rokmi ohlupovaných ľudí „šestiny sveta“, obnažil démonickú tvár Stalina a povrch krutosti tejto politiky. Hoci doba ešte neveštila závan demokracie, ľudia sa aj tak nádejali, že odzvonilo aspoň masovej tyranii. No dúfali márne. Do našich končín tento vietor ani len nezavial. Päť rokov po smrti Stalina a Gottwalda, dva roky po Chruščovovom prejave sa ešte v Martine robí veľký pohon na ľudí. Dôvodom bola príprava slovenskej encyklopédie a reči pri poháriku na oslavách jednej päťdesiatky.
A tak možno už zo strachu Slováci dosiaľ nemajú svoju encyklopédiu. Vyšla raz objemná, šesťzväzková Encyklopédia Slovenska, slovenskej, všeobecnej, „encyklopedickej“ encyklopédie doteraz niet. Karol Bacílek, Alexander Pavlovič, Ondrej Bocko, Ján Malinovský, Tibor Braciník, Ján Uváček, Ján Štulajter, sudca Kubek i radoví tajní Šutvaj, Kubištík, Kopinec a tí druhí sotva tušili, na koľko desaťročí zastrašia slovenských encyklopedistov.
V čase, keď už naplno pracovala tzv. Kolderova komisia, aby preskúmala nezákonné procesy z päťdesiatych rokov, 26. 9. 1962 Najvyšší súd opätovne zamieta žiadosť o obnovu konania. Encyklopedistov predsa súdili dávno po veľkých politických procesoch, žiadna komisia sa nimi nemienila zaoberať, rozsudky musia byť opodstatnené, správne a právoplatné. Tak znela logika pravosúdia.
Husák je už päť rokov z väzenia doma, tri roky už píše v Ústave štátu a práva SAV svoju kandidátsku dizertačnú prácu Svedectvo o SNP, časť martinských encyklopedistov je ešte vždy vo väznici.
Až na jar roku 1965 začína Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici opäť skúmať tento tragikomický proces.
Až po siedmich rokoch väzenia vychádzajú na slobodu poslední odsúdenci. Docent Hirner môže byť rád, toho odsúdili na trinásť rokov, k nemu bol štát vlastne veľkorysý. Dodnes by mohol ďakovať, keby bol ešte medzi nami.
Nuž čože, komunizmus stvoril milióny procesov a na svedomí má desiatky miliónov životov a osudov. Slovenskí encyklopedisti sú len kvapkou z tohto mora, či vlastne moru. A predsa sa ma táto téma držala ako kliešť po všetky tie roky, v ktorých sa o tom nedalo hovoriť. Chcel som ich aspoň spomenúť, napísať o nich čo len malú spomienku, je to predsa len príbeh svojím spôsobom originálny. Aj Denisa Diderota, redaktora prvej francúzskej encyklopédie, prenasledovali, netajím, lenže to bolo skôr za jeho poburujúce Myšlienky o výklade prírody, za Filozofické princípy hmoty a pohybu, za jeho revolučnú ideológiu, ale vo väzení nebol za svoj Racionálny slovník vied, umení a remesiel, za encyklopédiu. Navyše to bolo v polovici osemnásteho storočia, a nie v storočí atómu, kybernetiky a letov do vesmíru. Lajka lietala, Gagarin lietal, Armstrong sa pomaly chystal na Mesiac – a malý slovenský Diderot Alexander Hirner ešte vždy sedel vo väzení. Nechce sa mi veriť, že niekto niekde dostal za encyklopédiu trinásť rokov. Zase máme v niečom primát.
Predstavme však konečne účinkujúcich. Všetci sú vlastne matičiari, bez ohľadu na to, či v danej chvíli niektorí robili v sesterskom vydavateľstve Osveta, a všetci (v danej chvíli) členmi redakčného kruhu slovenskej encyklopédie.
Docent doktor Alexander Hirner (1911), sociológ, študoval na Univerzite Komenského, potom v Ríme a Paríži, školy končil už ako dospelý muž a takmer priamo zo Sorbony šiel do SNP, dostal Vojnový kríž, vyznamenania Za chrabrosť, Za zásluhy I. stupňa a Rad SNP. Od skončenia vojny pracoval vo vydavateľstve Osveta a začas, v rokoch 1946 – 1947, bol zároveň aj profesorom na Vysokej škole politických a sociálnych vied v Prahe. Dostal trinásť rokov, stratil vedecké hodnosti a vyznamenania, na päť rokov ho zbavili občianskych práv a k tomu musel zaplatiť desaťtisíc pokuty.
Dr. František Oktavec (1917), historik, účastník SNP, šéfredaktor Bojovníka, pracovník Ústavu SNP a vydavateľstva Osveta. Odsúdili ho na sedem rokov, na stratu čestných práv občianskych na tri roky a pokutu päťtisíc.
Dr. Ľudovít Januška mal na rozsudku štyri roky, Dr. Eduard Tvarožek tri a pol, Dr. Jozef Telgársky dva a pol, doc. Dr. Ján Olexa rok a Ing. Štefan Veselý pol druha roka. Všetci piati mladí vedeckí pracovníci, okolo tridsiatky.
Keď sa dnes človek s odstupom času zamyslí nad zmyslom celého procesu, musí dať za pravdu Vladimírovi Mináčovi, ktorý už v tých rokoch povedal: To nie je proces proti Hirnerovi a spol. To je proces proti Martinu.
Martin bol nepriateľským fenoménom pre každú krutovládu. Na Martin každá moc pozerala ako na brloh rebelantských živlov, do ktorého nedovidieť, do ktorého moc nemá tú moc nazrieť, nevie s jeho intelektom manipulovať, a najmä nevie si ho podrobiť. Klasickým príkladom je oná pamätná návšteva jedného z pravoverných tejto moci, typického predstaviteľa hradného antislovakizmu a pražského nepochopenia logiky slovenskej anabázy Antonína Novotného. Predáci komunizmu degradovali Maticu slovenskú od prvých pofebruárových dní. Prenasledovanie matičiarov bolo prirodzenou súčasťou kádrovej a justičnej politiky prvej polovice päťdesiatych rokov, to si len Martinčania a matičiari naivne mysleli, že už hádam ustalo, že odsúdením kultu a despotizmu svitne na lepšie časy. A tak sa nemali na pozore. Vymysleli si napríklad vydať slovenskú encyklopédiu. V lone Matice, v martinskej Osvete. Priam súčet poburovania. A ešte sa raz zišli na oslavách jedných narodenín a nedali si pozor na ústa. Naivní, ako odjakživa Martinčania bývali.
Záznamy na žilinskej krajskej správe ŠtB ešte z apríla 1957 (Žilina bola v tom čase krajským mestom) svedčia o tom, že v duchu hesla: Republiku si rozvracať nedáme! si ich vrchnosť už dávnejšie pozorne všímala a že včas nasadila do okolia slovenských encyklopedistov dobre vyvinuté uši, keďže na ploštice vtedy ešte nemali. Pani Hirnerová mala narodeniny. Keď sa čosi vypilo, začalo sa hovoriť o politike. Ktosi sentimentálne spomenul monarchiu a olejkárov, drotárov a debnárov a murárov, čo sveta pochodili! Čože tam olejkári a drotári, ale aj takí štúrovci, kde tí všade mohli študovať! Čože len štúrovci, to všetko bolo dávno, ale povedzme taký Štefánik! Apponyiho režim vládol, a on mohol študovať v Prahe, v Paríži, pochodiť celý svet od Havajských ostrovov po Peru, od ázijských stepí po Mont Blanc. A tu sme ako v klietke, pomaly budeš potrebovať povolenie aj na cestu do Banskej Bystrice ako v Rusku. Vraj aký je rozdiel medzi americkým Slovákom a naším? Nijaký. Obidvaja môžu ísť do Tatier, kedy chcú. Čo tu spomínate monarchiu, zahriakol ktosi melancholického rečníka, dajte pokoj s monarchiou! Ja by som dnes vytvoril konfederáciu podunajských štátov! Zo slobodných republík. Rakúsko by bola jedna republika, Čechy druhá, Slovensko tretia, Maďarsko štvrtá, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko... Čo tu spomínaš Srbsko? – ozval sa ďalší, kdeže je to už od Dunaja, z Juhoslávie by stačilo aj to, čo patrilo Rakúsko-Uhorsku. Dobre vo Viedni vedeli, čo im má patriť. Páni, to nie je zlá myšlienka, ozvalo sa z kúta, to by bola paráda! Mali by sme aj Alpy, aj Tatry, aj Balaton, aj more, aj Prahu, aj Viedeň... Na tom sa v zásade dohodli, horšie to už bolo s hlavným mestom. Najviac hlasov bolo za to, aby hlavnými mestami konfederácie boli Viedeň a Bratislava, veď aj Amerika má svoj New York i svoj Washington, aj západní Nemci svoj Berlín a Bonn, aj Švajčiari svoju Ženevu a Bern, ešte aj Turci svoj Istanbul a Ankaru... A keby to tak bolo, potom by Martin mohol byť aj hlavným mestom Slovenskej republiky...
Vína ubúdalo a v zápisníku muža za priečkou, drevenou priečkou, akými boli porozdeľované veľké kancelárie na malé redakčné miestnosti, pribúdalo poznámok.
Nie, nik ich ráno nezatýkal, takú hlúposť by hádam nevyviedol ani najsprostejší prokurátor tých čias, to sa len poznámky – ako sa takýmto hlúpostiam oficiálne hovorilo – pomaly zbierali. Raz sa môžu zísť. Vlastne – raz sa zídu, veď preto sa zbierajú.
Nik z oslavujúcich, pravda, takto nerozmýšľal. Dokonca si nik ani na tú myšlienku o konfederácii podunajských štátov nevedel presne spomenúť, keď sa vyšetrovanie začalo a keď každého z nich na túto tému hodiny a hodiny, takmer deň čo deň, týždeň čo týždeň, päť mesiacov vypočúvali. Známymi spôsobmi.
Rozkaz na zatknutie docenta Hirnera, bez akéhokoľvek zdôvodnenia, dal odbor vyšetrovania Krajskej správy Ministerstva vnútra v Žiline 23. decembra 1958. Uvádza sa v ňom, že je v súlade s uznesením náčelníka krajskej správy a krajského prokurátora. Prokurátorov podpis chýba. Náčelníkov podpis chýba. Prázdna je aj kolónka, kto ho zatkol a kto ho predviedol do väznice. Nechýba však miesto predvedenia zatknutého: väznica č. 1 Žilina. Hľadám v sivožltastých spisoch rozkazy na predvedenie Olexu, Oktavca, Janušku, Telgárskeho, Veselého a Tvarožka. Prví dvaja majú dátum 16. januára 1959, ostatní 3. februára – bez súhlasu prokurátora, bez akéhokoľvek podpisu kohokoľvek. Kto by sa staral o také zanedbateľné detaily, keď sa buduje nový svet?
Prvý výsluch Alexandra Hirnera naplánovali, prirodzene, na Štedrý večer. Trval od 19.00 do 22.40 h. Druhý bol na Silvestra od 15.00 do 21.45 h. Vyšetrovateľ sa zrejme v prvom prípade ponáhľal po darčeky od Ježiška, v druhom prípade silvestrovať, lebo zo štvorhodinového a šesťhodinového výsluchu majú zápisnice sotva dve strany.
Výsluchy pokračovali 5. januára (od 9.00 do 17.30),7. januára (10.00 – 17.15), 9. januára (9.00 – 23.45), 13. januára (13.30 – 17.15), 15. januára (8.00 –18.00), 22. januára (9.00 – 21.15 a 22.00– 02.30) a tak ďalej až do 3. marca, keď sa začali konfrontácie s ostatnými obvinenými, ktoré trvali do 24. apríla. Alexandra Hirnera vyšetrovali spolu 232 hodín a 15 minút.
Ani ostatní to nemali oveľa ľahšie. Oktavca, povedzme, vzali do väzby 15. januára, hoci na rozkaze je dátum šestnásteho (čo môžeš vykonať dnes, neodkladaj na zajtra), šestnásteho vykonali uňho domovú prehliadku a v ten istý deň mal aj prvý výsluch – od 16.30 do 02.30 nasledujúceho dňa. Výsluchy dokopy netrvali ani dvesto hodín. Janušku uväznili 5. februára, hoci dátum na zatykači je už 3. 2. 1959, vyšetrovať ho začali ešte v tú noc, od jednej do pol piatej a potom od poludnia do ôsmej večer. Dohromady je z tohto výsluchu jedna a štvrť strany protokolu. Pri štvrtom výsluchu jedenásteho februára niekedy medzi siedmou hodinou rannou a deviatou hodinou večernou konečne priznal, že bol za konfederáciu, Alpy a more. Preto aj nasledujúce výsluchy boli už kratšie, zvyčajne od pol ôsmej do jedenástej, nanajvýš do poludnia. Pri prvých výsluchoch zapieral všetko, toho jedenásteho februára ho zlomil vyšetrovateľ Kopinec, keď mu prečítal zápisnicu z vyšetrovania Hirnera. Pravdaže, vymyslenú. A, samozrejme, že v nej stálo, že ho Hirner udal, že ho označil za duchovného otca myšlienky vytvoriť konfederáciu podunajských štátov, ba dokonca, že práve on, Januška, na rozdiel od iných, chcel do tohto štátneho zväzku prijať aj Poľsko, však aj Poliaci sú naši. Ďalej tam stálo, že Januškovu geniálnu myšlienku chce Hirner (ako sa priznáva) realizovať s pomocou Otta Habsburského, s ktorým sa aj pokúšal nadviazať kontakt, len mu v tom zabránilo zatknutie. Bol to teda Kopinec, čo Ľudovíta Janušku zlomil, väzenským pedagógom bol však už človek vzdelanejší, sám doktor Kubek, ten si ho starostlivo pripravoval na hlavné pojednávanie. Štvrťhodinu pred pojednávaním, predtým ako poňho prišla eskorta, zavolali si ho Kubek a Kopinec na kávu, usmievali sa, potľapkávali, sľubovali malý, symbolický trest a basu v Žiline, aby mal manželku nablízku, len „aby sa neopovážil ten proces zbabrať“! Potom dostal štyri roky a päťtisíc pokuty.
Telgársky mal v cele konfidenta Gregara. Ten mu medzi výsluchmi ustavične pripomínal proces so Slánským a Clementisom, radil mu, ľudsky a z duše, aby sa priznal, inak z toho smrdí šibenica. U Veselého bol obhajca spolu štyridsať minút, potom sa obhajoby vzdal. Hirnerovi prišiel do cely vyšetrovateľ Šutvaj, aby mu oznámil, že si ide posvietiť na jeho bratov, aj to sú pekné kvietky, jeden kšeftuje s muzikou, druhý s Tatrami! Na druhý deň vystriedal Šutvaja kolega Širanec, aby Hirnerovi oznámil, že idú zatknúť jeho manželku. A ešte doložil, máme vás v hrsti, to si pamätajte aj na súde. A nemyslite si, že to bude hocijaký súd. Ten súd budú sledovať aj súdruhovia Kopecký a Bacílek! Obhajca bol uňho dvadsať minút. Oktavca pri prvom výsluchu vyšetroval akýsi Kubištík a z nedostatku inej činnosti sa po celý čas hral s pištoľou. Do cely mu nasadili konfidenta Velčíka a ešte akéhosi Kamila, priezvisko som už nezistil. Pri jednom večernom výsluchu vyšetrovateľ Šutvaj zrazu zdvihol telefón a potom vyše dvadsať minút čítal svojej dcérke rozprávku pred spaním. Pred pojednávaním prišiel za ním predseda senátu doktor Kubek, priateľsky si s ním podiškuroval a odišiel bez rozlúčky. O pár minút vtrhol do cely Kubištík, napajedený, že súdruh Kubek nebol veru nadšený. Oktavec, Oktavec, zle konáte, ak takto chcete ísť na súd. Naštveme sa a dáme vám doživotie, človeče! Neviete sa spamätať? Tak načo sa tu s vami mordujeme! U Tvarožka bol obhajca štvrťhodinu, za prítomnosti vyšetrovateľa Širanca. Keď z cely odchádzal, obrátil sa k Širancovi: „Prepáč, Janíčko, že som ťa tu tak dlho zdržal, ale povinnosť je povinnosť...“
Keď ich po troch mesiacoch, pred konfrontáciami, prvý raz zhromaždili všetkých v jednej miestnosti, vošiel Šutvaj a s rehotom zastal vo dverách:
– Ste mi tu ale krásna spoločnosť! Samý doktor, katolík, evanjelik a žid!
Približne o desať rokov neskôr bol Ján Štulajter osobným tajomníkom doktora Husáka, v tých dňoch, o ktorých je reč, je ešte prokurátorom v Žiline a skupinu Hirner a spol. žaluje. To bolo 11. mája 1959. Proces trval dva dni. Alexander Hirner priznáva zákonnosť vyšetrovania a trestnú činnosť podvracania republiky, snahu o vytvorenie konfederácie a závažné omyly v koncipovaní encyklopédie. Sabotáž nepriznáva. Oktavec priznáva ideologické chyby pri tvorbe encyklopédie a reči o konfederácii, sabotáž a rozvracanie republiky nepriznáva. Januška priznáva, že súhlasil s konfederáciou, ostatné odmieta tak vehementne, že Kopincovi prišlo na pojednávaní zle, vybehol na chodbu a mlátil do parapetnej dosky, až ho musel súdny zriadenec upozorniť, že ruší pojednávanie. Olexa priznal, že bol pri tom, keď sa hovorilo o konfederácii, do žiadneho rozvracania republiky sa však on, ani ostatní nikdy nezapojili, to si tu niekto vymýšľa. Telgársky priznal, že reči, ktoré viedli, by sa dali vysvetliť aj ako podvracanie republiky, a preto ich ľutuje. Tvarožek nepriznáva nič, dokonca sa odváži vyhlásiť, že nikdy nebol proti socializmu, ale len proti socialistickému realizmu, nech si to pán prokurátor láskavo nepletie.
Autori scenára tušili, že reči o konfederácii by boli na pekný proces málo, tak sa nepriateľská činnosť zločineckej skupiny Hirner a spol. musela obohatiť aj o encyklopédiu. A aby bola prokurátorova reč dostatočne „pádna“, dali sa heslá a ich spracovanie posúdiť odborníkom. Autormi hesiel boli napríklad akademik Andrej Mráz, národný umelec prof. Emil Belluš, doc. Dr. Jiří Hromada, Dr. Vojtech Filkorn, Dr. Ľuboš Kresák a mnoho ďalších. Znalecký posudok vypracovala „komisia znalcov pri tlačovom odbore KNV v Žiline“, mená v spisoch nie sú uvedené. To sa asi Dr. Kubek zhrozil, čo mu vyšetrovatelia vyviedli, „komisia“ sa mu zjavne málila, tak si vyžiadal hodnotenie aj od ľudí ťažšieho kalibru. Vraťko Šrobár uviedol, že už roku 1956 upozorňoval Hirnera na zle stavané heslá, v encyklopédii je viac fašizmu ako komunizmu. Kevický v posudku uvádza, že Hirner redigoval encyklopédiu tak, aby sa mohla predávať aj na Západe! Hvizdoš vyratúva náboženské pojmy. Akademik Szántó je zásadne proti metodológii i spracovaniu. (V roku 1966 sa ospravedlňoval, že mu vraj podstrčili iné heslá, nuž čože, o mŕtvych len dobre.)
A tak na základe posudku „komisie znalcov pri tlačovom odbore KNV v Žiline“ a posudkov ľudí ťažšieho kalibru mohli skupinu Hirner a spol. žalovať a súdiť aj za také trestné činy ako uvádzanie bezvýznamných pracovníkov (Adamčík, Dibarbora, Figuš-Bystrý atď.), zaradenie maďarských spisovateľov, ktorí počas kontrarevolučných udalostí roku 1956 zradili socializmus, heslo Buďonnyj je v blízkosti hesla buďonovský kôň, Bacílek nasleduje po hesle bacil, to je jasný nepriateľský zámer a hlboká urážka, o zameraní encyklopédie svedčia aj také heslá ako archanjel, budhizmus, Gide, Krupp, Marshallov plán, Notre-Dame, Pasternak, Štefánik a tak ďalej.
Hirnera prepustili z väzenia až po ôsmich rokoch. Až vtedy sa kauza uzavrela. Po tridsiatich štyroch žiadostiach, po trojročnom úsilí matičiarov, zväzu spisovateľov, osobných intervenciách Karola Rosenbauma a poslaneckej interpelácii Vladimíra Mináča.
Hrad pravosúdia odolával ešte päť rokov po tom, čo z väzenia prepustili Husáka a Novomeského a dvanásť rokov po tom, čo zomrel Stalin.
Nuž čo, taká je už asi slovenská nátura.
(SMENA, 1993)
