Vyhľadávanie
NA KONCERTOCH SA NETLIESKA (úryvok)
Zaspievaj, počuješ? Rozpamätaj sa, ako šla pesnička, keď bolo tak zima, pod zelenou plachtou auta, keď bolo už načisto tma. Ktosi vytiahol malú ústnu harmoniku a začal hrať.
„Nie je ti zima?“
„Je.“
„Teda prečo hráš?“
„Chce sa mi.“
A znova začal hrať.
Keď boli zápalky, nebolo cigarety, keď bola cigareta, zase nebolo zápaliek a mesiac bol veľmi, veľmi vysoko, nemohol si k nemu s cigaretou dočiahnuť. Jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, kasárne, kasárne široký dvor ožiarený mozaikou okien. Vtedy si dostal lístok, o ktorý nik nestál, nik si ho nechcel vziať...
Bola to tvoja celkom prvá vychádzka.
Koncerty sa začínajú koncertom šiat.
Stál si pri vchode a pozoroval rieku oblekov, prúdiacu do koncertnej siene: dievča, chlapec, chlapec, dievča, pán s bradou, akoby to bolo dnes, tak si ho viem predstaviť, alebo pani, najprv brucho v čiernom zamate, potom biele čipkované žabó a až nakoniec malá hlavička s preriedenými naondulovanými vlasmi, na chvíľu zatarasila cestu ostatným. Pripomínal si si všetky koncerty, ktoré si kedy videl, ktoré si kedy počul, alebo si na nich vystupoval ako účinkujúci. Spomínal si na Helenu, čo mala ružové šaty a ruky precvičené cvičením na klavíri, a brata a Róberta, ako vždy olizoval strojček, a Kamila, čo mal taký krásny tón. A vašu rotu, keď spieva a pochoduje nádvorím, a ty ani nevieš, ako je to možné, že ti zrazu vyskočia slzy, lebo aj v tej veľkej rote človek má svoje malé ľudské srdce.
Keď začali hrať, prišla ti na um malá podhorská dedina so slamenými strechami a so zástupmi rozkvitnutých hrušiek. Tam si sedával v tráve, jedával malé zelené pagáčiky a díval sa na strechy, spoza ktorých vystupoval riedky modrý dym. Rána bývali ružové, také ružové rána teraz nebývajú. Vždy si si myslel, že ešte také ružové ráno zažiješ. Možno si zažil, a ani si nevedel, že je to ono, nechal si si ho ujsť. Znova sa vraciaš na začiatok, kde sa ti zdá všetko najkrajšie a najpravdivejšie. Aj vojaci boli vtedy krajší, lebo sa navlas podobali vojakovi zo stránok svätovojtešského kalendára.
Za dedinou cestári zohrievali smolu, rozhadzovali drobný sivý štrk. Tam si nesmel ísť, bál si sa otca. Bežal si s Helenkou a obaja ste mali špinavé nohy. Sedeli ste pod kopou lanského sena a jeden druhému ste zohrievali kolená. Vzduch bol plný koliesok, takých malilinkých koliesok, ktoré sa zväčšovali do velikánskych rozmerov, v ktorých zase vznikali nové malilinké kolieska. Radovali ste sa a ukazovali na húsatá; navidomoči sa im plnili goľvy mladou zelenou trávou. Keď začalo pršať, zahnali ste husi domov. Sadol si do okna a pozeral na vodu v jarčeku, v ktorom každá kvapka zažblnkla ako veľký kovový päťkorunák. Siduš stál pri okne a hral. Niekedy ani husle nedržal a aj vtedy hral, vydržal hrať celé hodiny. Bol to ten najväčší huslista, akého si kedy videl.
Jedného dňa zabudla zniesť sliepka vajce a ty si myslel, že mama plače preto. Piekla chlieb, každú chvíľu pozerala do pece a vždy, keď zatvorila dvierka, spustila nové – božemôj. Obecný bubeník chodil po dedine a Siduš pribíjal na veľký kufor svoju menovku. Potom odišiel. Aj s husľami.
Za ten čas sa naučili husi lietať a na Horných lúkach skosili ďatelinu. Hájnik, keď aj zaulikal, nebolo to kvôli husiam, bolo to iba preto, aby ľudia vedeli, že je tam, že stojí na samom vrchu Malej Kukly a že sa díva po kraji.
Bolo ešte jedno ráno, jedno také ružové ráno, keď si išiel po prvý raz do školy.
Naša učiteľka bola pekná, ale keď sa nahnevala, mala na tvári červené fľaky a tie sa ti nepáčili. Keď ťa bila, nikdy si neplakal, lebo si ju mal rád. Rozplakal si sa len raz. To bolo vtedy, keď ťa mala vybiť a nevybila. Začal si pochybovať o jej neomylnosti. Prestal si veriť jej rozprávkam a vôbec všetkému. Prečo by malo byť tri a tri šesť? Kto to nariadil? Kto nariadil, že treba chodiť do školy, že treba rukovať? Kto nariadil učiteľke učiť? Raz sa proti tomu všetkému postavím...
Držala ťa za ruku, viedla ťa do svojej izby.
„Vieš, on chodil sem...“
Čo s ním chce? Čo chce so Sidušom?
Zachytila sa stoličky a na tvár jej vystúpili tie fľaky, ktoré sa ti nepáčili.
„Tuto sedával, na tejto stoličke...“
Čo má čo plakať? Neznášal si ani mamin plač, nieto ešte cudzí. Vybehol si von a bežal domov.
Otec stál sklonený na dvore, zbieral hrozno, čo sa mu vysypalo z putne.
„Chceš?“
„Nechcem.“
„Prečo nechceš?“
„Chcem vedieť, čo je s ním. Počuješ? Chcem vedieť, čo je so Sidušom!“
„Vezmi si hrozno.“
„Chcem to vedieť!“
„Pozri, všetko sa to vysypalo...“
„Prečo ma klameš? Prečo ma stále klamete?“
„Všetko sa vysypalo. Všetko. Keď budeš väčší, kúpim ti husle. Prečo by som ti nekúpil husle? Predáme putňu hrozna a kúpime ich. Aj Sidušovi som ich kúpil. Človek si kúpi husle a naučí sa hrať. Aj Sidušovi som ich kúpil. Nechápem...“
Tlieskanie.
Keby ste vedeli, ako tlieskanie neznášam. Keby ste vedeli, akí ste hlúpi. Vždy ste hlúpi, keď na koncertoch tlieskate. Človek vám povie čosi vážne, a vy mu zatlieskate. Netlieskajte! Počujete? Netlieskajte! Idioti!
Vstal som a vyšiel von.
PASTIERSKA KAPSIČKA (úryvok z knihy Na koncertoch sa netlieska)
V Brúskach žil istý učiteľ. Tak ako každý dedinský učiteľ v tých časoch mal naučiť deti slabikovať písmenká, no a trochu písať. Rozprával žiakom všelijaké historky, teraz ich však nejdem po ňom opakovať, hoci som presvedčený, že by mohli aj dnes kdekoho zaujímať. Ľudia ho mali radi, to nemožno poprieť. K štátnemu sviatku vybral vždy niekoľko šikovných recitátorov a každý z nich odrapkal básničku. I keď sa o tejto učiteľovej činnosti chcem zmieniť len krátko, musím pripomenúť, že na každé verejné vystúpenie sa starostlivo pripravil. Prišiel v čiernom obleku a bielej košeli a už to urobilo chvíľu slávnostnou. Žiacky spevokol zaspieval Kto za pravdu horí, potom vystúpil dáky prváčik a spustil: Ja som šuhaj na svet súci... Radosť spomínať! Svet mohol bežať tak alebo onak, v Brúskach vždy boli ľudia rovnakí. Jedli, čo jedli, pili víno a vodu a stále boli spokojní. Ak sa pohádali, o mesiac, o týždeň, o niekoľko dní, lebo vtedy býval podchvíľou sviatok, tešili sa, že sa majú s kým pomeriť. Ak náhodou prišlo k bitke, stačilo, aby sa tam ukázal pán učiteľ, a hneď bolo po všetkom.
Bol to starý mládenec a ako učiteľ mal azda trochu čudnú vášeň. Vstával pred východom slnka, aby sa mohol ešte pred vyučovaním prejsť. Cestou zbieral liečivé rastliny, ktoré potom doma sušil, a suché odkladal do plátenných vrecúšok. Mal doma hotový sklad. V tom čase nebolo u nás lekára, ak niekto ochorel, dedinčania hneď bežali za pánom učiteľom. Nikdy nerobil drahoty, zadarmo poslal chorému ligurček, prasličku alebo zopár lístkov ruty voňavej. Ruta u nás v prírode voľne nerastie, no človek si ju môže dopestovať, môže jej vyhradiť záhonček, hoci v školskej záhrade, kde celý deň svieti slnko. Kvietky má žlté. Tým však venuje zberač pozornosť iba ak kvôli semenám, inakšie stŕha z byle len zelené lístočky, v ktorých sú ukryté zázračné šťavy.
Keď už bol pán učiteľ veľmi starý, prestal vyučovať a zbieranie liečivých rastlín stalo sa mu hlavným zamestnaním. Dedinčania sa radi rozpamätúvajú na jeho prechádzky a najmä na vtipné vetičky, ktorými sa im, keď pracovali po viniciach, prihováral. – Ej, ale ste sa dnes zahryzli do roboty! Tuším chcete ten vinohrad predbehnúť! Keď pôjdem naspäť, istotne už budete na druhom konci.
A oni jemu: – Museli by sme mať dobrého pomocníka.
– To ako mňa? – smial sa. – Mám doma zopár hriadok a na nich pár byliniek, s tými si neviem rady.
– A kam? Kam ste sa vybrali?
– Tuto, pod Fugelku. Videl som tam kvitnúť drchničku.
– Nebodaj ten kvietok, ktorým ste onehdy nášmu synovi pomohli.
– Ejha! Pamätám sa. Už doštudoval?
– Už je ženatý. Rodinka sa mu rozrastá. Vlani, v jeseni, narodil sa mu syn.
– Nepovedzte?! To je radosť, to je radosť! No len nech sa mu vždy dobre vodí. Ja musím ísť ďalej.
A šiel ďalej, aby sa mohol iným privravieť. Mnohí ho chceli vínom ponúknuť, ale pán učiteľ bol abstinent; možno ani nevedel, akú má víno chuť. No ak mu ponúkli strapec, vtedy sa nevyhováral. Každé zrniečko, ktoré vložil do úst, pochválil. Čo nevládal zjesť, zavinul do viničných listov a odložil do tašky alebo plátenného vrecúška. – Ako ste ma pohostili! – tešil sa. – Ešte si aj domov prinesiem.
Po celé desaťročie chodieval spievať na pohreby. Poskladal desiatky, stovky pohrebných odobierok. Takmer v každej odobierke spomenul bylinku, niekedy i viac:
Ligurček mu nepomohol tu na svete úbohom,
ani ruta, ani bôľhoj, ani kostihoj...
Podobných veršovačiek mal za celý kufor. Raz som sa k tomuto kufru dostal a veľmi som sa začudoval: v každej takej odobierke je vlastne zahrnuté všetko, čo je v živote človeka dôležité, ba najdôležitejšie – nie iba jeho život, ale i koniec. Tisíc odobierok, tisíc rôznych životov! A nad všetkými ľútosť a múdrosť jedného človeka.
Ale vtedy bol už pán učiteľ celkom starý a už vôbec neschádzal z postele. Na jeho nočnom stolíku stál pohárik s čistou vodou, pri ňom zemedym, benedikt a pastierska kapsička...
U KOVÁČA (úryvok z knihy Na koncertoch sa netlieska)
Po manželovej smrti presťahovala sa pani Navarová do dediny. Prenajala si izbičku u pána Borároša, u nášho dedinského kováča, o ktorom bolo známe, že je grobian. Nazlostil sa pre hocijakú maličkosť, vtedy vykrikoval, rozháňal svojich učňov a hádzal do nich železá. Raz sa stalo, že jedného z chlapcov vopchal do vreca, zavesil ho na konár hrušky a plášťom z bicykla ho mlátil. Zbehla sa tam celá dedina. Chlapec vrešťal, no nik mu nešiel pomôcť. Až keď sa kováč celkom vyzúril, vystúpil spomedzi ľudí chlap, šiel k stromu, rozuzlil vrece, vytriasol chlapca na zem, kopol ho do zadku a odišiel.
Starenka stála pri otvorenom oblôčiku, celá sa triasla, neodvážila sa vyjsť von ani potom, keď sa už všetci porozchádzali. Jej izbička susedila s vyhňou. Do uší jej doliehal štabarc, zvuky nákovy, majstrove tvrdé slová, zlomyseľné poznámky tovarišov a náreky usmrkaných učňov. V dedine celkom ohluchla. Žila veľmi skromne, jedávala len ráno a večer. Mala zopár kusov nábytku, no v izbičke bolo tak málo miesta, že sa tam sotva dalo pohybovať. Stoličky vôbec nepoužívala, sedávala len na lavici alebo na rozvŕzganej posteli. Nikto k nej nechodil. Okrem toho, Borároša sa každý bál. Ľudia k nemu prichádzali len vtedy, keď od neho niečo potrebovali. Pravda, tu i tam sa opýtali, ako sa má starenka, ale to len preto, aby reč nestála. Majster tvrdil, že on je čestný človek, možno trochu prísny, no dobrák, poriadnym ľuďom sa vodí u neho dobre. Starenka sa pred nikým neponosovala. Len raz povedala deckám, že u Borárošov straší. Naozaj! Raz večer, chystala sa spať, odchýlili sa dvere, ktosi strčil dnu začiernenú ruku. Hovorila o tom kováčovi, ale ten sa jej vysmial. Inokedy zas, ležala v posteli, lebo už bola polnoc, zobudil ju čudný lomoz, ako keby chcel niekto na izbe stenu prevaliť. Ona čušala pod perinou, bála sa hlavu vystrčiť. Lomoz ustal, no zase ktosi začal trieskať na nákovu tak mocne, až starenka mala dojem, že to ani nie je vo vyhni, ale v jej izbe, ba pri jej posteli. A pán majster povedal, že sú to všetko len výmysly, lebo on v noci spal, a keď on spí, vtedy je vyhňa zatvorená.
Starenka sa trochu upokojila, no od tých čias sa už z bývania netešila. Niekedy sa nemohla dočkať rána, už pred svitom zamkla dvere a odišla ku kostolu. Každé ráno chodievala na svätú omšu. Z kostola vždy odchádzala posledná, cestou sa ešte modlila. Šla vedľa potoka, zbierala husie pierka. Sedávala na lavičke pred hasičskou zbrojnicou. Potom, keď chlapci zlámali lavičku, skrývala sa pri betónových rúrach. Vždy sa triasla. Malé decká, čo ešte nechodili do školy, pýtali sa starších súrodencov: – Prečo sa tak Navaruška trasie?
– Bojí sa.
– A prečo sa bojí?
– Bojí sa. Kováč je zlý, strašieva a nechce jej dať na cukor.
Možno si to o kováčovi dedinčania iba vymysleli. No decká chodili k starenke a hádzavali jej k nohám kocky cukru. Ona sa však triasla zo dňa na deň viac.
Jedného dňa ju našli v potoku. Sedela pod drevenou lávkou, celá bola premrznutá, nemohla sa hýbať. Kováč prišiel po ňu s vozíkom. Odviezol ju domov, uložil ju do postele a ešte v ten istý deň poslal učňa po pána farára. Pán farár prišiel, zaopatril ju a ešte si s ňou chvíľu pobesedoval. Vypytoval sa starenky, koľko má rokov, odkiaľ pochádza a na podobné maličkosti, ako to už býva zvykom.
– Sedemdesiatdeväť rokov, to nie je veľa, – cigánil pán farár. – Môj otec, keď mal sedemdesiat rokov, tancoval na zábave ako hocktorý mládenec.
– Naozaj? – usmiala sa starenka.
– No. Môj otec si zamládenčil ešte aj v osemdesiatke. Mal rád vínko, viete?
– Vínko, – zopakovala starenka po ňom a znovu sa usmiala.
– Nás bolo šesť chlapcov, – vravel pán farár. – Ja som bol najmladší a pozrite, ako som vyrástol.
– Jéj! – začudovala sa starenka.
– Ozaj! A vy ste mali akú rodinku? – spýtal sa pán farár.
– Rodinku?
– Koľko ste mali detí?
– Nemala som deti, – povedala starenka.
– Hm! – zahmkal pán farár. – A nás bolo šesť takýchto chlapov. Pravda, – doložil, – staršiemu človekovi niekedy býva aj dlho. Nebýva vám dlho?
– Nebýva mi dlho, – povedala starenka.
– Modlievate sa? – spýtal sa pán farár.
Starenka prikývla.
– Každý deň sa modlievate? – spýtal sa pán farár.
– Každý deň? Pán farárko, ja sa stále modlievam, – povedala starenka.
– A ruženček máte? – spýtal sa pán farár.
– Čo? Kurence? – zasmiala sa starenka. – Dajte! Pán farárko, tak by som si zajedla.
Pán farár sa s ňou rozlúčil. Večer jej poslal po kuchárke slepačej polievky. Starenke však polievka nechutila. Už po prvej lyžičke zistila, že slepačia polievka má celkom inakšiu chuť, ako mávala predtým.
Chcela jesť nasilu, no aj tak musela tanier už po niekoľkých lyžičkách odložiť. Poďakovala kuchárke, usmiala sa na ňu a zaspala.
Hneď ako kuchárka odišla, vošiel do starenkinej izby kováč. Dlho mlčal, potom ako keby si odrazu na niečo spomenul, vytiahol z vrecka jabĺčko a položil ho na stôl.
– Ja som dnes vôbec nerobil, – začal hovoriť. – Kováčstvo, to nie je dobré remeslo. Oči ma bolia a ten buchot ma jedného dňa zničí. Niekto by si mohol myslieť, že som si takéto remeslo vybral úmyselne. Lenže kto sa vo mne vyzná? Navaruška, ja vám poviem, že som sa musel všelijako kriviť, lebo som nemal ani náturu, ani silu som nemal. Až keď ma majster vyzrážal kovovou ihlicou, odrazu som dostal na kováčstvo chuť. No či ja za to môžem, že ma môj majster vyzrážal ihlicou? Niekto ani ten pach neznesie, a ja musím ňuchať každé kopyto. Navaruška, každú nohu musím oňuchať. Raz sa mi tak zdvihol žalúdok, že som sa šiel skoro prekotiť. Ja to už len pivom zalievam. No povedzte, Navaruška, aká je to radosť? Ruky mám ako rašple, keby som chytil do rúk mačku, musel by som ju zadusiť. Ja sa len tak hore-dolu potácam, do niekoho zadriem, ale kto mne toto, Navaruška, uzná? Naučil som sa cifrovať. Vezmem najmenšie kladivko, dva razy udriem pomaly, potom tri razy rýchlejšie, ale to nikoho nezaujíma. Či ja mám celý život len veľkým kladivom búchať? Navaruška, ja vlastne ani neviem, kde som sa naučil hrešiť. Možno sám od seba. Keď človek vidí, ako ho všelijako krivia, musí voľačo vybliaknuť. Skapem ako pes a nik si nespomenie, že som bol dobrý remeselník.
Nahol sa nad starenu, dlho jej pozeral do tváre. Potom šiel k oknu a vpustil do izby čerstvý vzduch.
Keď vyšiel na dvor, povedal učňovi:
– Stará je už mŕtva.
Šiel do vyhne, sám rozdúchal oheň a hodil doň hrdzavú podkovu. Potom vzal kladivo a - akiste to pokladal za svoju povinnosť - trikrát mocne udrel na nákovu.
