Vyhľadávanie
Roku 2002 vyšiel pod názvom Tam, kde sa cesta skrúca (s podtitulom Cursus vitae) vo vydavateľstve Belimex prvý zväzok textov koncipovaných ako pamäti Vincenta Šikulu. Druhý diel Požehnaná taktovka na rozdiel od komorne ladeného prvého je však väčšmi sústredený na iných ľudí, priateľov, učiteľov, príbuzných, kolegov... Výber portrétov či medailónov však nepriamo nadväzuje i na knižku esejí Nokturná z roku 1983 (vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ). Záber postáv, na ktoré sa ako spisovateľ upriamil, by bol teda oveľa širší, no v prítomnom zväzku sú zaradené len príspevky doteraz knižne nepublikované. Ďalšie texty vznikli príležitostne (nekrológy, spomienky, zdravice, úvodné slová k vernisážam, recenzie, podklady k iným vystúpeniam). Niektoré, i keď majú ladenie nekrológu, nikde neodzneli, ani neboli uverejnené – ide o súkromné rozlúčky s priateľmi. Z knižky Požehnaná taktovka je nasledujúci úryvok.
Prekročiť hraničnú čiaru života
(O Miroslavovi Válkovi)
1
Miro,
najprv Ťa srdečne pozdravujem, lebo mám dnes meniny. Ani by som to nevedel, keby som nebol nazrel do kalendára. V nemocnici mi dnes opravili dva zuby, hoci by som bol s nimi vydržal. Priamo z rodiny nám dosiaľ okrem rodičov nik nezomrel, otca zrazil švagor, keď ho chcel zviesť na aute. Tak teda aké zuby, švagor Kuril, ktorý je možno aj Tvoj spolužiak a je zubný chirurg, by sa mohol sťažovať, že som ho ešte nikdy nenavštívil. V piatok som mal byť na súde, lebo zase súdili vlamača, ktorý sa aj mne niekoľkokrát vlámal do bytu, zase súdili akéhosi Šeba, chorého človeka, ktorému dali už po druhý raz v súvislosti so mnou do zápisu: „Súdruh Šikula neuviedol nijakú škodu.“ Stačilo, čo uviedli iní, podľa nahlásených škôd by bol ten chlap milionár. Mne však zakaždým iba rozrúbal dvere a potom zjedol fazuľu, za ktorú mi nechal pri dverách sekeru. Do hrnca po fazuli nalial vodu, čo s takým človekom? Hoci mi ukradol i kožuch, topánky i nohavice a čertvie čo ešte. Iba som to kvôli poriadku nahlásil, škodu som neuviedol. Mal som sedieť doma, nik by ma nebol obral o choseň. V sobotu či v nedeľu prepichli v Kráľovej v krčme Pezinčania nožom Šura, mladého chlapca, ktorého som poznal, a vraj nikde nebol zamestnaný. Strávil som s ním vlani Veľkú noc a videl som ho plakať nad cudzím hrobom. Daroval mi za to kyslé uhorky. Dnes už nežije a čo bol aj chuligán, ja som šiel v pondelok ráno v Kráľovej do šenku, chcel som si vypočuť, ako ho surovo pezinskí chuliši v hajzli zabili a potom privliekli na stoličku, na ktorej predtým s nimi spieval, prikryli mu oči kapucňou a povedali krčmárke: „Len sa pripil, je mu trochu zle, nalejte mu mlieka!“ No a potom, hoci som chcel ešte navštíviť aj synovca, ktorý sa legálne oženil do Ameriky, mal u nás i sobáš, a už v liste písal, ako sa chce so mnou stretnúť, no nenavštívil som ho, šiel som do nemocnice začať liečbu, žiaľ, nechceli ma tam pustiť, lebo som nemal občiansky preukaz. Povedal som, že ho mám v aute a auto v oprave. V nemocnici som potom stretol Rudolfa Mrliana a spýtal sa: „Ako? Vari chorý?“ A ja som povedal: „Vôbec nie. Len priveľká starostlivosť. Bolieva ma chrbát, popri chrbte aj žalúdok a od chrbta osprostieva hlava.“ A on, hoci som to mohol povedať aj opačne, mi rozumel a povedal, že je tam len preto, lebo sa mu nedávno narodil vnuk, prišiel nahlásiť vnuka do evidencie. Aj ja som mu rozumel.
Začal som liečbu a najviac sa mi páčilo, že boli všade čerstvé noviny. Nemal som ich ani kedy, ba ani na päť ráz prečítať, zdalo sa mi, že sestričky i lekári čakajú iba na mňa. No na druhý deň, hoci už v minulom týždni boli dni, zase vrátnik, myslel som, že ten istý, ja nikdy vrátnikov nepoznám, no mňa hneď každý pozná, aj keď ma vidí iba prvý raz: „Hehe, kam?“ A ja som zas nemal občiansky preukaz a tak dlho som mu musel vysvetľovať, že chcem ísť do nemocnice, ba že ma tam volali, až som si napokon sám prichodil, akoby som bol jeden z tých vinníkov, ktorí zapríčinili v Kráľovej tú vraždu a chceli sa ísť po nej do nemocnice okúpať. Našťastie som stretol svojho bývalého riaditeľa Andreja Očenáša, a keďže som ho stretol aj minulý týždeň, vlastne on na mňa natrafil, povedal mi: „Vy máte asi lepšieho šoféra, lebo ste ma zase predbehli.“ A mne sa môj riaditeľ zavďačil. Ba zavďačil sa mi i nasledujúceho dňa, sestrička mi prezradila, že povedal: „A viete, že ten Šikula vydal Vojaka a že je to náš žiak? Bol u nás na škole hornista...“
2
Ja som prozaik, ale keď mám napísať dve strany, niekedy sa mi to ani na tri strany nezmestí. Ak mám napísať nejaké poznámky, nikdy vopred neviem, čo napíšem...
Poznám Miroslava Válka od mladosti, keď som začal ako študent konzervatória písať básne. Dal si ma zavolať. Chodieval som za ním s lesným rohom (ešte neoblečeným) a obľúbil som si ho najmä preto, lebo bol voči mne prísny. Bol to človek, ktorý sa mi zdal na prvých stretnutiach taký nepríjemný, až som mal pocit, že s takým človekom som sa ani nikdy nestretol. Postupne som si začal naňho zvykať a obľúbil som si tú jeho „nepríjemnosť“. No tá spočívala iba v tom, že vedel povedať ľuďom nepríjemné veci o nich samých. Toto sa stalo aj mne. A to bola jedna z jeho základných vlastností, pre ktoré si ho ľudia nemilujúci pravdu zvyčajne neobľúbili... Toľko o ňom diskutujeme a každý má naňho iný názor. Ale to iba preto, lebo nemôžeme povedať, že strom sa napája len z jedného prúdu. Takému stromu, ako bol Miro Válek, ktorý prinášal veľa úrody, nemôže stačiť iba jeden prúd - veď nevyrastal len z jedného koreňa. No nebol to ani človek viacerých tvárí. Stále to bol jeden a ten istý Válek, ktorý naberal veľa z prúdov našej spoločnosti, z našich dejín. To akoby sme chceli zazlievať stromu, že prežíval búrky... Ale my sme sa zaňho skrývali! Kto z nás povedal, keď bol on ministrom, napríklad niečo o kresťanstve? A hoci sme všetci vedeli, že jemu patrí do kompetencie cirkev i kňazi, všetci sme držali hubu, nepovedali sme nič ani na osudnej spisovateľskej konferencii, na ktorú Válek neprišiel včas. (Niekto vykričal alebo to napísal aj do nejakej brožúrky, že sedel v Carltone... Možno ten istý človek, ktorý sa skrýval za jeho korunu, ktorá odolávala vetrom i búrkam, a ten človek to urobil len preto, aby upozornil na seba, že on nepatril medzi tých hanebníkov, za ktorých musel Miroslav Válek držať chrbát.) Nedefinujeme presne veci preto, lebo pociťujeme otázku vlastnej viny a nie sme schopní povedať, že vtedy tu bol človek, ktorý v ťažkých chvíľach odolával aj za nás. Ak tieto veci nepovieme, jednoducho ich nebudeme vidieť v dejinných súvislostiach a nebudeme vedieť dejiny správne hodnotiť. Zaujímavé, že kňazi, napríklad Veigl, sa vyjadrujú o ňom pekne, a my, čo sme sa hanbili za svoje náboženstvo, ho kritizujeme.
Nevedel som, čo o ňom poviem, z ktorého rohu začnem. Lebo keby som mal hovoriť ako spisovateľ, možno by som hovoril vážnejšie a krajšie. Zdá sa mi, že treba nadviazať na všetko, čo sa tu povedalo. Stano Šmatlák vravel o trnavskej klíme, z ktorej Miro Válek vyrastal. Aj tu treba povedať kopu vecí, ktoré sem priniesol za iných. Alebo je pravda, že Válek tu bol skôr ako trnavská skupina. To bola záležitosť jednej generácie alebo niekoľkých generácií, ktoré rástli na Rilkem, ako povedal Šmatlák. Ktorým nestačil ten vojenský krok, ktorým nestačilo vyjadrovať sa v presnej stope alebo v presnom takte, alebo weberovskou melodickosťou. Keby sme si to aplikovali na verš, potreboval wagnerovský krok, čiže aj wagnerovskú košatosť vety, príznačnú pre uvoľnený verš; takisto presne pozná zákony poetiky a rytmu, ale potrebuje širšie dimenzie, širšie ramená. A toto všetko Válkovi prinieslo jeho vlastné štúdium, vlastné poznanie, vlastná básnická skúsenosť, a tým ovplyvňoval aj svojich nasledovníkov, na ktorých sme si zvykli používať označenie „trnavská skupina“, no oni sa radi skrývajú aj za slovom „konkretizmus“.
Čo to bol ten „konkretizmus“? Alebo čo to bolo, čo Válek priniesol, čím nadväzoval aj na úvahy Motulku, že keby sme to chceli rozobrať jemnejšie alebo keby na to bolo viac času, možno by postačila aj taká báseň Dejiny trávy. Koľko poznania je v nej! Už názov alebo slovo „tráva“, ktoré sa v nej toľko ráz opakuje!
Slovo „tráva“ veľmi rád používal aj spomínaný Motulko. Stačí nazrieť do jeho knižky Blížence a tam by sme videli jemné súvislosti básnikov, ktorí spadali do staršej generácie, vyrastajúcej v Trnave, videli by sme aj to, ako Válek sprístupňoval básnické skúsenosti i svoje filozofické a básnické poznanie, ako ich učil chápať metaforu. Už slovo tráva je metafora. Vidíme to aj u Joža Mihalkoviča, keď povie: „Navozili sme si uhlie na zimu.“ Tu je význam klíčivý: môže znamenať, že sme skutočne navozili uhlie, ale môže znamenať aj, že sme navozili na našu ľudskú zimu. Takýto istý význam má aj slovo „tráva“. Válek prvý upozornil básnikov, ako vnímať metaforu - niekedy ju ani netreba hľadať, stačí pomenovať konkrétne veci a tie sa samy stávajú klíčivé. Metafora, to nie sú nijaké asociácie. Slovo je klíčivé, je hniezdom myslenia. Je to jeho prínos - kopa alikvotných významov. (Ako napríklad v hudbe priniesol akord kopu alikvotných tónov.) Toto všetko Válek naučil. Naučil aj vnímať čosi podobné, ako je v hudbe inštrumentácia. Keby sme zobrali Motulkov verš „trávnatým klíčkom mlčíš“ (zo spomínanej zbierky Blížence), skôr by nám charakterizoval Joža Mihalkoviča, ktorý mal rád motulkovský spôsob vyjadrovania - tóny, ktoré by sa dali v muzike vyjadriť sláčikovými nástrojmi, hobojom alebo fagotom.
Ale Válek vedel upozorniť aj na to, že takýto verš sa dá vyjadriť i stachovským spôsobom, s veľmi malým inštrumentačným posunom. Stacho by to povedal expresívnejšie: namiesto „trávnatým klíčkom mlčíš“ – „trávnatým klíčkom blčíš“. Tým sa líši aj stachovský verš od Mihalkovičovho hobojovo-fagotového alebo violového, ktorý je údernejší, kremičitý, expresívne blčanlivý. Toto všetko nachádzame vo Válkovi. Preto nadväzuje trnavská skupina na Válka, lebo mal obrovské poznávacie schopnosti, aj filozofické a dejinné (už tým, že bol vekovo starší), ale aj skúsenosti s metaforou i s formou verša, i s rozvíjaním, rozuzlenosťou verša, a toto sprístupňoval generácii, do ktorej patrím aj ja, ktorá neskôr nemala také možnosti zblížiť sa so svetovými autormi.
O Válkovi by som mohol dlho hovoriť. Aj o osobných veciach... čo znamenal osobne pre mňa. Ale bolo by to naozaj nadlho. To, čo sme tu povedali, je len začiatkom diskusie. Pre nás by malo platiť, čo si Válek sám naznačil vo svojom verši, a to bol tiež jeden zo záväzkov, ktoré ponúkol budúcim ľuďom, čo pochopili jeho poéziu. To, čo odkazuje nám - budúcim, že každý z nás musí prekročiť hraničnú čiaru svojho života. On to už za svojho života urobil...
Clarus
Vážený Svetloslav, hoci nerád píšem listy, čo mi zavše poniektorí zazlievajú, predsa sa mi žiada aspoň stručne sa ozvať, vysloviť pár slov, ktoré som začal nosiť v srdci už ako študent, keď som bol organistom najprv v rodnej obci Dubovej a potom v Ivanke. Ja som Ťa už vtedy dobre poznal, vďaka p. farárovi Júliusovi Foltánovi, ktorý bol kedysi mojím duchovným poradcom, a keď videl, že sa mi páčili Tvoje knižky, jednoducho mi ich podaroval. Podobne som sa spriatelil s Dilongom, no aj s inými Tvojimi priateľmi, skoro by sa dalo povedať, že som vedel o každom a vždy aj o tom, keď ho preložili alebo keď nejako ináč putoval svetom. Koľkokrát som ťa chcel vtedy vyhľadať, no netrúfol som si, ba neskôr sa mi zdalo, že sa to hádam ani nepatrí, lebo aj keď som chcel byť kedysi kňazom, nepodarilo sa mi to a neskôr, aj ako organista, stále som býval u krčmárky, ba zavše priamo v krčme, a ani po rokoch sa mi nezdá, že som sa tmolil po krčmách, aby som aj tam pomáhal šíriť slovo Božie.
Milý Clarus, prepáč, že som nasadil taký veselý tón, no odo mňa, z vinohradníckeho kraja, ho hádam ľahko znesieš. Lebo by nemal ubrať ani trochu z vážnosti, skôr chcem naznačiť, že sa i vo mne ozýva radosť, ináč by sa z môjho listu ozývala iba úcta a vďačnosť, že Tvoje verše neboli iba veršami mojej mladosti, ale sú zdravými polienkami v mojom srdci a spolu s tými novými pomáhajú mojej duši i dnes, aj keď v próze blkot každého plameňa nevidieť. A najmä nie cudzieho. Aj keď nič iné, cítiť aspoň príbuznosť, blízkosť a tie zvyčajne znamenajú aj oporu a pomoc. Žiadalo sa mi tieto slová vysloviť.
Želám Ti požehnané Vianoce a i naďalej ochranu i lásku Božiu na zemi i v nebi.
