Vyhľadávanie
K o z a r o h a t á a s o m á r
Somár bol v najlepších rokoch. Mal práve toľko skúseností, koľko mu bolo treba v jeho neľahkom somárskom živote. Nebol už mladíckym vzbúrencom, ktorý sa na skúsenosti iných díva pohŕdavo, pretože sám ešte nič neskúsil; nebol ešte stareckým obmedzeným frfľošom, ktorý sa na skúsenosti iných díva pohŕdavo, lebo sa mu zdá, že sám už všetko skúsil. Bol práve v najlepších rokoch, ktoré aj keď neprinášajú vždy múdrosť, takmer vždy prinášajú pokojnú vyrovnanosť, ktorá pri povrchnom pozorovaní vyzerá ako múdrosť. Nebol ani príliš tvrdohlavý, ani príliš pokorný. Robil svoju somársku robotu bez odvrávania, ale aj bez nadšenia. Mal svoje tiché radosti a malé žiale, súkromný kútik v srdci, kam nikoho nepúšťal a, pravdu povediac, kam sa ani nikto nedobýjal, lebo si každý myslel, že v somárskom srdci nemôže byť nič zaujímavé.
Minulosť mal pestrú a, ak tak možno povedať, politicky zamotanú. Keď bol ešte útlym somárikom, takmer dieťaťom, dostalo sa jeho rodné gazdovstvo do frontovej línie. Bolo to ďaleko na juhu, vo vápencových skalách, kde bola veľká bieda o vodu. Napriek tomu, že bol neplnoletý, prinútili ho nosiť vodu. Každý deň sa robili útoky a protiútoky, každý deň sa výšina, na ktorej kedysi stálo somárovo rodné gazdovstvo, dobýjala a znovu dobýjala. Jeden deň rozkazovali somárovi Rakúšania, druhý deň Taliani, tĺkli ho aj jedni aj druhí, lebo oni boli vojaci a on bol mladý a neposlušný. Nakoniec sa dostal k našim legionárom a v ich službách utrpel aj zranenie – guľka mu vytrhla kus mäsa zo zadného stehna. Čudák legionár ho vzal so sebou do svojej vlasti a že somár nedostal ani metál, ani trafiku, tak to bolo len preto, že bol somár. Jeho gazda, čudák, tiež nedostal trafiku, lebo bol čudák. Ale metálov mal dosť a vždy, keď sa opil – opíjal sa pravidelne raz za mesiac – povešal metále somárovi na krk, viezol sa cez mestečko a vykrikoval:
„Z cesty! Z cesty! Tu ide somár, ktorý bol legionárom a legionár, ktorý bol somárom...!
Somár kráčal pokojne a vážne, ale v srdci sa mu nežne chvela hrdosť: sláva, nech je ona akákoľvek, má čaro príťažlivosti aj pre somára.
Ale to boli jediné vzrušujúce dni v somárskom živote. Inak žil pokojne a bol aj spokojný so svojím osudom.
A bol by tak žil neviem dokedy, keby nezatúžil po vzdelaní. Ako sa to stalo? Ako mohol somár zabudnúť na svoje isté postavenie vo svete a vydať sa na nebezpečné a nepreskúmané cesty? Veru, je to nielen podivuhodné, ale aj trochu neuveriteľné. Ale či sa dosť podivuhodných, ba aj neuveriteľných vecí nestáva vo svete?
Začalo sa to tak, že somár stretol na dvore kozu. Somár prívetivo zažmurkal očami a prekáral ju:
„Nále, susedka. Čože tak vysoko dvíhate bradu?“
Koza sa naň ani nepozrela, bradu nesklonila, len hrdo odvrkla:
„Veda mi ju dvíha...“
Somár začudovane zastrihal ušami.
„Veda? A čože je to – tá veda?“
„Chruňo starý,“ odpovedala pyšne koza. „Zaspal si vývin. Veda všetko môže.“
A už sa o somára ani neobzrela.
Odvtedy somár nemal pokoja. Aj si vše vravel v duchu: somárstvo, čože ma do toho? Čo ma do nejakej vedy? Ale čím častejšie si to vravel, tým viac ho dráždilo tajomstvo vedy. V kútiku srdca, kde dovtedy mal len tiché radosti a malé žiale, usadila sa mu veľká túžba. Čo to len môže byť, tá veda?
Dovtedy žil samotársky. Ostatné zvieratá mu nemohli zabudnúť, že je cudzinec, hoci sa už dávno aklimatizoval a hovoril správnou stredoslovenčinou. Ale od tých čias, čo postretol kozu, snažil sa zblížiť s ostatnými.
Od všetkých sa o koze dozvedel; a všetci hovorili o koze s úctou, ak už nie rovno s nadšením. Starý vôl, ktorému somár najviac dôveroval povedal:
„No, to ti je – šlamastika...“
Vôl už bol taký starý, že na všetky javy sveta reagoval rovnako, na všetky otázky odpovedal tými istými slovami. Záležalo len na prízvuku. A prízvuk v tomto prípade bol zbožne úctivý.
Kohút kikiríkal na slávu kozinej múdrosti. Sliepka, keď zniesla vajce, najprv vzdala vďaku kozinej múdrosti. Mačka priadla bájne nite o kozacej vede, pes o nej v noci zavýjal.
Slovom, vážnosť kozacej vedy bola všeobecná.
A koza čím ďalej, tým viac dvíhala bradu, čím ďalej, tým viac vyrastala – vo vlastných očiach. Spočiatku neveľmi dôverovala svojej vede, ba niekedy aj zapochybovala o jej moci. Keď ju ale všetci oslavovali, keď odvšadiaľ počula len chválu, keď vrabec na jej múdrosť zložil madrigal a zbor škorcov zaspieval na jej narodeniny hymnus, v ktorom sa hovorilo, že „nás nezastraší ni strasť, ni úklady, ni nijaká života bieda, od všetkého nás chráni našej kozy všeobsiahla veda,“ vtedy koza pochopila hĺbku svojej geniality.
I vzdávala vďaku a chválu svojej matke, ktorá jej pripravila takúto cestu. Keď sa totiž gazda chystal zarezať jej matku, keď ju už pevne zvieral medzi kolenami a šúchal nôž o nohavice, prehovorila k nej matka smutným a odovzdaným hlasom:
„Dcéra moja, dni môjho života, ako vidíš, sú spočítané. Som biedna, biednejšia ako poľná myš, nemám ti čo zanechať. Ale dobre počúvaj: Odkazujem ti našu kozaciu vedu. Poznám ju od svojej matky, tá od svojej – naša veda pochádza od našej praprapramatky, ktorá ju vyčítala z prvého vydania Dobšinského ľudových povestí. Počúvaj a zapamätaj si: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupi-lupi nohami, prebijem ťa rohami. To je naša, kozacia veda. Ak ti ju iní nebudú chcieť uznať, opakuj, opakuj do zunovania. Lebo opakovanie je matkou múdrosti, ako hovorili starí Rimania: Aj ja dokladám: Opakovanie je aj matkou viery a otcom propagandy, zdrojom moci a slávy. Hovorím ti, všetko záleží na opakovaní. Opakuj...! Opakuj...!
S tým výkrikom skonala stará koza a mladá, len čo si osušila slzy, dala sa do opakovania. Najprv opakovala len tak, pre seba. A treba povedať, že sa jej spočiatku kozacia veda nijak zvlášť nepozdávala. Ba niekedy si aj pomyslela, že je to všetko hlúposť, že ju mater oklamala, ale časom sa jej veda zapáčila. Naučila sa opakovať všelijakými spôsobmi: tajomne i nezrozumiteľne, presvedčivo i jasno. A keď pocítila, že sa v opakovaní priblížila k dokonalosti, vyšla s vedou na verejnosť. Neuznávali ju. Posmievali sa jej.
Ale koza vtedy už bola presvedčená, že to je len závisť, nízka zvieracia závisť. Začala si pestovať bradu, spoznala, že brada je v akejsi súvislosti s vedou. A opakovala. A opakovala.
Pomaly začalo prichádzať uznanie. Prvá sadla na chvojičku kozacej vedy straka. Každý deň počúvala kozu vo vrbinách, a pretože mala v sebe talent a vášeň napodobovať, rýchlo ovládla kozaciu vedu. Najprv sa, pravdaže, aj straka posmievala. Potvorila slová, vykrúcala, prekrúcala: „Kózzó rróható... Čo je to kmottričkó?“
Koza sa však nedala zmiasť, vyviesť z rovnováhy. Odpovedala vážne a solídne, ako sa na zástupkyňu vedy patrí:
„To je kozacia veda. Kozacia veda je všeobsiahla veda.“
Straka od údivu privrela očká a prestala sa posmievať.
„Všeobsiahla, vravíš?“
„Všetky vedy sú v nej obsiahnuté,“ potvrdila koza.
Od tých čias sa už straka neposmievala. Rapotala vážne kozaciu vedu a všade roznášala, že kozacia veda je nad všetkými vedami.
Slabší prijali kozaciu vedu najmä zo strachu. Koza bola zanovitá a zlostná od narodenia; boj o slávu len vybičoval jej zlé vlastnosti. Na všetkých slabších sa pozerala so zachmúrenou vážnosťou. So záľubou odhaľovala ich tajné myšlienky, tiene odboja a neposlušnosť. Pri najmenšom podozrení skláňala rohy na útok: radšej rozbité hlavy, ako hlavy s odbojnými myšlienkami. Prebijem ťa rohami, to bola hlavná poučka jej vedy smerom nadol. Táto poučka sa ukázala v živote veľmi šťastnou, potrebnou a nenahraditeľnou; bez nej by sa sláva kozacej vedy nikdy nebola rozšírila tak dôkladne a tak rýchlo.
Mocnejší sa poddali, lebo mali radšej vlastné pohodlie ako vlastné myšlienky. Starý vôl už ani spávať nemohol pre sústredenú paľbu kozacej vedy. Vo dne v noci bola pri ňom, ustavične ho znepokojovala svojou vedou. Starý vôl vyzivoval, preťahoval sa – veľmi sa mu chcelo spať. Nakoniec zhlboka zívol a povedal:
„No, to ti je – šlamastika...“
Povedal to hlasom, v ktorom bolo možno cítiť uznanie nad vytrvalosťou kozy. Koza nelenila a hneď rozhlásila: vôl uznal moju vedu za najvyššiu medzi vedami. Kôň potriasol hrivou a povedal si v duchu: Ak je kozacia veda dobrá pre vola, prečo by nebolo dobrá aj pre mňa? To sú aj tak všetko taľafatky, hovoril si ďalej. Hlavná vec, to je známe, je obrok.
A tak koza dosiahla všeobecné uznanie. Všeobecné uznanie jej ale nestačilo. Skoro zistila, že sláva je síce vec celkom príjemná, ale nažrať sa z nej nedá. Preto založila Úrad správy pre rozdeľovanie živnosti a dala sa vyvoliť za jeho predsedníčku. Aby sa mocnejší neurazili, zriadila aj pre nich úrady. Starý vôl sa stal predsedom Ligy proti pažravosti, ktorá mala za úlohu smelo bojovať proti všetkým nenažrancom. Kôň sa stal správcom Úradu pre telesnú výchovu a všetky športy.
Nezabudla ani na slabších, najmä na tých, ktorí jej pomáhali pri vzostupe. Straku vymenovala za šéfku Hlavného úradu propagandy a kohút sa stal riaditeľom Hlavného úradu pre tlač a rozhlas. Založila Zväz pevcov na slávu kozacej vedy, ktorého predsedom sa stal vrabec a hlavným tajomníkom škorec.
Hľa, akú krásnu organizáciu zrodila kozacia veda! Vyplnili sa doslova a do písmena slová umierajúcej kozinej matky, že opakovanie nie je len matkou múdrosti, ale aj zdrojom moci a slávy.
Keď koza takto pekne zariadila život sebe i ostatným, sústredila sa už len na kontrolu zosypu. Z titulu svojho úradu, ktorý bol najvyšší a najdôležitejší zo všetkých, ktoré zriadila, vymohla si koza desiatky, desiatu časť zo živnosti všetkých zvierat. Každé ráno prichádzali komisári z Úradu správy pre rozdeľovanie živnosti a prinášali jej poživeň. Nemusela už ani nohou kývnuť. Pestovala si bradu a tučnela. Dva razy denne sa prešla po dvore, aby osobne dohliadla na správu vecí a najmä, aby celkom nestratila líniu.
Ani ostatní mocní sa nemali zle.
Starý vôl, predseda Ligy proti pažravosti, mal z titulu svojej funkcie právo označiť hocikoho, kto sa mu nevidel, za nenažranca a zhabať mu živnosť v prospech Ligy. Kôň zas mal právo a povinnosť vyberať vstupné zo všetkých telovýchovných podnikov; väčšina vyberaných naturálií šla do konského obroku, časť odvádzal koze a len najmenšiu časť dostávali samotní pretekári, ktorým tvrdil, že musia zostať amatérmi.
Slabší, ako to už býva, mali menšie výhody.
A tí, ktorí nemali ani sily od prírody, ani zásluhy z minulosti, mali právo platiť desiatky a povinnosť šíriť slávu kozacej vedy. Keď sa im viedlo zle, keď zoslabli, posilňovali ich pevci a propagandisti. Mohla byť koza spokojná a šťastná, všetko mala, čo sa dá závidieť: i ten hnusný mamon, i slávu svetskú. Mohla byť, ale nebola.
Keď tak rozmýšľala, čo jej chýba do úplnej blaženosti, zdalo sa jej, že jej v tej veci zavadzia somár. Počula ho zďaleka híkať a uvedomovala si, že jej vláda nie je úplná. Videla ho pokojne a nezávisle chodiť a bola presvedčená, že za tým pokojom a nezávislosťou sa skrýva tajná možnosť opozície. Vedela, že si ho nemôže podrobiť hrozbami; bol na to priveľký a v živote skúsil aj horšie hrozby ako kozacie rohy. Líškanie naňho nepôsobilo, nepriťahovala ho ani sláva, ani úrad; bol na to priveľmi hlúpy a poctivý. Bol ako nedobytná pevnosť; jeho nevšímavosť vyvolávala strach. A tak mala koza všetko, čo chcela, ale i to, čo nechcela, čo mať musela. Lebo strach tak neodlučiteľne patrí k moci, ako tieň k človeku. Každá moc má svoj vlastný strach. Aj kozacia mala svoj vlastný: temnú siluetu nevšímavého somára v pozadí skvelej organizácie.
A hľa, teraz sa všetko išlo zmeniť!
Somár sa poddal túžbe. Prišiel za kozou ako kajúcnik, ako prosebník.
Koza sa správala k nemu najprv prísne, ako k tomu, kto sa previnil; potom blahosklonne, ako k tomu, komu odpúšťame. Po dlhých okľukách, zámlkách, nemých výčitkách zverila mu tajomstvo kozacej vedy. Keby nešlo o somára, mohlo by sa povedať, že odišiel od kozy frapovaný. Prvá jeho myšlienka bola takáto: Alebo som najväčší hlupák medzi všetkými zvieratami sveta, alebo sú hlupáci všetci, ktorí sa klaňajú kozacej vede. A pretože priznať sa k najvyššiemu stupňu hlupáctva padne aj somárovi ťažko, pomyslel si v prvej chvíli, že celá kozacia veda je len šikovný podfuk, ktorý on prehliadol. Ale v druhej chvíli si už nič také nemyslel. Od najútlejšej mladosti mal strach pred vlastnou mienkou; prinajmenšom podozrieval vlastnú mienku z toho, že prináša rozličné nepríjemnosti. Mal na to príčinu: za vlastnú mienku ho vždy bili palicou. Preto v druhej chvíli zapochyboval nie o kozacej vede, ale o sebe. Nahovoril si, že za hlúpym povrchom slov je skryté tajomné bohatstvo vedy.
A začal odkrývať tajomstvo. Pochyboval a znovu vyvracal pochybnosti. Zmietal sa. Mučil sa.
Očividne chradol. Za pár dní ostarel o roky. Pri papuli zošedivel a v očiach sa mu usadil ťažký, nevyliečiteľný smútok. Teraz, keď sa priznal ku kozacej vede, prirodzene, platil desiatky. Hoci nechodil na športové podujatia, platil aj za čestné vstupenky, ktoré mu kôň posielal s veľmi zdvorilými a úctivými vyhrážkami. Kohútovi platil poplatok za rozhlas, ktorý nepočúval, ba podporoval aj Zväz pevcov na slávu kozacej vedy, ktorým tajne opovrhoval. Všetok prídel somárovho žrádla sa rozplynul v dokonalej organizácii kozacej ríše. Netrápilo ho to. Nepotreboval teraz nič z hmotného sveta. Jeho kráľovstvo a jeho peklo bolo inde.
Celé dni a noci prechodil na nohách, ktoré sa podlamovali od slabosti. V hlave mu hučalo. Myšlienky narážali na seba ako pästiari v ringu. Úder a protiúder. Nijaký kryt; priame, ohlušujúce údery.
Raz v takomto skoro nepríčetnom stave zablúdil v lese. Stmievalo sa. Zastal pod starým bukom, aby si odpočinul.
Vtedy počul hlas, ktorý akoby sa k nemu vznášal z nebies:
„Darmo sa trápiš, somár. Kozacia veda je podfuk pre hlupákov. Jediná veda na svete je moja veda.“
Somár bojazlivo vzhliadol. V spleti konárov sa jarabelo čosi, čo malo zahnutý zobák a veľké okuliare. To čosi pôsobilo zduchovneným dojmom.
„Kto si?“ opýtal sa somár s bázňou v hlase.
„Som sova,“ odpovedalo to zhora. V každom slove bola vážnosť a úcta k sebe. „Som prastará sova, u ktorej sa sústredila všetka múdrosť sveta. Všetko ostané sú taľafatky. Taľafatky, somár!“
Zahúkala, zatrepala krídlami a zmizla v temnejúcom lese.
Somár sa ledva dovliekol domov, podlomený na duchu i na tele. Keď si trochu oddýchol a usporiadal myšlienky, pobral sa na Úrad správy pre rozdeľovanie živnosti. Musel dlho čakať, kým ho koza prijala. Teraz, keď sa somár stal jej prívržencom, stratila oňho záujem. Ale nakoniec ho predsa prijala.
Statočne a popravde jej somár všetko vyrozprával. Koza sa zhrozila.
„To je propaganda, ty Kubo!“ skríkla a brada sa jej chvela zlosťou. Hneď zvolala svojich verných.
„To sú nákazlivé myšlienky! Nebezpečné!“ Tak kričala na zhromaždení a hľadela spoza sklonených rohov, prichystaných zasiahnuť do diskusie. Ale nebolo treba zasahovať do diskusie. Všetci súhlasili. Straka povedala:
„Všetky myšlienky sú nákazlivé. A nebezpečné!“
Starý vôl povedal:
„To ti je... šlamastika!“ a v jeho prízvuku bolo odsúdenie nákazlivých, nebezpečných a všetkých ostatných myšlienok.
Zbor škorcov zarecitoval aforizmus predsedu Zväzu pevcov na slávu kozacej vedy, ktorý si tento múdro prichystal na podobné príležitosti. Aforizmus znel: Somár je nespratník, pritom aj podvratník. A ešte mnohí diskutovali v tom zmysle, že somárove myšlienky sú nebezpečné a nákazlivé. A hoci sa somár bránil, že to nie sú jeho myšlienky, umlčali ho. Na návrh kozy sa uzniesli, že somára treba izolovať a separovať. Zatvorili ho do tesného chlievika. Kohút mal na starosti odháňať zvedavcov a všetečníkov z blízkosti separácie. Počul, ako somár ťažko vzdychá; ale pretože sa mu páčila nová dôležitosť, ktorá sa zreteľne vrátila v závistlivých i úctivých pohľadoch okoloidúcich, odohnal ďaleko od seba súcit.
Po troch dňoch sa mu zdalo, že v chlieviku všetko zatíchlo. Naozaj, nebolo už počuť somárove vzdychy.
Vyvalili dvere. Somár ležal natiahnutý na holom dne chlievika. Bol studený a načisto mŕtvy.
A mnohí sa zišli, aby uzreli výsledky kozacej spravodlivosti.
Starý vôl povedal:
„To ti je... šlamastika,“ a v prízvuku jeho slov nebol smútok, skôr to bol všeobecný povzdych nad všeobecným behom života.
Kôň povedal:
„V zdravom tele zdravý duch. Nemal rád telovýchovu. Tak mu treba.“
Predseda Zväzu pevcov na slávu kozacej vedy povedal:
„Keď tak dumám, prichádza mi na um, že tajne opovrhoval vrabčou poéziou. To ho zahubilo.“
Ale koza pokrútila bradou. Stručne, ale prísne so spodným tónom smútku povedala:
„Pochyboval. To bola jeho smrť!“
A straka zarapotala:
„Pochyboval! To je to!“
Kohút, ktorý bol veľmi pyšný na svoju írečitú výslovnosť, a preto mal trochu nacionalistické sklony, povedal:
„A jeho pôvod – kchí!“
A sviňa zakrochkala:
„Mal špinavú minulosť.“
A všetci sa rozišli s príjemným vedomím, že sa zachovali múdro a najmä lojálne.
* * *
Strýko Matúš, čo mal vyše deväťdesiat rokov, všetky zuby a červené líca vypočul rozprávku a zatváril sa pohŕdavo.
„To je hlúpa rozprávka,“ povedal.
Priznal som sa, že si to aj ja myslím.
Strýko Matúš nebol spokojný. Niečo ho trápilo. Myslím si, že mu bolo ľúto somára. Po chvíli sa ozval:
„Ale, či nevedel, somár ušatý, že je to nie nijaká veda? Bé, bé, bé – cupi-lupi: akáže je to veda?! Nepoznal to?“
„To je práve to,“ hovorím, „nepoznal.“
Strýko Matúš nespokojne povrtel hlavou:
„Akože to mohol nepoznať?“
„Neviem...“ odpovedal som.
Strýko Matúš sa zamyslel. Sedel na nátoni a dlabal prstom do nejakej škáry. Zdalo sa, že sa celý sústredil na dlabanie v škáre. Po chvíli sa ozval:
„Možno to preto nepoznal, lebo bol somár?“
„Možno,“ hovorím.
„Už je to tak,“ povedal strýko Matúš. „Tak to musí byť, inak to nebude.“ A potom poučne dodal: „Každý sa musí svojho držať. Načo bola somárovi veda?“
