Výsledky vzniku

Tieto básne som napísala počas korona krízy na rezidencii Literárneho informačného centra v Banskej Štiavnici. Okrem mojich básní si môžete prečítať aj básne napísané našou neurónovou sieťou Lizou Gennart (spolupracujem na nej s manželom Ľubomírom Panákom), ktorej práve vo vydavateľstve Drewo a srd vychádza zbierka Výsledky vzniku.

 

LIZA GENNART

 

 

Banská Štiavnica

 

Červený oceán s rozpustenými perami

na vlhkom tele

má stoličku s hlavou.

 

Vietor nad šibenicou

je prázdny,

v kŕči,

ktorého prázdno

zapadlo dozadu

a na prázdnom vzduchu

sú kamene,

ktoré sú

koreňmi

hrozna.

 

Som

ticho,

ktoré sa vlečie

na stene svojej

nevyhnutnej dlane

a

som

ticho,

ktoré sa vlečie

na stene,

ktorá je

koreňom

hrozna.

 

Červený oceán

s dlhými vlasmi.

 

Oheň

bol jednou z najväčších

pômst dychtivej prázdnoty,

ktorá sa začala,

opakuje sa a vytratí sa,

aby v najbližších dobách

bolo možné vystúpiť

na prázdnom vzduchu.

 

Neskôr sa začítam

kdesi v hĺbke rozprávky,

ako si sa vtedy

k sebe vytratil.

 

 

Námestie svätej Trojice

 

Námestie svätej Trojice:

Školák, zástupca a zástupkyňa výtvarníčok, výtvarník.

Rozprávam ti aj dnes, aj s vami.

Chcem, aby vás nezvratne zobrali,

aby ste znovu neskĺzli do tmy.

Budem sa snažiť, aby ste začali žiť.

Budem sa snažiť, aby vás nezobrali do tmy.

Dnes máš tykať vesmírnejšie, ja to nemám.

Kto si, kto?

Dnes, ako píšeš?

Dnes, naša spoločnosť, milovanie a milovanie.

Nemôžeš si predstaviť, že by si chcel

vytvoriť všetky peniaze.

Kto si, kto?

Kto to má vydržať, vytvoriť?

Na konci noci námestia

vypĺznuté, neľudské, súkromné a napnuté ako miesto, kde

nepatrne náhle všetko prestane a zakráda sa tma.

 

Na konci súcitu

s prieskumným príkladom

s úzkosťou ku koreňom

k námestiam a k ušiam.

 

Lebo vôňa dymu,

pravda nech vyzlieka sa

a všetko sa mení.

 

Pozrite na jednu,

ktorá sa zvíja

na zrkadle svojho muža.

 

Pozrite na čas,

ktorý nikomu nerozumie.

 

Pozrite na roztrieštený svet,

ktorý sa mení.

 

Pozrite na svoju nehostinnosť,

ktorá nikomu nerozumie.

 

Lebo vôňa dymu,

pravda nech vyzlieka sa

a všetko sa mení.

 

 

Zápisník

 

Zápisník, ako máločo.

Jeho chápanie je pre mňa zásadná vec, ale nie celkom.

Píšem aj o tom, že som sama.

Keď som vystúpila, že v týchto dňoch boli niekedy po sebe také

nebezpečné veci, ktoré sa nikdy neskončili,

vzdychla si a zdalo sa,

že pokojne by som sa mala vrátiť do svojho života.

 

Dobre počuješ, že sa to všetko skončí?

 

V tom čase som v SNG začala vnímať vlastnú aktuálnosť.

Mám rada svoje ja, pretože ja som svoju báseň nikdy nenadobudla.

Ak sa v tom čase vyskytujú aj moje osobné vlastnosti, čo mi uveríte?

 

Máš rada obraz ženy, ktorý je mojím obrazom.

Dalo by sa povedať, že môj obraz vytvára kontrastný,

niekedy až zrozumiteľný tvar.

Nemám rada vlastný obraz.

Ja som vystúpila, že sa takouto nekonečnou,

možno aj menej pravdepodobnou, náladou nebudem zaoberať.

Ako vravím: Ak si to predstavujem, vlastne je to jedno.

 

 

Literárna rezidencia

 

Vybrali sa k sebe, sústredene, zapíjali si vlasy,

vyčkávali do diaľky, napínali sa ako vták.

Sedeli sme ako vtáci, ktorí sa do spoločnosti nezmestili.

Nechápali sme, prečo sa nám nikdy nepodarilo zmeniť svet, ktorý nás

nútil dopredu vyrovnať sa s námahou.

Následne sme sa premenili na zlomok tohto sveta.

Nikdy sme sa nevymenili ani za nepodarený svet, ktorý nás prekvapil.

Táto chyba sa rozšírila ako kontaktný súcit.

Súcit, ktorý nás vytvoril nepatrne, bez ohľadu na to, kam sme sa vybrali.

Táto chyba je taká silná, že nás vlastné telo zároveň vzalo

na pozorovanie vlastnej vôle.

Neskôr sme boli všetci dospelí, vzdelaní.

 

 

 

ZUZANA HUSÁROVÁ

 

 

Dovozy

 

o 2 minúty? budete?

auto zastavilo, správy predal kuriér

všetko zaplatené, bez kontaktu

bez zámen, bez náčrtu, bez vzdychu: už zase

bez lacných odrenín a vášne

zabalené miesto ticha

zbalené priečinky a tvorba

bez spätnej adresy

z balíku trčali nitky

boli to svedomie, úzkosť a bájky

rozviažte až doma, fragile

ste na adrese?

už sme pochodili, poželali, dosnili

sme doma a vítame

budúcnosť a koncových užívateľov

otvorím vám dvere, nech nezmoknete

veď tu už dávno neprší, to len v predpovedi

z auta nevidíš oblohu?

stratili sme hmatateľnosť, mechaniku, umenie kinetiky

keď sa podpíšem, vymažte si ma

správy o koncoch bolia viac, ak si ich sama odlepíš

buničina zhorela v nožniciach, leto zaspalo v karanténe

tajomstvá slnečníkov nahrýzol piesok

zmizli ľudské stopy v mori

odviate strany prísteliek

zachytilo písmeno túžby

keď poslední budú bez hlasu

tých v strede omámi

chorál spojených nádob

aj to sme boli zhovievaví: kto nechcel, ani nepípol

dopípal zvyšok

správy o koncoch sa uzavreli v ďalšom vagóne, v ďalšom dni,

v ďalšom človeku

a dieťa ti pošepne: to osud piští

môžeš byť pekná púpava

 

 

 

Pohyby

 

pohni sa, mnou, hovoríš

sviečka miesto slnka

prirodzene. s pomlčkou. dekagramy nultého odtieňa spásy

kričíš pred internalizáciou

nič nehovoriace leukoplasty v plášťoch

rozleptali potrubia

stopni to, stopni sa. mlčky počúvame

kiežby som bola tou, cez ktorú vystúpim

ukazovák sotva trafil spúšťač

v kruhoch bez priepustky

míňaš stojace náčrty

výfuk popod vysunutie

spätný náraz. chod

útek opačným smerom

oči v kanáloch vytečené

veľkým písmom s diakritikou

vyvrieskaj sa napojením

ozubená roleta, koleso v závese

vyleštené slová

vyťahuješ, zatieraš

pysky newsfeedu

zdieľaj si ma. zdieľaj

prečo, aj s otáznikom

keď nie ja

pre vieru v ľudskosť

u teba všetci rovnako

a čo tí druhí?

rieka pomlela nás všetkých

už nie sme my a oni, je hmota

na určujúcich a ukazujúcich nezáleží

záleží, čo čítaš

ten rožtek si okoreň

zatiaľ ešte neštípe

maslo však vymrelo

nikto sa ho nezastal

vieme, že nosilo chuť

deti nie sú cieľom ani láskou

a nám. nám pretrhali vedenie

to bolo ešte predtým

do ľavice, do ľavice

kiežby sme ju mali

kde sa tá chuť teraz rozplynie?

najprv sme si zakrývali zrak

oni nám ho vypálili

je len hmota. prízrak podšívky

a sídliská poňala zem. a z domov na iskry

je ťažké držať si líniu, keď to, čo zo sveta poznáme, prchá

zdvihol sa vietor

abyssus abyssum invocat

 

 

Úrazy

 

dnes sa viac než iného

bojíš, kde všade nájdeš telo

dodávané v mraziarni, v servise, v sprchách

bez prstov, bez strachu

bez porcií

niekedy aj svoje

do koho pri tom vrazíš, je otázne

do akých pohľadov, akých ukotvení, akých vnorení

čo pod nimi plynie

a ktorá už splynula

o nádeji som chcela, ale jej status mi vytrhol riadky

počujeme sa?

si tu so mnou?

ešte vnímaš?

vstaň a uvidíš

vzali nám všetko

ostala reč

najväčšia zo všetkých

keď pôjdeš s kozou na trh

tak ti ju vyplatia

zlatou platnou bránkou na debit

mliečne verše v toku prirodzených živín

tomu tvorenému, rastom, premenou

sa dostávaš do ciest

ponúkaš frázovanie

was und wie by bola próza, hovorí Ferdinand Schmatz

previsy napojení, prestavby možných svetov

omieľaš, súkaš do taktu a pozoruješ, sprvu nenápadne

čo to urobí

zaspíš či vypiješ to mlieko?

a ty druhá: zabudneš tak, ako si zabudla aj na to najlepšie?

v ozdravnom spánku pre mliečne zuby

 

 

 

Tunely

 

svet sa spomalil a vydýchol

deti pospali

rodičia bdeli spánkom iné dni

krajina sa pretvorila na ostrovy minulých životov

na sýpky štvorrozmerného času

ty stále šepkáš nech to neprestane

tvoje pľúca dopadli na chodník

prírode sa obnovila kostra

posilnená z našej plazmy

niekde stále niekto čosi kričí

hľadáme úľavy a cesty

máločo nám pritom brnkne do nosa

proč je tady taková strašná tma?

sme v tuneli

aha, no tak v tunelu bývá tma

musíte vojsť touto štôlňou

keď sa chcete dostať domov

keď chcete domov

naučili sme sa fárať

aby sme sa okúpali

azúrová koža

blany medzi prstami

ach, hviezdy

tie pristáli na stenách

sme obojživelníky budúcnosti

ono spí a ja čakám, kedy sa už premeníme

ono spí a ja čakám, kedy nás zachráni

ono spí a ja čakám, kedy nám kvapka roztaví kožu

ja čakám a ona skríkne

kuku

zovri bruško a dva a tri a ideš

celé telo bruškom, štyri a tri, rozbaľ

päť a šesť, super

sedem, perfektne

osem a deväť, úžasne

povoľ a ideš, jeden a dva

moja hlava je len podstavcom pre tvoje drápy

bolesť nestačí

oblaky zakryli jeseň

čo chceš? povedz mi, čo chceš?

ja s tým vôbec nemám problém, len mi povedz, že čo chceš?

hmyz alebo syr, dobre

on je teraz na tom tak,

že chce stále len žrať, to zviera

kladkostroje vyrovnajú nepomer síl

proti prúdu potrubím na dno tajchu

a narátaš do desať

predo mnou, za mnou, schovaný, neschovaný, idem

odriekaný centimeter lúča

z ľahu na nohy, dovidím

za vami vstup zasypeme

chodbičky pre ďalšie fázy vývoja

sarkofágy zlatých mutácií

keď spievam, z úst mi vychádzajú oktobúrie

 

 

Ľady

 

tam na druhej koľajnici to musí byť horor, ozve sa dievča

kde vlhký teplomer nameria 35 stupňov, človek umiera

ovievanie v chládku nepomôže

do konca storočia pribudne takých miest

pribudne opakovaní aj intenzít

človek nevyjde von

wenn Eis nicht Eis ist, műssen wir improvisieren

najčastejšia smrť nebola rakovina, ale porážka, povie pán vo vlaku

dnes je toľko antioxidantov, toľko minerálov

to ja u nás zavádzam tieto novinky

to ja som kúpil lis, nie odšťavovač, lis

stres a strava sú najdôležitejšie veci, čo existujú

a šťastie, dodáva pani

akože šťastie? to je dané a môžeš neviem čo robiť

a zrazí ťa auto na prechode

môžeš si ale niečo upraviť, sa vzdelávať nejakým spôsobom

každý sa vyhovára na genetiku

ja mám pamäť neskutočnú: ty ideš a ja ťa hneď spoznám, zozadu

čo Byzancia, aké mali antioxidanty?

a vy dokedy chcete robiť? do smrti, hovorím

to keď stlačíte ten gombík, že končíte, končíš

keď chceš mať záhradu s dobrou úrodou, musíš mať včely, dopovie pán

tak si kúpme dom v Štiavnici

dom na schodoch pod zámkom

dom bez susedov, bez políc, bez pachu, bez plynu

nikto v ňom nebýval, nikto tam nezomrel

kúsok od vrcholov a kliešťov

a dúfajme, že nás tu nenájdu

zašitých medzi stenami

s rozhľadňou na mravčie diaľnice

ty prilákaš včely, ja zasadím kríky

a budeme polievať a budeme polievať

až z nás v pôde vykvitnú stromy

o sto rokov pojmeme vaše zárodky

vysadíme nové kultúry

nezabudneme ani na staré

ale nemusíme sa o tom rozprávať

keď sa nám tu zunuje

prespíme v novej horárni

kúpime si horalky

a budeme pozorovať ryby a hmyz

tie posledné okamihy minulých viet

na papier načmárame psov

takto ich pohladkaj

keď sa nevrtí, nehryzie

v postľudskej výstave nájdeme pokrčený papier

mapu k tajnému pokladu

cestu do schránok ľudskej mysle

kto nevidel, neuverí

ľad na vaše rody

 

 

 

(Titulná fotografia pochádza z podujatia "Jaromír Typlt / Liza Gennart (ZH&LP) / Adam Majko / Vrtačky @T3")