Pavol Garan je prítomný na literárnej scéne len niekoľko rokov, no jeho diela upútali pozornosť odbornej aj širšej čitateľskej verejnosti. Zaslúžene. Skĺbili v sebe autorský cit pre formu, štylistickú bravúru, tematickú priamosť a nosnosť. Kto čítal jeho básne, si však zaiste uvedomil, že predchádzajúca definícia jeho poetiky je len pokusom o priblíženie, pretože skutočný rozmer tvorby Pavla Garana sa postihuje veľmi ťažko. Problém spočíva v tom, že má talent, a ten vždy presahuje všetky možné pojmy a množiny. Jeho básne nesú eleganciu vyjadrenia, ktorá sa antiteticky, a preto esteticky pôsobivo, viaže k neelegantným, nenažehleným témam: citovo-vôľovým vzruchom i k rezignácii, túžbam i pokojnému vytriezveniu zo života/z lásky, duševnej rozorvanosti i meditatívnemu zmiereniu s osudom či len chvíľou. Čítajúc kritiky na jeho básne sa ukazuje predovšetkým chuť jednotlivých kritikov, s akou si Garana prečítali a zároveň množstvo špecifík, ktoré v jeho poetike našli – no vzhľadom na autorský potenciál si myslím, že Garan, napriek množstvu reakcií na jeho tvorbu, ako autor ešte nie je v dôsledkoch uchopený a takisto nie je dohodnotená jeho pozícia v kontexte našej súčasnej poézie. Pritom to nie je knihomoľ, čo sa tvári geniálne a neuznane, ani blázon zamrežovaný za svojimi vráskami od prílišného myslenia. Je to človek, ktorý akoby sa vo svojej tvorbe neustále pýtal a neustále si odpovedal na to, čo to s ním robí, keď je básnikom; zároveň je to básnik, ktorý sa pýta a odpovedá na to, čo s človekom v ňom? Napätie a súhra týchto dvoch identít sú energiou, ktorá podľa mňa tak veľmi láka čítať Garanovu poéziu. Z osobných stretnutí viem, že je to tvor spoločenský, ale rovnako dôsledne individuálny, prístupný, no aj svojský. Je samotársky, no s autorskou web stránkou, kde sa živo komunikuje... V tomto zmysle som rád, že na Slovensku máme básnika mladšej strednej generácie, ktorý má navonok punc 21. storočia, no vnútorne si žije vo svojom čase.
Debutoval ako zrelý básnik výbornou básnickou zbierkou Smrť zahroteným prstom (2007), ktorá odhadla veľa z toho, čo poézia dnes potrebuje hovoriť: predovšetkým nesie bytostnú vieru v básnické spracovanie vlastného sveta a zároveň ju sebairóniou falzifikuje. Vzdoruje normálnosti života jeho prevrátenou, paradoxnou alternatívou, alternatívou básnického osudu plného stratenosti, chýb, pochabosti, ale aj citlivosti a zraniteľnosti. Takisto vzdoruje vízii poézie ako len na text redukovaného umenia, poézia sa tu stala životným štýlom, mágiou, ktorá pramení z reality, z osobitej zážitkovosti a sebaskúsenosti – lyrický subjekt má presne toľko ostentatívnosti, aby vyvážil extrovertnú líniu (napr. motívy krčmy a pitia) s introvertnou sugesciou. Garan píše voľným aj viazaným veršom, sonetmi, no ani silný tlak formy ho nezviedol na sémantický ornament či na exhibíciu veršovej techniky, čo je pri takejto voľbe dosť únavným pravidlom. Ani Garan neobstál bez výnimky, dokázal však preladiť tvar bližšie k rázu výpovede – monológov o pozorovanej všednosti, o expresívnych situáciách, o zúfalom pití – so skrytou a vážnou ideou pýtajúcou sa na zmysel života. Charakterom reflexie a samotárstvom lyrického hrdinu pripomína Mariána Milčáka, výstrednou gestikuláciou zas raného Jozefa Urbana, Vlada Puchalu alebo Mariána Grupača, outsiderstvom barbarskú generáciu, či najviac Ivana Koleniča – no jeho poézia je zložitejšou tvorivou križovatkou, v ktorej sa stretávame aj s Miroslavom Válkom, Vojtechom Mihálikom, Vojtechom Kondrótom a i. Sám autor sa k týmto menám z veľkej časti hlási, prežíva ich, prepisuje do vlastných veršov, organicky tak smeruje ku konvenčnej lyrike hlásiacej sa k dobrej tradícii našej poézie. Neznamená to, že autor zostal v úlohe eklektika, iba priznal základy, z ktorých sa mu dobre a nanovo vraví o tom, ako poézia dokáže aj dnes existovať, očarovať a iskriť.
Garanova druhá zbierka Jednotlivec (Trochejský kôň) (2009) je kvalitatívne voči prvej kontinuálna. Takže tvorivé východiská zostávajú u Garana v našej artistnej lyrike (Válek, Mihálik, Kondrót, Urban, Puchala a i.), ideové vo filozofujúcich básnikoch (Milčák, Jurolek a i.), charakter lyrického subjektu zas pramení v barbarskej generácii a jej grupačovskej verzii. Býva zvykom, že dobrý básnik dovoľuje určiť rozdiel medzi východiskami a vlastným prínosom. Na základe rôznych pomerov tohto rozdielu sa dnes dá definovať každý autor a každá autorka slovenskej poézie. V Garanovom prípade tu hodnotovo pozitívne vystupuje vyváženosť, čo ho profiluje ako tradicionalistického lyrika, ktorý sústredenou reflexiou spracúva aktuálne zážitkové kurikulum. Garan svojou úprimnou či úprimne predstavovanou autenticitou vťahuje čitateľa do vnútornej dynamiky subjektu. Práve táto ostenzia v prítomnom čase, osudové JA tu a teraz, tá možnosť pre čitateľa zdieľať prítomnosť subjektu a predovšetkým možnosť uveriť mu a jeho monológu odvíjajúceho sa po veršoch, ktoré riadok po riadku znamenajú sebaobjavovanie, čitateľské objavovanie a objavovanie nových významov, to je špik kostí Jednotlivca. Ak má mať poézia nejaké miesto v umení, kultúre, spoločnosti, všeobecne v človeku, potom musí vlastnými prostriedkami dokázať samú seba, špecifický modus operandi, aký nenájdeme nikde inde. Garanovi sa to darí aj tým, že básnické šansóny, tragédie a tragikomédie završuje viazaným veršom – možno povedať, že Garan poéziu nepíše, ale komponuje.
Prvá časť knihy Revolver a neha obsahuje básne vo voľnom verši s hravými tonickými a rýmovými väzbami, Jednotlivec pozostáva z rispetov a Balada ako vášeň z osemveršových rond. Prvá časť venovaná Dušane je básnickou skladbou o vzostupoch a pádoch sebareflexívneho subjektu, zaľúbenca, básnika, rozcíteného človeka natiahnutého medzi expresívne protiklady života. Druhá časť ladená v podobných poetických tónoch znovu stavia na sebavýpovedi, ako spôsobe uchopenia zážitkov, duševných stavov a osudu. Tretia časť má tonálne až príliš rýchly spád: rondo vo veršoch malého slabičného rozsahu (6 – 5 slabík) príliš rýchlo segmentuje myšlienku, no niekoho práve toto melodické frázovanie môže okúzliť. Pravdou zostáva, že Pavol Garan je z pohľadu literárnej komunikácie zaujímavým personálnym komplexom, dôležitou výnimkou v súčasnej poézii, ktorá znesie rovnako naivné čítanie, no poskytuje aj bohatú akceptovateľnosť v hlbších a zložitejších interpretáciách.
Radoslav Matejov
