Charakteristickou črtou Garanovej poézie je uprednostňovanie viazaného verša v rôznych strofických formách, ako sú sonety, rispety, sidžá či triolety. Tradičné prísne normované veršové formy sa autor usiluje dodržať čo najpresnejšie vo všetkých kritériách viazanosti (najmä rým, rytmus a strofické usporiadanie). Básnik vedome nadväzuje na poetiky autorov, ktorí podobne ako on vyhľadávali pre poéziu spojenie historicky zabudnutých, ale osvedčených lyrických žánrov a žánrových foriem s modernou básnickou výpoveďou (V. Mihálik, V. Kondrót či J. Wernisch). V niektorých prípadoch sa básnik usiluje oživiť pôvodné určenie žánrových foriem (napr. motívy ročných období pri sidže), zvyčajne však prvotné pravidlá aktualizuje v prospech súčasného príjemcu.
Autorov básnický jazyk založený na disciplíne a originalite v rámci viazanej poetiky postačuje na vytvorenie vlastného idiolektu a štýlu. Neusiluje sa ozvláštňovať tematickú rovinu, v nej sa zameriava na typické okruhy sebaidentifikácie v súradniciach sveta, poézie a taktiež na ľúbostné motívy s intímnym mužsko-ženským partnerstvom.
P. Garan využíva klasicizujúce postupy viazanej poézie ako protiváhu všednej realite a každodennej skúsenosti. Proti pocitu ustrnutia v kanonizovanom verši výrazne pôsobí evokácia dramatického monológu či občasný dialóg s výrazne hovorovými prvkami. Základnú pozíciu autorského subjektu výrazne ovplyvňujú skepsa, samota, pochybnosti vo vlastné schopnosti, ktoré komentuje a opisuje so silnou sebairóniou, miestami až s ľahkým sebadeštrukčným cynizmom. Básnik však využíva aj gnómickú dispozíciu viazaného verša, čím má blízko k tvoreniu metaforických definícií, ktoré formuluje ako ďalší tróp – paradox.
Ján Gavura, 2012
