Pri mnohorozmernej osobnosti Silvestra Lavríka sa nedá jednoznačne určiť, či sa prejavuje viac ako dramatik, divadelník, prozaik, publicista alebo ako komentátor kultúrneho diania či esejista. Žánrová rozložitosť – od poviedky a eseje po dramatický apokryf – je pre dnešnú každodennú kultúrnu uponáhľanosť zrejme nepohodlným bremenom pre autorov samých. K tomu patrí aj nevyhnutný manažment vlastnej tvorby, ktorý si takisto vyžaduje čas a energiu. (Napokon, aj literárne publikum má radšej autorov, ktorých si vie jednoznačne zaradiť.) Napriek tomu košatá literárna, publicistická, no najmä dramatická produkcia Silvestra Lavríka na seba upozorňuje nie iba svojou šírkou, ale najmä vnútorným vyžarovaním, ktoré nie je mágiou textu, záhadou formulácie, ale jednoznačne súvisí s nasadením autora, s jeho ľudským bytím v kultúre. Pri fenoméne mnohorozmernosti autora nejde teda iba o hru reality a fantázie, ako by sa mohlo zdať, ale o neopakovateľné, jedinečné stvárnenie životnej roly autora autorom samým. Recenzistike zameranej na Lavríkov holý text takýto rozmer autora často uniká: „Stetnutie sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro (2002) sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti“ (Dana Kršáková). Nekonvenčná (stereotypy nabúravajúca) musí byť najmä figúra toho, kto hovorí, aby figúry, o ktorých hovorí, za ktoré hovorí a pre ktoré hovorí, nešuchotali papierom. Kritika už konštatovala, že Silvester Lavrík je úspešný divadelný režisér, a preto nikoho neprekvapuje, ak už jeho knižný prozaický debut Allegro barbaro je mimoriadne bohatý na silné obrazy a scény. Rozprávač Lavríkových deviatich poviedok modeluje diametrálne iný jazykový materiál ako dramatik Lavrík vo Ville Lole. Spevnosť oboch titulov, ich archaizujúce legáto zdôraznené zdvojenou spoluhláskou (allegro – villa), zároveň jej krutý zánik v dievčenskom mene Lola (svojrázne modálnym cez Nabokova) však prezrádza, že oba texty majú predsa len čosi spoločné aj v jazyku, už na jeho samej rudimentárno-archetypálnej fonologickej základni. „Dobre je tu. Villa Lola. Raj pre… samotárov, povedzme. Samotár je dobré slovo. Samotááá… r!“ (Villa Lola). Ak by na knižnom vydaní tejto monodrámy nebolo viac momentiek Ingrid Timkovej, ktorá ju stvárnila na divadelnom pódiu, čitateľ by možno nevedel, „čo sa tým myslí“. Epický hrdina, ktorý znie nášmu mentálnemu sluchu, a dramatická postava stelesnená talentom herca, to sú dva svety – nevdojak si človek pomyslí na onen stále riešený a nevyriešený rozpor medzi skutočným (pozitívne potvrdeným) a virtuálnym (cez zážitok potvrdeným), pričom jedno i druhé môže tvoriť jadro nášho doxického sveta (Eco), teda toho, na čo sa spoliehame ako na správne bez ďalších otázok či testov reality. Lavrík mapuje tento binárny priestor dvojdomo: dramaticko-epicky. To je, myslím, jeho ďalšie Legáto: jeho Jackyll a Hyde.
Peter Valček
