Vyhľadávanie
Polnočná kovová tma
Graham Swift
Denné svetlo
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2003
Preložil Igor Navrátil
Najnovší román Grahama Swifta na rozdiel od jeho predchádzajúcej tvorby čerpá námet zo súčasnosti. Napĺňa tým poznanie, ku ktorému v priebehu tvorby dospel: ,,Podstata ľudskej povahy nezávisí od historického obdobia ani od spoločenského postavenia. Králi a vladári, politici a biznismeni sú takisto ľudia z mäsa a kostí a v krízových situáciách reagujú rovnako ako policajti, mäsiari, či sekretárky." Protagonistom Denného svetla je bývalý policajt, dnes súkromný detektív. Nemožno povedať, že by sa Georgeovi Webbovi jeho zamestnanie páčilo, neraz by bol rád, keby ho nemusel vykonávať, ale z niečoho žiť treba. Necháva sa najímať na sledovanie neverných manželov a manželiek.
Z tejto zdanlivo ošúchanej premisy sa Swift odráža do nekomplikovaného, zato premýšľavého deja. Súčasnosť strieda retrospektívu. Čitateľa veľmi pomaly vťahuje do absurdnosti situácie, ktorú prežíva Georg Webb. Spolu s ním sa zamýšľa nad spoluzodpovednosťou a ochranným dohľadom nad životom druhých. Každý si však žijeme svoj život a nie všetko z neho vyjde na denné svetlo. Na koľko prítmia, či dokonca kovovej studenej polnoci má jedinec nárok? Georg Webb si odpovedá: ,,Neexistujú nijaké zákony, neexistujú nijaké pravidlá."
Starnúci detektív pri príležitosti tragického výročia rekapituluje aj svoj život. Pokúša sa vysvetliť si a odpovedať na nevyslovené, len pociťované otázky, prečo v zlomových chvíľach koná práve tak, ako koná a prečo niekedy, keď by mal konať, nekoná, vyčkáva, očakáva tušené zákonité deje. Až obsedantne, ale v súvislosti s jeho povolaním pochopiteľne, uvažuje o výbere partnera. O tom, ako s ním žiť, ako ho ochraňovať. O tom, že ľúbiť, neznamená mať, vlastniť.
Ak hovoríme o ochrane a zodpovednosti, v prípade G. Webba musíme hovoriť aj o pocitoch frustrácie a viny. O očiste a súkromnom pokání. O poučení sa z minulých chýb.
Autor ukazuje čitateľovi Londýn z odvrátenej strany: cintorín, ženská väznica, daždivé a mrznúce cesty, štvrte boháčov, kde nikoho nezazriete... Čas sa chveje v pruhoch slnečných lúčov, pomaly a bezohľadne. Okrem niekoľkých protagonistov je román doslova vyľudnený. Tým Swift dosahuje akýsi až neprirodzený mikroskopicky detailný záber na psychológiu postáv. Nie je to vždy príjemný pohľad, ale tá koža, to trhajúce sa svalstvo, to sme my.
Detailný pohľad, ktorý nám sprostredkujú naši blízki, máva aj nádych pomsty. Kedy sa však hnev a urazenosť menia na pomstu? Kedy sa preklenieme ponad našu lásku a zámerne ublížime človeku, ktorého sme ešte včera milovali a ešte aj dnes ho napriek všetkému, čo nám spôsobil, milujeme? Graham Swift sa vo svojom najnovšom románe veľa pýta, ale nedáva odpovede. Podnecuje k premýšľaniu.
Nastoľuje aj veľmi závažnú otázku - mieru dobročinnosti. Najvýraznejšie rezonuje u utečenkyne z Chorvátska. Úsečné, rozkúskované vyjadrovanie, omáľanie myšlienok a vracanie sa k nim opäť a opäť znie ako udieranie kovu o studený kov za tichej noci. Ozýva sa to, čo za hlučnej premávky na preplnených uliciach za denného svetla nepočuť.
Swiftov pohľad na realitu je vlastne pohľadom z väznice. Zúžený len na to podstatné. Lebo väznica je iná krajina, iný svet. ,,A ak ste doň prišli žiť, musíte prežiť. Je viacero spôsobov, ale jeden z nich je prijať to, vyslovene to chcieť - je nejaké iné miesto, kde by ste mali byť? (...) Chcieť byť pod zámkou. Chcieť zabudnúť, že ste sa vôbec niekedy prechádzali po tom druhom svete, tam ďaleko, hneď za múrom."
Denné svetlo zachytáva jeden, aj keď nie úplne obyčajný deň súkromného detektíva. Ako už Graham Swift viackrát v predchádzajúcich románoch bravúrne dokázal, čas je relatívny. Za deň možno plasticky a veľmi výrečne zobraziť osudy i myšlienkové pochody a city celej plejády postáv, vrátane ústrednej, tradične rozprávanej ja-formou.
Ľuboš Svetoň
