Ako čítať o Afrike

  • Recenzované dielo

    Raz o tomto mieste napíšem
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Iris Kopcsayová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Aby Vydavateľstvo Absynt, známe vydávaním reportážnej literatúry, ešte rozšírilo svoju už beztak bohatú produkciu, vymyslelo si edíciu s názvom 100%. V nej prináša knihy, ktoré sú na pomedzí literatúry faktu a beletrie, a takou je, svojím spôsobom, aj debut kenského spisovateľa a novinára Binyavangu Wainainu z roku 2011. Je síce plnohodnotnou beletriou – ide o autobiografický román – ale nájdeme v ňom toľko faktov o živote v Afrike, že sa dá čítať nielen ako „krásna literatúra“, ale zároveň aj ako zdroj tých najdôveryhodnejších informácií o ľuďoch afrického kontinentu. Wainaina nám neukazuje iba svoj život od detstva v Keni (narodil sa v roku 1971), nepredstavuje nám len svoju rodinu, mamu a otca, súrodencov – sestru Ciru a brata Jimmyho –, ale ponúka aj plastický obraz vývoja v jeho krajine a v okolitých štátoch. Politické súvislosti, poznatky o kultúre, o ekonomike aj o jazyku. Ak nevieme, máme možnosť dozvedieť sa, kto sú Lujovia a Kikujovia (dva z najpočetnejších kmeňov v Keni), čo je kiswahilčina (je to ďalší názov pre swahilčinu), a že Jomo Kenyatta bol kikujským politickým lídrom nezávislej Kene v rokoch 1963 – 1978. Ak nám to nie je jasné z textu, povedia nám to vysvetlivky na konci knihy, ktorými vyšlo Vydavateľstvo Absynt slovenskému čitateľovi v ústrety. Rôznych nepochopiteľných slov a neznámych „známych osôb“ je totiž v knihe pre Európana, Slováka, dosť. Napríklad – vedeli ste, že „Buru Buru matatu“ je špeciálny typ mikrobusu matatu, vysvieteného neónovými svetlami a s hlasnou hudbou? Alebo že „Kwani?“ znamená po swahilsky „prečo?“, „no a a čo?“.

    Nech vás to však nemýli, Wainainova kniha nie je len sprievodcom po istom historickom období vývoja jeho rodnej Kene či kultúrnym bedekrom, prešpikovaným miestnymi názvami a pomenovaniami v kiswahilčine. Jazyk jeho románu je, naopak, veľmi poetický. Wainaina ním často zachytáva najintímnejšie pocity chlapca, neskôr dospievajúceho mládenca, a napokon dospelého muža, ktorý si prechádza aj svojím búrlivým obdobím večierkov a alkoholového opojenia. Na jednej strane nám ukazuje kulisy natoľko odlišné od tých európskych, že niektoré veci si ani nedokážeme predstaviť a pochopiť ich, na druhej strane máme možnosť pozorovať jeho vnútro, jeho záľuby a túžby, ktoré by boli navlas rovnaké, ak by išlo o príbeh Európana. Takou je napríklad záľuba v literatúre. Wainaina od detstva veľmi rád a veľa čítal, neskôr sa celkom systematicky a vážne pokúšal písať, mal aj priateľa, s ktorým si vymieňali svoje literárne pokusy.

    Tu je ukážka toho, ako v texte prepletá osobné s politickým: „V tom istom roku, keď mám plné ruky práce s masturbovaním, Moi stavia tú svoju veľkoafrickú budovu. Každý diktátor musí jednu takú mať. Tá jeho sa volá Nyayou House. Už vie, že ak chce vládnuť Keni, bude musieť prelievať krv. Po všetky tie roky sme si mysleli, že je len nešťastník, že mučí ľudí, lebo iba tápe. No potom, čo bol zbavený moci, sme videli, že v tej vysokánskej budove existovala podzemná kutica na mučenie, ktorú navrhli jeho ľudia s pomocou Nicolae Ceaușescu“ (s. 304).

    Hoci časopis Time zaradil Wainainu v apríli 2014 medzi sto najvplyvnejších ľudí sveta, pre našinca bol doteraz zrejme viac-menej neznámy. Je laureátom Caineovej ceny za africkú literárnu tvorbu a zakladateľom popredného afrického literárneho časopisu s názvom Kwani?. Wainainu, tak ako iných Afričanov, irituje spôsob, akým sa o Afrike píše, ako sa prezentuje v médiách. Keď sa rozprávate s Afričanom alebo dokonca navštívite Afriku, zistíte, že Afrika, to nie je len džungľa, púšť, chudoba, choroby a negramotnosť. Aj preto – aby ironizoval klišé písania o svojom kontinente – napísal Wainaina esej s názvom Ako písať o Afrike, ktorú publikovali po celom svete. A ešte čímsi sa zviditeľnil: Poviedkou Som homosexuál, mama, ktorú vyhlásil za stratenú kapitolu svojho autobiografického románu. Reagoval tak na pribúdajúce antihomosexuálne zákony v afrických štátoch. Verejne sa dokonca priznal k tomu, že je HIV pozitívny, keď vyhlásil: „I’m HIV positive and happy!“

    Čítajúc Wainainovu knihu si uvedomíte, aké odlišné sú africká a európska kultúra, a že tá americká ovláda aj africký kontinent. Ale dôjde vám aj niečo iné: Ľudia na ktoromkoľvek kontinente sú vo svojej podstate rovnakí. Milujú svojich rodičov, svojich bratov a sestry, hľadajú sa, v čase dospievania sa trápia pre akné; masturbujú, robia chyby, študujú alebo zanechajú štúdium; ulievajú sa z prednášok, zabávajú sa, pijú na internátoch, chodia na večierky, počúvajú rádio, sledujú v televízii Dallas, zbožňujú Pamelu Ewingovú, volia alebo nejdú voliť; cestujú po svete, občas majú hlboko do vrecka a minie sa im kredit na mobile; potom zas zarobia veľa peňazí a zakladajú literárne časopisy. Majú svoju hrdosť, svoje depresie, vyhrávajú literárne súťaže, a – majú svoje túžby. Binyavanga Wainaina túžil napísať knihu a stať sa spisovateľom. A to sa mu podarilo.
     
    Iris Kopcsayová