Ako na ľahkej prechádzke

  • Recenzované dielo

    Spiaci obri
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Samuel Kováčik
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rose bola úplne obyčajné dievča, ktoré – ako ostatné obyčajné dievčatá – dostalo na narodeniny bicykel. Nevedela sa dočkať, kedy sa na ňom povozí, a tak sa večer preplížila zadnými dverami a vyrazila do lesa. Tu jej príbeh prestáva byť obyčajným, prepadla sa totiž do jamy, na dne ktorej bola obrovská kovová ruka – artefakt, zanechaný na Zemi neznámou civilizáciou.

    Z malej Rose vyrástla doktorka Franklinová, fyzička. Už nie je taká plachá, aj napriek miernej roztržitosti sa dokáže plne sústrediť na svoj cieľ – pochopiť, kde sa ruka vzala, kto ju tu nechal a na čo slúži. Táto úloha je na jedného človeka priveľká, takže okolo doktorky Franklinovej vznikne tím výskumníkov. Ukáže sa však, že cieľ, ktorý si dali, presahuje nielen ich, ale celé ľudstvo.

    Spiaci obri sú typické sci-fi, nanešťastie až trochu príliš. Kým dočítate úvod, budete tušiť, ako vyzerá jadro a záver. Sem-tam si poviete, že ste toto už niekde videli. Námet „oni nám tu niečo nechali“ tiež nie je úplne šokujúci. Kniha má niekoľko pekných „sci“ (čiže logických) momentov, no aj niekoľko dier, ktoré sa zametú pod „fi“ (ide o pomerne bujarú fantáziu). Toľko k výčitkám.

    Pri čítaní sci-fi sa rád cítim ako pes na prechádzke. Niekedy kráčam zarovno s rozprávaním. Občas trochu zaostávam a nechápem, potom sa chytím, rozbehnem a snažím sa rozprávanie predbehnúť. Autor mi podhadzuje námety a ja aportujem a vrtím chvostom. Pri čítaní sci-fi raz premýšľam o tom, čo sa stane, alebo o tom, čo sa nestalo, ale mohlo by sa. V tomto zmysle ma Neuvelova kniha príjemne vyvenčila.
    Nejde o hutné či náročné čítanie, ak si ju niekto zoberie na dovolenku, prejde ju behom niekoľkých dní. Odsýpa to – ako pri čítaní dialógov. Nie je to také prekvapivé, takmer celú knihu tvoria práve výmeny replík. Celá kniha je totiž písaná vo forme rozhovorov medzi členmi tímu doktorky Franklinovej a… vlastne nevieme kým, jeho identita zostáva utajená.

    Je to zvláštne čítanie, napríklad také opisy sú nahradené svedeckými výpoveďami. Máme uľahčený prístup k názorom postáv na celú situáciu – často k nám prehovárajú pomerne priamo –, a tak môžeme viac pozornosti venovať konfliktom, ktoré medzi nimi postupne vznikajú a zanikajú. Pri čítaní sa človek cíti ako za tmavým sklom vo výsluchovej miestnosti – dokáže sa k postavám dostať veľmi blízko, no vždy ostane aspoň táto tenká hranica, aspoň malý odstup.

    A práve toto umožňuje knihe presiahnuť svoj pôvodný zámer a vysloviť pomerne vážne otázky – trochu náročnejšie, než by človek čakal od ľahkého letného čítania.
     
    Samuel Kováčik