Chlad severu

  • Recenzované dielo

    Zajtra mi budeš chýbať
  • Autor recenzie

    Lýdia Čelková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    K drsným severským kriminálkam pridal svoju najnovšiu knihu aj nórsky spisovateľ Heine Bakkeid, ktorému doma získali popularitu romány pre tínedžerov. Kniha Zajtra mi budeš chýbať je jeho prvým titulom pre dospelých.
     
    Tento psychologický triler (vyšiel v edícii Labyrint) zavedie čitateľa do mesta Stavanger, kde si protagonista Thorkild Aske (bývalý policajný vyšetrovateľ odboru vnútornej inšpekcie) hľadal prácu po prepustení z väzenia (odpykával si trest za autonehodu pod vplyvom drog pričom zahynula jeho priateľka Frei). Vzhľadom na pokus o samovraždu vo výchovno-nápravnom zariadení ostal naďalej pod lekárskym dozorom psychiatra Ulfa. Ten sa mu snažil pomôcť, lebo návrat do normálneho života nebol jednoduchý, hoci získal byt. Situáciu Thorkildovi komplikovali zdravotné ťažkosti, stavy úzkosti, ktoré musel tlmiť tabletkami. Práve Ulf ho vystríhal, aby „sa byt nestal jeho druhou celou“. Ešte sa nestačil v byte celkom udomácniť a Ulf mu „dohodil“ prípad nezvestného mladíka Rasmusa, ktorý zmizol na ostrove Blekholmen, kde chcel vybudovať pri bývalom majáku zážitkový hotel. Matka strateného mladíka totiž neverila, že jej syn sa utopil pri obľúbenom potápaní, a preto chcela za akúkoľvek (aj finančnú) cenu spoznať pravdu. Podľa názoru psychiatra cesta na nehostinný sever by mohla Thorkildovi iba pomôcť, lebo sa ťažko vyrovnával s novou skutočnosťou, že nesmel pracovať v pôvodnom zamestnaní a už nemohol viac vypočúvať podozrivých.
     
    Práve tu na severe začal autor rozvíjať napínavý príbeh, v ktorom sa súčasné pátranie po Rasmusovi prelína s minulosťou – od zoznámenia sa Thorkilda s Frei až po nešťastnú autonehodu (tú spôsobilo osudové rozhodnutie, Frei mu vedome dala drogu do nápoja). Miestni policajti z príslušného obvodu prijali Thorkildovo pátranie s prekvapením a opatrnosťou, lebo „kriminalita sa tu vyskytuje len počas pracovných dní medzi 8.-16. hod.“ Našli len čln, ktorý vyplavilo more, ale telo nie, čo podľa nich nasvedčovalo tomu, že sa Rasmus utopil – veď „more dáva, more berie“.
     
    Thorkild sa nedal odradiť a zbieral útržky informácií, postrehov ľudí, ktorí Rasmusa poznali, videli, či sa s ním niekedy rozprávali, aby mohol poskladať mozaiku udalostí, následných krokov a mohol sa pohnúť ďalej. Navštívil ostrov, Rasmusov maják, kde doslova zápasil nielen s nevľúdnym počasím – víchrom, hustým snežením, sivočiernym okolím, v ktorom akoby domy navždy stratili svoju farbu, ale aj s miestnymi poverami a mýtmi (utopenec bez tváre, rybár, čo sa potuluje po mori alebo pláva na člne s odratými plachtami – to prináša smrť a zúfalstvo). Keď rozbúrené more vyhodilo na breh ostrova telo mŕtvej ženy bez tváre a ruky, obrátil sa Thorkild na políciu, ale tá neprišla a mŕtvola onedlho zmizla. Nik mu neveril, že ju odtiahla v nečase postava späť do mora v potápačskom úbore. Navyše sám Thorkild si nebol už ničím istý, lebo po úraze videl veci, ktoré sa nestali. Cítil prítomnosť niekoho, aj keď bol sám, neraz tiež pochyboval celkove o svojich vnemoch. Na dôvažok sa stratili aj policajti, ktorým nahlásil nález ženského tela.
     
    Tým sa rozkrútil kolotoč temných záhad, neuveriteľných príbehov, nečakaných zvratov, rôznych podozrení, nedôvery, napätia i vyšetrovania. Thorkild tlak okolností, ktoré sa neustále krížili so spomienkami na Frei, nezvládol, predávkoval sa liekmi a takmer sa utopil v rozbúrenom mori. Pri tomto nešťastí vyplavili vlny aj hľadané telo Rasmusa. Polomŕtveho Thorkilda a mŕtveho Rasmusa našiel vrtuľník, ktorý pátral po stratených policajtoch. V nemocnici si Thorkild usporiadal myšlienky, presvedčil sa, že Rasmus sa neutopil, ale zavraždili ho. Musel sa preto vrátiť na miesto činu – na more, aby odhalil vraha všetkých nezvestných, čo ho opäť takmer stálo život.
     
    Autor rozvíjal niekoľko „vražedných“ línií, nešetril ľudskou krutosťou a bezohľadnosťou pri vykresľovaní svojich postáv, plasticky zobrazil ponurý, studený sever s búrlivým morom, víchricami sužovaným pobrežím a udržiaval v napätí všetkých, ktorí tipovali rozuzlenie „jeho tajomstiev“. Samozrejme, bolo to – ako sa patrí – celkom inak a záver priniesol prekvapivé odhalenie.
     
    Triler Zajtra mi budeš chýbať zaujal čitateľov, ktorí obľubujú príbehy desivými prízrakmi minulosti a priam gejzírom neuveriteľných udalostí. Upútal aj kritikov, ktorí o. i. skonštatovali, že „v celom Nórsku niet nikoho, kto by tak majstrovsky opísal mŕtvolu hnijúcu v mori“. Priaznivé prijatie knihy povzbudilo H. Bakkeida natoľko, že začal pracovať na voľnom pokračovaní napínavého trileru. Čitatelia sa teda môžu opäť tešiť na autorove nevšedné zápletky plné vzrušujúceho napätia.
     
    Lýdia Čelková