Čo sa šeptá dievčatám - Kamil Peteraj

  • Recenzované dielo

    Čo sa šeptá dievčatám
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2007/10
  • Autor recenzie

    Miroslav Brück
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kamil Peteraj

    Čo sa šeptá dievčatám

    Bratislava, Ikar 2007

        Aj napriek prehustenej ponuke knižných titulov je takmer nemožné túto najnovšiu básnickú zbierku Kamila Peteraja prehliadnuť. Zvedavé oko čitateľa či skôr čitateľky poteší už príťažlivý prebal knižky, špičková grafická úprava na kriedovom papieri a pôsobivé ilustrácie. Tie možno vnímať ako prekvapenie, tvoria ich Peterajove experimentálne fotografie umocnené modernou digitálnou technikou.

       Básnickú zbierku s podtitulom texty, básne a sentencie o láske uzatvára gnómický aforizmus: „Dejiny lásky / píšu / porazení...“ Ospravedlňujem sa, že začínam od konca, ale toto tvrdenie sa mi zdá pre Peteraja príznačné a aj tomuto rukopisu predurčuje vyhranenú myšlienkovú líniu.

        Jeho básnická výpoveď vychádza z najprogresívnejších devíz jeho textárskej tvorby, ako melodická ľahkosť, výrazová presnosť a úspornosť či pozvoľný dynamický spád. Peterajovi vari už od jeho vstupu do literatúry a neskôr aj do textárskej oblasti bola cudzia inflačná naplavenina slov a jazyková strnulosť. Ústredným motívom nie je výlučne láska a milostné city, ale tieto motívy mu slúžia aj ako prechodový mostík k preniknutiu k iným závažným situáciám. Významné miesto tu má neuchopiteľná veličina času, jeho nemilosrdné plynutie na pozadí meniacej sa skutočnosti. Peteraj v tomto dravom toku nekompromisne účtuje najmä sám so sebou, so svojimi postojmi a názorovými stanoviskami. Mužná stálosť jeho nadhľadu mu umožňuje uvidieť vzťahy v ich pôvodných a nezdeformovaných súvislostiach. V tomto spätnom hodnotení musí byť logicky prítomné aj priznanie zo straty ilúzií a následné rozčarovanie. Peterajova škála hodnôt je však jasná a nemenná, bez potreby korigovať ju z pohľadu dneška. Nemusí svojim slovám prinavracať ich zájdený lesk, v jeho ponímaní ho to totiž nikdy nestratili. A to aj preto, lebo v jeho textoch intenzívne rezonuje pokora, stíšená skepsa a znovu sa vynárajúca nádej. Možno opatrná, ale motivujúca a obnovujúca: „Zajtra vyjde iný mesiac. / Nebude to také boľavé.“ Hybnou zložkou aj naďalej zostáva neutíchajúce užasnutie nad prchajúcimi formami krásy presakujúce do každej básne. Autentická snaha o postihnutie tej goetheovsky zázračnej chvíle, snaha o jej zastavenie alebo aspoň spomalenie.

    Pre Peteraja  sa bude láska vždy skladať z oslnenia aj z krízy, každopádne je to východisková križovatka v kontexte jeho pocitového sveta. Vzťah je snímaný aj z tých najostrejších uhlov pohľadu zaberajúci jeho nekonečné podoby, napríklad v básni Jedna z mnohých (str.18): „Krásna ako všetky baby / Pre idiotov stvorené / čo majú v noci miesto očí mŕtve drahé kamene.“ Cez povrchnosť súčasnosti sa majestát ženy vníma často plytko, jeho pravé hodnoty akoby zostávali hlboko v podpalubí luxusnej lode. Peteraj vie vystaviť zásadnú diagnózu nášho zrýchleného a odľudšťujúceho  sa sveta, naplno si uvedomujúc jeho zakódovanú zložitosť. Neobyčajne kultivovane podáva jeho skutočnú podstatu: „Sú istoty v hmlistom. Neistoty v jasnom. / Výrobcovia zmien / čo neúnavne robia prievan z bezvetria.“ Ako dôkaz svojej zrelosti k tomu pripája pragmatický dodatok: „A poznanie že času je to aj tak všetko fuk.“ Na druhej strane v básni Skamenieť (str. 9) sa dotýka lákavých vrcholkov večnosti a absolútnosti, samozrejme, zasa cez optiku zaľúbenosti.

    Sympatická je Peterajova hravosť a sebairónia, ktorá pomerne často a výrazne v jeho textoch preskakuje. Tento fakt je vždy u autora „vážnej“ lyriky vítaný a osviežujúci. V momente keď na povrch vystupujú nahromadené pochybnosti zachytené odstupom času, je táto sebaironická poloha najúčinnejšia. Jeho téza „už neviem čomu verím“ sa dá prijať len s prechodnou platnosťou, lebo jeho viera v najušľachtilejšie city je transparentná a trvalá. Nemôžem si však odpustiť negatívnu pripomienku na jeho ustálené spojenia typu „svinsky zložitá“, „hnusne krásna“, „bordel ako v tanku“ , ktoré z jeho textov prečnievajú ako slama z topánok. Z aspektu celkovej kompozície vyznievajú rušivo a nesúrodo.

         Je potešiteľné, že Peteraj sa nevezie na zotrvačnej vlne svojej popularity, ale aj vo svojom najnovšom opuse ponúka kvalitnú a čitateľsky atraktívnu poéziu. Možno nie objavnú a prekvapujúcu, ale určite nezameniteľnú a inšpirujúcu.

                                                                            Miroslav Brück