Dominik Tatarka v kontexte existencializmu - Marcela Antošová

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2011/18
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa 2011

    Debut Marcely Antošovej Dominik Tatarka v kontexte existencializmu nás vyzýva na opätovné čítanie textov, ktorých axiologické, filozofické a etické pozadie vnímame často ako samozrejmé: núti nás pýtať sa na texty Dominika Tatarku. To, že otázok spojených s jeho tvorbou je stále viac ako dosť, je spôsobené aj literárnymi, aj mimoliterárnymi okolnosťami. Uveďme, povedzme, fenomén Navrávačiek, ktorých podoba sa nám javí pre zachytenie Tatarkových výpovedí aj na opakovane použité pásky nevierohodnou, či – povedané slovníkom filozofickým – neautentickou. Práve textová podoba Tatarkových próz, resp. textová podoba ich jednotlivých vydaní, je tým, čo súčasne v konečnom dôsledku spochybňuje akúkoľvek prácu s jeho dielom. Antošová analyzuje podoby existencializmu v prózach Dominika Tatarku, vsádza jeho texty do kontextu francúzskeho existencializmu, ale nezdôrazňuje to (nielen z textologického pohľadu) hlavné: ktoré vydania Tatarkových textov stoja v jej zornom poli, resp. čo je parametrom ich výberu. Táto otázka je podstatná nielen s ohľadom na chronológiu prienikov filozofém francúzskeho existencializmu (Jean Paul Sartre – Gabriel Marcel) do Tatarkovho diela, ale najmä pre možnosť korektného výkladu funkcie jednotlivých Tatarkom využitých filozofém v jeho textoch. Táto námietka mieri napríklad na Tatarkov román Farská republika (1948), ktorý Marcela Antošová interpretuje v autocenzúrou aj cenzúrou modifikovanom vydaní z roku 1963, pričom aktuálne napr. Valér Mikula v Démonoch súhlasu i nesúhlasu (2010) poukázal na to, že práve v odlišnostiach jednotlivých vydaní tohto románu je skrytý kľúč k jeho inovatívnej interpretácii. Samozrejme, vyššie uvedené slová neznačia, že by Antošovej kniha bola od základu pomýlená. Naopak, tým, že nás upriamila na otázku autenticity Tatarkovej autorskej výpovede, potvrdila to najdôležitejšie, k čomu asi nevedome smerovala: k vyvolaniu živého záujmu o tvorbu Dominika Tatarku. Aj keď sa totiž práca Marcely Antošovej stane len jednou zo série analýz Tatarkovho diela, ktorá vydá svedectvo o ďalšej možnosti jeho čítania, tentoraz na úrovni pútavého výkladu zámerných, inokedy ale nezámerných prienikov Tatarkovej tvorby a tvorby francúzskych existencialistov, otázky typu „Kto to bol Dominik Tatarka-prozaik?“, „Čo z textov, ktoré z jeho tvorby poznáme, je výsledkom Tatarkovho pôvodného zámeru, a čo výsledkom autocenzúry, cenzúry a pod.?“ tu pre nás ostanú ako výzva pre budúce čítania jeho prác. Knihu Marcely Antošovej Dominik Tatarka v kontexte existencializmu vnímame v tejto súvislosti ako neprehliadnuteľné ohnivko snahy o priblíženie sa k „pravde“ o fenoméne Dominik Tatarka.