Epitaf literatúre

  • Recenzované dielo

    Manaraga
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/02
  • Autor recenzie

    Lucia Mattová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V povojnovom svete sa zrodila nová móda: hovädzí mozog na Útrapách z rozumu, stejk z mramorovej hovädziny na Dostojevského Výrastkovi, bravčovina na Švejkovi, mladé kalamáre na Zoščenkových poviedkach, grilovaný holub na Achmatovovej Poéme bez hrdinu, kuracie pečienky na Šolomovi Alejchemovi či gefilte gelzele na Odeských poviedkach Isaaka Babeľa.

    Literatúra odjakživa inšpirovala. Vladimír Sorokin, literárny solitér, často priraďovaný k predstaviteľom ruského konceptualizmu a postmodernizmu sa už s istotou tematicky zabýval v blízkej budúcnosti a vo svojich dielach (o.i. Opričníkov deň, Telúrsko) nám dávkuje jej možné podoby. V dystopickom románe Manaraga budúcnosť nedesí, práve naopak, je v zásade prijateľná. Po Druhej islamskej revolúcii a následnom celosvetovom konflikte sa svet nachádza v relatívnom pokoji a dostatku – je to svet hologramov a múdrych bĺch.

    Je to však aj čas kultúrneho úpadku a konca šesťstoročnej Guttenbergovej doby. Tlačiarenské stroje zapadli prachom, prežili iba bankovky – tie sa tlačia aj naďalej. Z najlepších kníh sú múzejné exponáty, ostatné skončili v smetiakoch a zbere papiera. Zbytočne zaberali miesto v knižniciach a bytoch. Literatúra je takmer mŕtva, ale ľudia si vypestovali prekvapivú vášeň. „Prvý stejk bol ugrilovaný pred dvanástimi rokmi v Londýne na plameňoch prvého vydania Finneganovho prebúdzania, ukradnutého z Britského múzea.“ Book’n’grill chef je nebezpečné povolanie a tresty sú vysoké. Z klasického čítania je rarita a nová literatúra vzniká už iba elektronicky. Tí, ktorí si to môžu dovoliť, čítajú múzejné exponáty vzácnych kníh inak – „vstrebávajú“ ich v pokrmoch pripravených na grile, kde kniha slúži ako palivo. Papierové poleno nemôže byť hocijaké – správny book’n’grill chef si predsa nesmie dovoliť grilovať na „druhotriednej literatúre“.

    Príbehom nás sprevádza tridsaťtriročný Géza z Budapešti, syn bieloruského Žida a poľskej Tatárky. Tento trojhviezdičkový book’n’griller sa špecializuje na ruskú klasiku, hoci žiadny ruský román „neprečítal ani do polovice“. Ľudstvo už nepotrebuje vzdelanie, to im nahradili múdre implantáty – blchy. „Ja a moja blcha poznáme všetku klasiku naspamäť...“ Klientela bizarných grilovačiek je pestrá – ortodoxná židovská rodina na nekonečnej plavbe loďou, transylvánski mafiáni, operná speváčka, filmový štáb, rodina imitujúca život L. Tolstého aj zoomorf, ukrytý vysoko v horách. Rovnako bizarné sú aj ich chúťky.

    Sorokin, ako je to už uňho zvykom, nastavuje dnešnej spoločnosti zrkadlo netradične. Úvahy o budúcnosti kníh a literatúry ako takej nie sú nové. Myšlienka pálenia kníh sama osebe nešokuje. Hoci navždy vyvolá oprávnenú vlnu pobúrenia. Sám Sorokin by o tom mohol čo-to porozprávať. V Sorokinovej divadelnej hre Dostojevskij-trip nájdeme paralelu literatúry ako drogy. Mohli ste si vybrať podľa chuti – Kafku, Joycea či Stephena Kinga. Po poriadnej dávke Dostojevského sa postavy tejto hry stali súčasťou deja románu Idiot a Dostojevskij mohol byť pre nich aj smrteľný. S Dostojevského Idiotom sa stretávame aj v Manarage. Ugrilujú sa na ňom šašliky z jesetera. Sorokina literatúra fascinuje aj inšpiruje. Rád sa pohráva s formou a obsahom diela. Iracionálnosť a nepredvídateľnosť sú implicitnými prvkami jeho poetiky. Po prečítaní Sorokinovho ostatného románu môžeme nadobudnúť dojem, že až tak veľmi nešokuje. Minimálne nie priamočiaro. Princíp „estetického šoku“, typický pre jeho skoršie diela, sa akoby pomaly vytrácal. Stáva sa akceptovateľnejším. Na svojho čitateľa však stále kladie pomerne vysoké nároky. Štylisticky suverénny Sorokin totiž mnohé pasáže ukotvuje hlboko v literárnej tradícii, rád imituje poetiku a rukopis iných autorov. Sorokinove diela môžete buď čítať iba „po povrchu“, alebo sa pokúsiť odkryť nejednu paralelu a dešifrovať skryté významy a narážky.

    Potrebuje však dnešný človek vôbec čítať? Ostane ľudská duša bez literatúry prázdna? Sorokin nespochybňuje túžbu ľudstva niečo vypovedať – stať sa spisovateľom. Otáznik visí, paradoxne, nad našimi čitateľskými kompetenciami. Naozaj sa „homo sapiens definitívne mení na opicu s mobilom v ruke“? V diele rezonuje nielen otázka, či elektronická kniha nahradí tú tlačenú. Otázka kultúrnosti ako takej je rovnako pálčivá. Vytesnia hologramy a múdre blchy, ktoré pohotovo pošepnú odpoveď, vzdelanie? A čím sa potom stáva človek? Pri týchto úvahách nám Sorokin podsúva svojho hlavného hrdinu – cynického Gézu. Disciplinovaného profesionála na úrovni, ktorý v súkromí vie oceniť hlavne luxus, neprahne po domove a vzťahy sú mu na príťaž.

    Románová dystopia Manaraga je už siedmym dielom Vladimíra Sorokina, ktoré vyšlo v slovenskom preklade. Sorokin má na Slovenskom knižnom trhu svoje pevné miesto a stálych čitateľov. Veľkou mierou k tomu prispel aj prekladateľ Ján Štrasser, päťnásobný držiteľ Ceny Jána Hollého za umelecký preklad. Vďaka Štrasserovi má Sorokinov autorský štýl a poetika v slovenskom preklade kompaktný charakter. Sorokin je „neskutočný vizionár, ktorému sa, nanešťastie, jeho dystopické vízie aj plnia,“ uviedol v jednom rozhovore Štrasser. Aj vďaka tomu je – popri autorovom štylistickom majstrovstve a tematickom novátorstve – lákavé začítať sa do ďalšej jeho prózy. Manaraga je epitafom literatúry a kultúrnosti ľudstva. A či sa táto Sorokinova vízia aj naplní? Dúfame, že nie...
     
    Lucia Mattová